Natália Horečná: Tančeky nerobím

Pohyb je závislosť. Naozaj vám nechýba?

Odtancovala som si krásnych dvadsať rokov v profesionálnych divadlách a tancovanie mi už nechýba. Tanec je drina, telo si pri ňom vypije svoje. Mám vyskočené platničky, kvôli nepeknému úrazu mám za sebou štyri operácie zápästia. Hoci už netancujem, počas skúšok sa stále pohybujem. Možno viac, ako predtým.

Tancovali ste najmä v zahraničí. Kedy ste odišli zo Slovenska?

V sedemnástich. V roku 1994 som odišla študovať na Baletnú školu Hamburského baletu Johna Neumeiera. Bolo ťažké opustiť rodičov a sestru. Plakala som každý deň, kým sa to po polroku neprelomilo.

Je rozdiel medzi slovenskou a nemeckou tanečnou školou?

Na Západe musí tanečník pracovať a basta. Tam sa nedá nič „okecať“. Tam sa nerozpráva, ale maká. Jedna vec sa povie raz a potom to ide veľmi rýchlo.

Pracovali ste aj s Jiřím Kyliánom, ktorý je vraj na rodákov oveľa náročnejší. Je to pravda?

Je to veľmi krásny, ľudský človek, prísny rovnako ku každému. Nemyslím, že by bol prísnejší na Čechov a Slovákov, len s nami hovoril iným jazykom, napríklad: Beruško, hele, nedělej mi vostudu.

Od roku 2003 žijete v Haagu. Nelákalo vás rušnejšie európske mesto?

V Haagu je ticho, ktoré potrebujem. Som trochu samotárka, pretože počas dňa veľa pracujem. Ráno sa zvyknem bicyklovať po plážových dunách a lesoch. V tichu človek nájde veľa inšpirácie.

Akí sú Holanďania?

Veľmi príjemní. Usmievajú sa, sú priateľskí. Rada sa s nimi rozprávam na ulici alebo v obchode.

Holandčinou? Ten jazyk sa zdá byť len o niečo málo jednoduchší ako čínština…

Žijem tam už štrnásť rokov a rozprávam po holandsky. Je to však ťažká reč. Na rozdiel od nemčiny mi trvalo celých deväť rokov, kým som sa naučila plynulo rozprávať.

Peter Breiner si podobne ako vy zvolil pre život zahraničie. Aká bola vaša spolupráca s autorom hudby pre balet Slovenské tance?

Dal mi absolútne voľnú ruku. Od začiatku mi do choreografie vôbec nezasahoval. Povedal: Rob, ako to cítiš a keď budeš niečo potrebovať, daj mi vedieť. A tak som mohla poprehadzovať pôvodný sled piesní, z šestnástich som vybrala trinásť, aby baletné predstavenie nebolo veľmi dlhé.

Poznali ste ľudové piesne, ktoré pochádzajú väčšinou z východosloven­ského kraja?

Niektoré áno. Sú krásne a bolo nádherné počuť, ako ich pán Breiner zasadil do orchestra. Moja obľúbená zaznie vo štvrtom obraze.

Bolo ťažké pospájať piesne príbehom?

Nie, nebolo. Keďže sú to slovenské tance, inšpirovala som sa najľudovejšími charaktermi – Jankom a Aničkou. A príbeh sa začal sám odvíjať…

Viete si aj zatancovať nejakú ľudovku?

Neviem zatancovať žiaden ľudový tanec, hoci choreografie Lúčnice a SĽUK-u sa mi veľmi páčia. Ľudový tanec som sa na škole neučila. Pohyby, ktoré používam v prestavení, som odpozorovala od spolužiakov na tanečnej škole. Vtedy sme si uťahovali jedni z druhých. Oni sa smiali na našom baletnom pohybovom prejave, my sme napodobňovali ich zemitý štýl tancovania.

Predtým, než ste začali písať libreto k Slovenským piesňam, študovali ste tanec Lúčnice alebo SĽUK-u?

To nikdy nerobím. Predtým, než sa pustím do choreografie k baletu, nechcem vedieť žiadne podrobnosti ani o skladateľovi. Myslím, že všetko, čo potrebujem, mi ponúka hudba. Tá mi rozpovie príbeh aj to, aké tanečné žánre použijem, koľko srdca, či koľko humoru má byť v predstavení.

Vaša choreografia neponúka čisté baletné pózy. Ako sa baletnému súboru SND tancoval zemitý, "špinavý” štýl pod vaším vedením?

Tanečníci sa ešte nestretli s týmto druhom pohybu, museli sme preto na ňom popracovať. Sú však veľmi usilovní.

Vnímajú slovenskí tanečníci ľudovú hudbu inak ako ich kolegovia zo zahraničia?

Chcela som tento balet urobiť univerzálny, kozmopolitný. Je rok 2016, cítime sa ako Európania a nemali by sme mať problém s vnímaním takého predstavenia. Je to oslava nás všetkých, nielen Slovákov.

V predstavení zaznieva nezvyčajne aj hovorené slovo alebo výkriky. Čo na to povedali tanečníci?

