Nová dráma bola tento rok temná

23.05.2016 16:00
exntrakty a nahrady , SkRAT
Vtipne a s nadhľadom odhaľuje víťazná inscenácia Extrakty a náhrady citlivé miesta partnerských vzťahov. Autor:

„Publikum musí vedieť, že dráma je umelecký druh, ktorý zaniká. A keď mám byť úprimný, už takmer zanikol.“ Takto, priznajme trochu pesimisticky, otvoril dvanásty ročník festivalu Nová dráma / New Drama jej patrón – ruský dramatik Ivan Vyrypajev. Je to naozaj tak?

Vyrypajev to pravdaže vo svojom prejave aj majstrovskej lekcii, ktorú viedol v prvý deň festivalu, uviedol na pravú mieru. Nie je naklonený súčasnému režisérskemu divadlu, ktoré text hry pokladá len za zámienku v tvorbe. O tom, či sú jeho námietky oprávnené, by sa istotne dali viesť dlhé diskusie. Vyrypajev však načrtol aj ďalší zaujímavý a nemenej pálčivý postreh. Tým je nedostatok nádeje v dráme. V tomto bode musíme s Vyrypajevom súhlasiť bez diskusie. Hoci väčšine z ôsmich súťažných inscenácií nemožno uprieť vysokú umeleckú hodnotu, nádeje sa v nich nachádza po štipkách.

Ocenené inscenácie

Dvanástemu ročníku festivalu nových dramatických textov dominovala autorská a kolektívna tvorba. Za všetko hovorí fakt, že cenu Grand Prix získalo divadlo SkRAT, ktoré sa ku kolektívnej tvorbe vrátilo po období režijných koncepcií. Inscenácia Extrakty a náhrady je smutno-smiešnou výpoveďou o samote a hľadaní lásky v strednom veku.

V bizarnej zoznamovacej agentúre si žena s pomocou úlisného psychológa vyberá spomedzi dvoch mužov. Dôjde na skúmanie telesných pachov, overovanie rodinnej anamnézy, výpočet akademických skúseností aj motoristickej zdatnosti. Vzťah sa aj napriek tomu nezrodí. A divák tuší prečo. Postavám chýba úprimnosť, odvaha aj vytrvalosť. Tvorcovia vážnu tému zľahčujú, parodujú, mystifikujú a pritom jasne dávajú najavo, že vychádza z ich osobnej skúsenosti. Keď sa však v záverečnej časti inscenácie všetky postavy fyzicky aj psychicky obnažia, padá smútok a osamelosť postáv aj na diváka. Inscenácia, ktorej rozhodne nechýba úprimnosť, no ani nadhľad a humor, je bezpochyby jedným z najvýraznejších počinov aktuálnej sezóny. Myslia si to nielen kritici, ale aj diváci, ktorí inscenácii udelili Cenu bratislavského diváka.

Záber z inscenácie divadla SkRAT Extrakty a...
Záber z inscenácie divadla SkRAT Extrakty a náhrady. Autor: Ctibor Bachratý

Je sympatické, že festival Nová dráma/New drama dáva slovo nielen medzinárodnej porote (tento rok boli jej členmi novinár Tomasz Grabiński a režiséri Dodo Gombár a Dino Mustafič), ktorá udeľuje hlavnú cenu Grand Prix, ale aj študentom. Napokon, koho by sa nové umenie mohlo týkať viac, ako práve ich? Trojčlenná porota zložená z poslucháčov Katedry divadelných štúdií VŠMU rozhodla, že jej cenu získa ďalšia výrazná inscenácia Solo lamentoso performerky Slávy Daubnerovej. Daubnerová sa dlhšie venovala predovšetkým pohostinským réžiám a k vlastným projektom sa vrátila po troch rokoch.

Ako tému najnovšej inscenácie, v ktorej opäť spája prvky dokumentárnej drámy a výrazné audiovizuálne komponenty, si vybrala kauzu „spievajúceho domu“ v Štúrove. Bežné susedské konflikty tu prerástli do neuveriteľného boja Evy N. proti celému svetu. Jej zbraňou sa stala operná ária, ktorú cez vonkajšie reproduktory dokola púšťala celých 14 rokov. Keďže dôsledne dodržiavala nočný pokoj aj zákonom stanovenú hranicu povoleného hluku, bola jej „pomsta“ v medziach zákona.

Prípad bol mnohokrát medializovaný, ale až Daubnerová sa na boj pozrela z pohľadu Evy N. Režisérka pritom nemá ambíciu v inscenácii komukoľvek nadržiavať. Naopak, predkladá fakty a argumenty oboch strán, snaží sa na prípad pozrieť z nadhľadu a s nenápadným humorom. Všetko sa to deje vo vysoko estetickej podobe typickej pre Daubnerovej tvorbu. Pomocou choreografií, nahrávok, svetelného dizajnu a scénických obrazov zobrazuje jej čoraz väčšiu izolovanosť. Boj navyše nemá víťaznú stranu – všetci zainteresovaní stratili presne toľko energie, koľko do konfliktu vložili. Práve s týmto pocitom sa končí aj ďalšia formálne uchvacujúca inscenácia Slávy Daubnerovej.

