„Raz sme s režisérom Jurajom Nvotom žartovali: čo takto spraviť z celej inscenácie len jedinú dobrú fotografiu. Zhodli sme sa, že je to vlastne neuskutočniteľné,“ hovorí Ctibor Bachratý. Tisíckami fotografií zdokumentoval stovky predstavení. Sprevádzal nimi inscenácie na ceste k publiku v divadelných bulletinoch, médiách, na plagátoch, výber z nich predstavil na viacerých výstavách.
Univerzálny návod, ako fotografovať divadelné predstavenie podľa neho neexistuje. Z vlastnej skúsenosti ale vie, že fotograf musí splniť niekoľko podmienok. Okrem toho, že by mal mať divadlo rád (a naopak, divadlo by malo mať pozitívny vzťah k fotografovi), musí sa prispôsobiť žánru a typu inscenácie, citlivo vystihnúť zámer tvorcov, zachytiť nielen dianie v prvom, ale aj ďalších plánoch, všímať si, čo sa na javisku odohráva, zachytiť výraz, atmosféru, scénografiu, hru svetiel, ustrážiť kompozíciu, mať postreh, nerušiť cvakaním aparátu hercov ani publikum… "A počkať si na najdôležitejšie alebo najlepšie okamihy,“ vyratúva.
Z koníčka sa stala profesia
„Na jedno z prvých predstavení Milana Sládka ma doviedol Sveťo Stračina. Predstavil nás a ja som sa spýtal, či môžem fotografovať. Slávny mím, ktorý prišiel na Slovensko krátko po nežnej, riskoval (smiech). Neurobil som veľa záberov, čakal som na ruchy, na muziku, ale väčšinou hral v tichu,“ vyťahuje Ctibor Bachratý spomienku na prvé fotografovanie pantomímy.
Nebol už žiadne ucho. Prvý fotoaparát dostal, keď mal osem. V trenčianskom fotokrúžku sa priučil základom. Keď Marián Varga dovolil šestnásťročnému gymnazistovi fotografovať koncert skupiny Collegium musicum, bol v siedmom nebi. Ako tanečník Trenčana a neskôr Lúčnice fotografoval folklór. Fotografiou s tancujúcimi deťmi zo súboru Vienok sa dokonca dostal na „titulku“ časopisu Kamarát.
Fotografia bola pre neho dlhé roky len vášnivé hobby. A svet muzikantov, výtvarníkov a divadelníkov silný magnet. Po revolúcii si však povedal: skúsim to. „Tých pár fotografií z vystúpenia Milana Sládka som mu poslal. Pozval ma potom na svoj festival do Kolína nad Rýnom a tam som zrazu zistil, že nie je jednoduché fotografovať divadelné formy, kde je málo svetla a strašný kontrast. A Pierrot je celý v bielom,“ spomína na kroky, ktoré ho priviedli k fotografovaniu divadla.
Pohoda je veľké divadelné predstavenie
Ráno fotografovať, večer odovzdať fotografie. Ctibor Bachratý netají, že takáto objednávka ho neteší. Radšej zájde aj na viacero skúšok, generálok či predstavení. „Stojí ma to čas a bolia ma oči, ale rád presedím nad fotografiami aj hodiny, aby som vybral správne zábery. Divadelná fotografia nie je žurnalistická aktualita, ktorú treba rýchlo postať do redakcie,“ vysvetľuje.
Divadlo fotografuje intuitívne. Veľa fotografií urobí, veľa ich vyhodí s pocitom, že to nie je ono. Pri ich prezeraní máva neraz pocit, že ten najdôležitejší okamih nezachytil. Vracia sa preto s fotoaparátom na predstavenie znova, aby „cvakol“ ten jediný moment. V zadnom rade ho diváci ani nezaregistrujú.
Rád fotografuje predstavenia malých divadiel ako Stoka, GUnaGu či SkRAT. „Potešilo ma, keď som nedávno v Astorke fotografoval inscenáciu Jama deravá. Pripomenula mi robotu Blaha Uhlára, herci hrali ako keby za seba,“ hovorí.
Foto: Ctibor Bachratý
Fotografuje aj na Pohode. Výstavy Bachratého fotografií z diania na multižánrovom festivale bývajú jeho stabilnou súčasťou. „Keď dajú návštevníci Pohody prednosť divadlu pred slávnou kapelou, sú to vyslovene divadelní nadšenci. Je radosť pozerať sa im do tvárí. Pamätám si, ako som tam fotografoval Roba Rotha, ktorý hral inscenáciu Hollyroth – podal dvakrát lepší výkon ako v divadle, v ktorom exceloval. Marián Labuda v predstavení Tiso tam podľa mňa podal životný výkon. Martin Huba hral na trenčianskom festivale dva razy monodrámu Kontrabas a mal divákov zo všetkých strán úplne blízko. Nie každý je na takého podmienky a horúčavy zvyknutý. Hráva tam aj Stoka, GUnaGU, Teatro Tatro si vždy postaví vlastný šiator. Pre mňa je Pohoda veľké divadelné predstavenie,“ spomína s úsmevom.
Dobrá inscenácia sa fotografuje sama
„Fotografie sú v živote herca veľmi dôležité. Je to to jediné, čo po ňom zostane navždy,“ povedal Milan Lasica na vernisáži výstavy Ctibora Bachratého v Štúdiu L+S. Okrem spomienok divákov, ktoré čas možno rozmaže, sú fotografie (a videozáznam) to jediné, čo zostane navždy aj z divadelných predstavení.
Prvoradou úlohou divadelného fotografia je preto zdokumentovať prácu všetkých tvorcov inscenácie.. „Dôverujem ľuďom, ktorí jej venujú veľa času aj svojich schopností. Keď režisér, scénograf alebo herci nájdu na mojich fotografiách aj iné veci, som rád,“ hovorí autor, ktorého fotografie majú výrazne výtvarný charakter. A najhoršie, čo sa môže prihodiť? Ak fotografie nie sú také dobré ako inscenácia. Neskromne hovorí, že to sa mu nestáva. Dobrá inscenácia sa vraj fotografuje sama, vtipkuje. Najnáročnejšie je zaznamenať pohyb, tanec. Ťažko sa fotia aj živé predstavenia opery alebo baletu. S fotoaparátom sa v hľadisku totiž pohybovať nesmie. A tanečníkovi ťažko prikáže, aby vo výskoku vydržal.
Pri fotografovaní je sústredený len na inscenáciu. Všíma si krásny detail, herecký výkon, občas mu možno unikne dejová línia. Bez fotoaparátu vníma predstavenie inak. Občas aj to, ktoré s okom na fotoaparáte považoval za výborné, mu bez „techniky“ nepripadá až také zaujímavé.
„Propagácia divadla by sa nemala robiť tak ako reklama na výrobky každodennej spotreby. Pri pohľade na dobré divadelné fotografie by si mal divák povedať: Škoda, že som tú inscenáciu ešte nevidel! A zatúžil ju vidieť na vlastné oči,“ dodáva Ctibor Bachratý.