Boli prekvapení, že majú na javisku kričať, ale nakoniec si zvykli používať svoj hlas.

Ako sa tancuje na fujaru a akordeón?

Keď som si doma na to krepčila, išlo to vynikajúco.

Choreografiu pripravujete doma?

Nevytváram presné kroky, ale musím sa do hudby pohybovať. Na skúšku do tanečného štúdia prichádzam s konceptom, ale potom sa nechávam inšpirovať tanečníkmi.

Prisní sa vám občas príbeh, libreto?

Niekedy sa v noci zobudím a poviem si: To musia byť anjeli! Alebo: Tá scéna musí vyzerať takto!

Zapamätáte si to?

Pamätám si veľmi veľa, takmer nič si nezapisujem, ani na skúšky nechodím s poznámkami. To by sa ani nedalo, veď súčasne pracujem na piatich produkciách. Vravím si, že ak si niečo zapamätám, je to dobré a ak nie, nestálo to za reč. Keď pracujem s tanečníkmi v štúdiu, veľakrát mi obrazy samé naskakujú. Ja ich potom len chytám.

Stihnete ich všetky pochytať?

Stihnem. Najmä vtedy, ak sú tanečníci rýchli. Keď sú pomalí, strácam líniu.

Choreograf Ján Ďurovčík zvykol premiéry tráviť v bufete pri becherovke. Vy ste odvážnejšia?

Na premiére mám celé skúšanie za sebou, a užívam si to. Prežívam vzrušenie v dobrom slova zmysle. Neviem, či je to odvaha, ale v deň premiéry chcem byť so svojimi tanečníkmi.

Keby sme sa desiatich ľudí opýtali, čo je to tanec, každý povie niečo iné. Aká je vaša definícia?

Tanec je najprimitívnejšia forma prejavu emócií. Je to niečo v nás, absolútne prirodzená forma nášho bytia. Tancom vieme vyjadriť svoje pocity, tanec nás oslobodzuje.

Oslobodzovali ste sa odmalička?

Bola som dosť živé dieťa, aj s mojou sestrou a tanec ma vždy priťahoval. Bavilo ma hýbať sa.

Váš otec, režisér a kameraman, nakrúcal vaše prvé pohyby?

Tatuško nás nenakrúcal, väčšinou sa aj s mamou na našich pohyboch len smiali. Občas sa k nám pridali a tancovali sme všetci spolu. Otec bol taký dídžej. S mamou si púšťali všetko do Václava Neckářa, cez Karla Gotta až po ľudové piesne či blues.

Na túto „zmesku“ ste tancovali?

Áno, pustili sme si hudbu, otvorili víno a už to išlo. Boli sme taká zvláštna, veselá rodinka.

Mnohí ľudia tanec odmietajú slovami, že mu nerozumejú. Treba tancu rozumieť?

Tanečníkom prízvukujem, že musia tancovať úprimne. Keď ich pohyb nie je prirodzený, divák sa s ním nedokáže identifikovať. Vyžadujem, aby pracovali na sebe ako tanečníci, ale predovšetkým ako ľudia. Podať ruku na javisku netreba obrovským gestom s extra oblúkom, aby to diváci pochopili. Oni nie sú hlúpi. Ak divák z tanečníka cíti absolútnu úprimnosť a čisté emócie, spojí sa s ním. Ja nemám záujem o tanečníkov, mne sa páčia ľudia. To je oveľa krajšie, silnejšie.

Odmietate klasický balet?

Milujem klasiku, ale zbavenú afektu. V roku 2016 ma cirkus neoslovuje.

Je toto umenie prežité?

Klasický balet nie je prežitok, keď sa robí s vkusom. Prežitok je šponovanie a vyťahovanie nôh dohora. To nie je tanec, ale gymnastika, ku ktorej mám rešpekt, ale na javisku ma „neberie“.

Kedy vám balet vstúpil do srdca?

Bola som prváčka, keď prišli vyberať do školy deti na balet. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale utekala som domov s tým, že sa chcem prihlásiť. Rodičia sa ma opýtali, či viem, čo to balet je. A ja na to: Nie, ale chcem ho robiť. To sú nevysvetliteľné veci, možno reinkarnácia. Pokračujeme v tom, čo sme už niekde, v minulých životoch, začali.

Veríte v to, že ste tu už boli?

Absolútne. Nedáva mi vôbec zmysel, že by sme celý život na sebe pracovali, hľadali sme sa a po našom odchode z fyzického tela by to všetko malo zmiznúť. To nie je logické.

Rozmýšľate aj o tom, čo bude v budúcom živote? Kam sa pretancujete?

Nerozmýšľam ani o tom, čo bude zajtra, či o tri minúty. Pre mňa je dôležitá prítomnosť. Treba žiť teraz.

Kedy sa stala z tanečnice choreografka?