Špeciálnu cenu udelila porota Rebeke Polákovej za vytvorenie postavy Marie, ktorú stvárnila v inscenácii Divadla Aréna Obeť. Marie zistí, že ju manžel podvádza s mladistvou milenkou. Na prvý pohľad je obeťou a jej muž páchateľom. Potom však povolia hrádze bežného myslenia a cítenia a rieka zlovestného podvedomia zaplaví celú krajinu. Odrazu nie je také ľahké zorientovať sa v tom, kto je vinník a kto obeť.

S rolou podvádzanej manželky sa Rebeka Poláková...
S rolou podvádzanej manželky sa Rebeka Poláková popasovala v inscenácii Obeť v Divdle Aréna. Autor: PETER CHVOSTEK

Rebeka Poláková ako Marie skutočne exceluje. Komplikovaná postava sa nepohybuje len v medziach „bežnej“ psychológie, ale otvára sa aj náročným a pre nejedného diváka iste ťažko stráviteľným východiskám hlbokého a temného podvedomia. Nemenej impozantné sú aj výkony dvoch démonických policajtov, ktorých stvárňujú Richard Stanke a Lukáš Latinák. Pripomeňme, že autor a režisér David Jařab vytvoril znepokojivú a krutú hru, v ktorej mieša psychologickú hru s detektívkou a prastarými rituálmi, priamo na objednávku Divadla Aréna. Je to náročná inscenácia, ktorá vari v nikom nemôže zanechať príjemné pocity. No ak z nás strach z pekla môže spraviť civilizovanejších ľudí, potom by práve táto inscenácia mala byť povinnou.

Bez cien, no rozhodne nie bezcenné

S rakúskym dramatikom Ewaldom Palmetshoferom sa slovenskí diváci dosiaľ mali možnosť stretnúť len pri minuloročnom hosťovaní viedenského Burgtheatru, ktorý predstavil skvelú inscenáciu Celibát. Divadlo Andreja Bagara v Nitre sa preto pokúsilo splatiť dlh hneď dvoma inscenáciami Hamlet je mŕtvy – Faust je hladný v réžii Svetozára Sprušanského a Braňa Holička. Sprušanský divákov doslova kúpe v dekomponovanom príbehu nefunkčnej rodiny. Jednotlivé fragmenty deja akoby zámerne vzďaľoval a divák tak veľmi dlho vníma len kvalitné, no izolované herecké výkony (spomeňme predovšetkým Jakuba Rybárika a Barboru Andrešičovú).

To všetko je len akési ťahanie za vrkoče, prekáranie diváka, ktorý možno aj uverí, že za morbídnou atmosférou sa nebude skrývať ďalšie kruté prekvapenie. Keď sa roztrieštený príbeh spojí v celok, diváka predsa len čaká katarzia. No veľmi, veľmi krutá. Opačný prístup zvolil generačne mladší režisér Braňo Holiček, ktorý text Faust je hladný zámerne formálne zjednodušuje. Jeho temný kabaret je hravý, premyslený a na prvý pohľad pôsobí ucelenejšie. Divákov však napokon aj on zatlačí do kúta, keď samotný záver rozbije a zámerne „znehodnotí“ akousi silvestrovskou estrádou.

Na tomto mieste treba spomenúť, že inscenácia Divadla Andreja Bagara pôvodne nemala byť jedinou nitrianskou inscenáciou. Žiaľ, favorizovaná inscenácia Andreja Kalinku Zázraky pre Alicu v podaní Starého divadla Karola Spišáka v Nitre napokon na festivale neodznela. Dôvodom bol rozpad súboru ako dôsledok vyhrotených konfliktov medzi umeleckým súborom a vedením. Škoda, práve táto inscenácia by svojou nezvyčajnou krásou mohla vniesť trochu svetla do ponurého ročníka. Hoci Rivers of Babylon – divadelná adaptácia románu Petra Pišťanka nezískala na festivale Nová dráma / New drama žiadne ocenenie, niet pochýb o tom, že ide o jednu z najpodnetnejších inscenácií aktuálnej sezóny. Slovinský režisér Diego de Brea zbavil príbeh kuriča Rácza krikľavosti deväťdesiatych rokov a vytvoril prostredie časového a miestneho univerza. Inscenácia sa nevyznačuje ani bujarou veselosťou.

Záber z predstavenia Zázraky pre Alicu.
Záber z predstavenia Zázraky pre Alicu. Autor: PETER R. JURIK

Humor, ktorý možno mnoho fanúšikov knižnej predlohy vyslovene očakáva, je len veľmi nenápadný. Diego de Brea však dokáže napätie budovať pomocou premyslených mizanscén, prácou s pohybom v priestore, využitím hudby a v neposlednom rade silnými, takmer poetickými milostnými scénami. Rivers of Babylon nie je bezuzdná mafiánska zábava. Je to výrazný divadelný obraz plný šerosvitu, šachový turnaj moci, cesta z tmy na výslnie. Je to dôkaz, že Pišťankov román rokmi dozrel a potvrdil svoju nadčasovosť.

