„Čechov bol geniálnejší ako my všetci, čo ho upravujeme a prepisujeme,“ hovorí režisér Marián Amsler. Vo svojej interpretácii klasickej hry prepojil predlohu s neveľmi vzdialenou realitou bratislavského Divadla Astorka Korzo '90, ktoré „jeho“ Višňový sad uvádza v piatok 6. novembra v premiére.
„Čechovove hry sú o nových začiatkoch alebo zásadných životných zlomoch. Teraz, keď som nastúpil na post umeleckého šéfa, chcel som urobiť inscenáciu, v ktorej je obsiahnutá téma zmeny a zároveň nepopiera minulosť,“ pokračuje režisér. Možno mu zopár ľudí neodpustí jeho interpretáciu známej klasiky, ktorá funguje aj v pôvodnej verzii bez úprav.
„V poslednom čase som sa často stretával s autorským divadlom, alternatívnejšími vecami a pre mňa je výzvou pristupovať k divadlu viac autorsky. Astorka by sa nemala profilovať ako konzervatívne meštianske divadlo. Vždy bola autorským divadlom, ktoré malo vyhranenú poetiku. Ak sa robí klasika, tak v radikálnych interpretáciách. Napokon inscenácie ruskej klasiky Romana Poláka boli vždy prelomové a na to chcem nadviazať,“ dodáva Marián Amsler.
Autobiografický román Žo Langerovej Vtedy v Bratislave, prinášajúci nielen svedectvo o živote za železnou oponou, dnes premiérovo ožije na javisku Slovenského komorného divadla v Martine. „Je to príbeh ženskej sily. Človeka, ktorý dokázal zvládnuť aj tie najťažšie chvíle a najzložitejšie situácie a zachovať si zdravý rozum,“ hovorí režisér Patrik Lančarič. Vychádzal z dramatizácie Petra Pavlaca.
Inscenácia aj scénou priznáva, že ide o rekonštrukciu životných osudov manželky ľavicového intelektuála, ktorý sa stal jedným z kľúčových svedkov vo vykonštruovanom politickom procese so Slánským (za vynútené svedectvo dostal 22 rokov natvrdo). Na pôdoryse antickej tragédie, ktorú okrem silného príbehu pripomína aj chór, rozohral dokumentárne divadlo. Jeho účinky násobí autentickými filmovými zábermi. „Príbeh Žo Langerovej môže byť inšpiráciou, ako si zachovať charakter a zvládnuť nezvládnuteľné aj dnes,“ dodáva režisér.