Začala som s choreografiou neskôr, až v tridsiatke. Je to už deväť rokov. Štyri roky choreografujem na voľnej nohe. Nikdy som to nechcela robiť, necítila som sa na to. Nevedela som, čo mám tanečníkom hovoriť, hoci choreografom som dávala veľa podkladov. Otec ma však presvedčil, že s mojou fantáziou a kreativitou sa do toho môžem pustiť. Hneď na prvýkrát som sa do tejto práce zamilovala. Pre Nederlands Dans Theater som robila tanec pre matky, ktoré stratili svojich synov vo vojne. Bolo nádherne oslobodzujúce položiť sa do duše iného. Nemám deti, ale viem si predstaviť, viem precítiť bolesť matiek, ktoré deti stratili. Robila som veľa baletov na tému vojny.

Nedeprimuje vás to?

Nie. Keď som dostala ten dar od boha, musím robiť aj takéto témy, nielen „tančeky“. Aj tanečníci, ktorí sa do svojich úloh vcítia, sa oslobodzujú.

**Plačú vám tanečníci na javisku?

Často. V Dánsku mi nedávno jedna sólistka plakala každý deň. V príbehu o umierajúcej žene, ktorá sa pozerá na svoj prežitý život. Nevedela sa otvoriť, pretlačiť tú záklopku. Plakávala mi dovtedy, kým sa to neprevalilo, nepredralo na povrch.

Prečo máte blízko k temným témam?

Pretože aj tie sú súčasťou nášho života. Ak neprejdeme vlastnými temnotami, ako nájdeme svetlo? Niekedy nám život postaví do cesty ťažké situácie. Budeme ich obeťou? Ako sa k nimi postavíme? Čo urobíme?

Ktorá situácia v živote bola pre vás najťažšia?

Vidieť umierať môjho otca. To bolo strašné. Vidieť každý deň, ako odchádza, ako sa mu valí krv z uší a úst. To bola katastrofa! Šok, po ktorom som si povedala, že musím žiť teraz. Keď to skončilo, ešte rok som otca hľadala…

Našli ste ho v niekom?

Nie v niekom, ale sama v sebe. Keď sa vrátime späť do svojho srdca, otvorí sa nám iný horizont, iné dvere. Začneme používať tretie oko, šiesty zmysel. Tak, ako to robia deti, ktoré vnímajú energie ľudí. Mne to trvalo štyri roky a stále na sebe pracujem.

Ste aj empatická?

Ale sama k sebe. Urobila som chybu? No a čo? Chvalabohu. Aspoň som k sebe a k druhým milšia.

Témy, ktorým sa vo svojej práci venujete, ako by boli v kontraste s tým, čo vyžarujete. Mali by ste pôsobiť zádumčivo, až depresívne, vy sa však neustále usmievate.

Milujem ľudí. Zaujímajú ma ich príbehy, pozorujem ich, počúvam ich. Ale to som sa musela naučiť. Keď otec umieral, neustále som mu niečo rozprávala, kým ma nezastavil: Dcéruška, čo keby si ma len počúvala? Zabúdame byť k sebe ľudskí, to som videla aj v nemocnici. Na ľudí v poslednom štádiu života, ktorí strácajú funkcie tela, sestrička kričala… Veľmi na mňa zapôsobila aj návšteva hospicu.

Prečo ste boli v hospici?

Lebo som robila balet o žene, ktorá umiera. Chcela som precítiť tú energiu. Nemôžem robiť predstavenie o umierajúcom človeku, keď neviem, cez aké procesy prechádza. Pozrela som si veľa dokumentov, čítala som knihy od Elisabeth Kübler-Rossovej, lekárky zaoberajúcej sa umieraním a klinickou smrťou. Predtým, než sa pustím do nejakej témy, strávim s ňou veľa času, aby nebola plochá.

Navštívili ste aj iné miesta, ktorým sa ľudia radšej vyhýbajú?

Navštívila som nemocnicu, v ktorej umierajú malé deti. Keď som vyšla von, sadla som si a musela som sa vyplakať. Rozprávala som sa tiež s mužom, ktorý prepadol sadomasochizmu. Žil so ženou, ktorá ho bila. Vraví sa, že muži týrajú ženy, ale vidíte, môže to byť aj naopak.

K tomu ste napísali libreto?

Áno, balet v Monte Carle. Aj také situácie sú v živote a patria do umenia.

Stretli ste sa niekedy odmietnutím? Povedali vám, že táto téma do divadla nepatrí?

Áno, a nie raz. Napríklad vtedy, keď som vo vojnovom balete nechala na javisku obesiť dieťa. Lebo tak to bolo napísané v knihách. Obhájila som si to a predstavenie som naštudovala. Nie je to provokácia. Je to realita, ktorá sa musí ukazovať, lebo vojny sa nesmú opakovať.

Ako reagujú diváci na vaše choreografie?

Veľmi pozitívne. Vypredali sa všetky predstavenia, ktoré som robila, dokonca sa aj pridávali.

Nikdo vás neoznačil za provokatérku?

Nikto, ani žiadne kritiky. Keď človek robí prácu srdcom, divák to cíti. Provokácia nemá zmysel. Ako hrach na stenu keby ste hádzali.