Napriek tomu patrí do repertoáru všetkých ambicióznejších divadiel. U nás sa réžie ujal Roman Polák. Príbeh z lepšej spoločnosti, ktorá debatuje o literatúre, vede, kráse, citoch, vzťahoch, sexe, love a iných prízemných i vznešených témach, sa odohráva okolo oválneho stola vo dvorane vidieckeho panského sídla. Postavy sa raz vyskytujú v dobových kostýmoch (Anglicko v 19. storočí), inokedy v moderných šatách (koniec 20. storočia). Ich dialógy spolu súvisia, deje sa svojím spôsobom prepletajú, divák by mal však vždy vedieť viac. Musí ale dávať dobrý pozor, aby všetko potrebné postrehol! V texte je veľa fragmentov, odvolávok, náznakov aj reálií, ktoré nemusia byť nášmu divákovi známe, takže sa bude orientovať ťažšie než, povedzme, Angličan. Miestami je to iba prúd reči, salónne táranie a nie nosné premyslené dialógy. Účelom je ale možno práve rekonštrukcia situácií – do detailov, aj s banalitami. O čo v Arkádii ide? V zámockej dvorane, s výhľadom do veľkej záhrady, sa striedajú rôzni aktéri udalostí, ktoré sa na tomto mieste stali pred 200 rokmi, a súčasníci, ktorí pátrajú po tejto minulosti. Úspešná spisovateľka a literárny vedec vášnivo debatujú o predmete svojho záujmu, o tom, čo našli v písomnostiach a denníkoch v starom sídle. A herci v kostýmoch hrajú, ako to v skutočnosti asi bolo, naznačujú, kde sa pátrači mýlia a v čom sa priblížili skutočnosti. Lord Byron tu mal totiž spáchať vraždu.
Stoppard v náročnej forme trojhodinového "nadupaného“ dialógu ukazuje anglickú spoločnosť 18. storočia, ktorá mudrovala, ale vo veľkom sa zaoberala napríklad aj klebetami o básnikoch a spisovateľoch. Tieto dobové celebrity boli pozývané do snobských sídiel aristokracie, aby sa s dámami prechádzali po záhradách a debatovali s nimi o literatúre i láske. V húštinách ružových kríkov a v rôznych altánkoch sa aj dôvernejšie zbližovali. Dámy z vyšších vrstiev teda budovali záhrady, rozľahlé parky, kde sa mohli takéto návštevy odohrávať. A tam sa potom odohralo aj všeličo iné. Aj toto je jeden z motívov hry. Páni sa zasa venovali lovu, robili mecenášov umelcom, pozývali domácich učiteľov, aby učili ich dcéry. A všetci písali a čítali básne. Tak to bolo aj na tomto panstve – okrem klasickej žiarlivosti teda existovala aj žiarlivosť autorská. Rivalita na literárnom poli, kde každý chce byť najlepší, spúšťa rôzne vášne – aj na tento jav sa Tom Stoppard sústredil. Ilustroval ho návštevou básnika Byrona, ktorý bol literárnou hviezdou svojej doby a ozdobou každej spoločnosti. Jeho meno je dodnes v anglickej kultúre vzrušujúce a každá zmienka o ňom situáciu ozvláštni. A ak ešte padne na to meno tieň podozrenia z vraždy – ako je to v Arkádii – zvýšená pozornosť je zaručená. Aj s týmto motívom Stoppard pracuje.
V hre vystupuje teda množstvo postáv a striedajú sa rôzne štýly – od "konverzačky“, cez zošerenú drámu, po menšie monológy. Je v nej humor aj satira. Text je nahustený, pchá sa do uší, ale nestačí sa absorbovať – možno privedie divákov k tomu, aby si o dobe, postavách a tvorcovi niečo naštudovali. Arkádia existuje aj ako kniha (je napokon aj v bulletine) a možno až pri jej čítaní sa rébus Stoppardovej hry celkom človeku objasní. Účinkujú: Robert Roth, Zuzana Fialová, Petra Vajdová, Tomáš Maštalír, Ján Koleník, Dano Heriban, Branislav Bystriansky, Ján Gallovič, Štefan Bučko a ďalší.