Na polceste

Hoci dramaturgická rada festivalu vyberá to najkvalitnejšie, čo sa v oblasti novej dramatiky za sezónu urodilo, nie vždy môže výsledok splniť vysoké očakávania. Dôvodov môže byť hneď niekoľko: technické problémy pri prenose do iného hracieho priestoru, únava inscenácie, ktorá reprízami stráca svoju energiu, či zlyhanie niektorej z hlavných zložiek inscenácie. V čase svojej premiéry bola inscenácia Jama deravá energickou výpoveďou o stave našej spoločnosti. Festivaloví diváci ju však už v takejto dobrej kondícii vidieť nemohli.

Prvú autorskú inscenáciu v histórii divadla Astorka Korzo '90 s kolektívom hercov a herečiek už pred rokom vytvoril režisér Michal Vajdička. Námetom sa im stali rôzne štatistiky, prieskumy verejnej mienky, ale aj politické a spoločenské kauzy a prešľapy. Vtipné scénky zobrazujú domáce násilie, ukazujú, koľko ľudí žije na hranici chudoby, aký je náš vzťah k alkoholu či úplatkom a svojsky prehrávajú to, čo sa asi dialo v byte na Vazovovej. Žiaľ, inscenácia, ktorá nedostatočnú dramaturgiu vyvažovala dynamikou, sa reprízami vyčerpala. Festivaloví diváci nemohli ani zďaleka vidieť tú sviežu a energickú inscenáciu, ktorá sa ako jedna z mála na Slovensku dotkla spoločenských a politických problémov.

Na polceste uviazli aj dve diela najmladších tvorcov. Autorka a režisérka Silvia Vollmannová uviedla v Mestskom divadle Žilina inscenáciu Jasne, v pohode. Jej hrdinami sú štyria spolubývajúci, nedávni absolventi vysokých škôl, ktorí sa síce snažia žiť dospelo, no zároveň všemožne predlžujú svoj život v študentskom móde. Silvia Vollmannová ako absolventka bábkarskej réžie výborne pracuje s priestorom a rekvizitami. Spolu so šťavnatým jazykom a využitím projekcie mohlo ísť o svieže a zábavné dielo. To, že postavy a väčšina situácií sú vyslovene modelové, schematické a ľahko očakávateľné, by iste v priaznivejších podmienkach problém nebol. Divadlo je však živý organizmus a zdá sa, že sťažené festivalové podmienky odhalili všetky slabiny inscenácie. Generačná výpoveď sa tak nekonala.

Odlišnú poetiku ponúkli Tomáš Procházka a Peter Tilajčík v projekte Kafka.Dreaming. Viaceré texty Franza Kafku sa pre performerov stali podnetom na odhaľovanie vzťahu otec-syn. Nie však len v tom najzákladnejšom zmysle slova, ale aj v sociálnych, náboženských a politických významoch. Výrazne fyzická inscenácia iste prekvapila svojou silnou atmosférou psychologického súboja, telesným herectvom a zaujímavou prácou s textom. To, že inscenácia dáva široký priestor pre divácku interpretáciu, by sme tiež mohli hodnotiť ako pozitívum, hoci priznajme, že pre menej skúsených divákov ide o studenú sprchu. Nesúlad sa však objavil v nevyrovnaných hereckých výkonoch. Vedľa nevšedného herca Petra Tilajčíka pôsobil jeho náprotivok Tomáš Procházka nepresvedčivo a kŕčovito.

Pevnou súčasťou Novej drámy je aj hľadanie nových dramatických textov. To sa každoročne realizuje prostredníctvom súťaže Dráma a na festivale sa prezentujú tri finálne texty. Tento rok o víťazoch rozhodovala porota v zložení Marián Amsler, Andrea Dӧmeová, Miriam Kičiňová, Viliam Klimáček a Vladislava Fekete. Spomedzi 28 zaslaných textov porota vybrala tri, ktoré verejnosti predstavili na podujatí Trojboj. Tretie miesto získal text Byť mnou? Byť vami? Samuela Chovanca. Druhú cenu porota neudelila, no o prvenstvo sa rozdelil Peter Scherhaufer s hrou Osamelosť bežca piesočných dún a text Vandy Zaplatílkovej Hutařovej Sebestředná samota.

Festival Nová dráma / New Drama treba z viacerých dôvodov považovať za jeden z najdôležitejších divadelných festivalov u nás. Nejde v ňom len o výber reprezentatívnych inscenácií, ide v ňom aj o správu o umení a spoločnosti. Zostáva len veriť, že sa Ivan Vyrypajev mýli. Verme, že dráma nie je na kolenách. A verme, že sa v nej v budúcnosti objaví viac nádeje.

Nová dráma / New Drama 12. ročník festivalu súčasnej dramatickej tvorby, 9. – 13. 5. 2016, Bratislava

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Grand Prix #Divadlo SkRAT #Ivan Vyrypajev #u Nová dráma / New Drama
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku