Recenzia: Aktualizovaný Simon Boccanegra bez pridanej hodnoty

Simon Boccanegra, ktorý v revidovanej milánskej verzii z roku 1881 patrí do zrelej periódy skladateľa, sa ocitol doslova v galérii. Tam situoval inscenačný tím príbeh z Janova z polovice 14. storočia, aby v snahe poukázať na možné súvislosti s dneškom, zvoleným kľúčom odomkol aktualizačnú alternatívu.

Tá sa však unáša skôr na módnej vlne popierania časopriestorov predlôh a nevedno čím podloženom presvedčení, že súčasný divák uprednostňuje práve tento spôsob výkladu. Pokiaľ dobové či tematické presahy prinášajú pridanú hodnotu (nejeden príklad zo sveta o tom svedčí), môže odmietnutie historických súvislostí znamenať viac než samoúčelnosť.

Simon Boccanegra v réžii Mariána Chudovského, scénografa Jaroslava Valeka a kostýmového výtvarníka Petra Čaneckého vyplavuje rad otáznikov a núka málo odpovedí. Prečo analógia s dneškom, prečo moderné múzeum, biele plášte zriadencov, laserové ukazovadlo, ladné servírky v senáte, projekcia vlnenia akéhosi psychogramu? Tvorcom išlo skôr o vonkajší efekt z účinku reflektorov a farieb (hoci z minulosti opozeraných), než o skutočnú svetelnú, situačnú a psychologicky motivovanú réžiu. U protagonistov bolo viac klišé, než moderného výrazového herectva.

Pozitívnou zložkou novej bratislavskej inscenácie je jej hudobné naštudovanie. Martin Leginus vniesol do vypracovania partitúry znalosť štýlu i trpezlivosť v brúsení detailov. Odmenou bol sústredený a zaujatý výkon orchestra, za ktorým nezaostával ani Pavlom Procházkom pripravený zbor.

Anton Keremidchiev vnáša do titulnej postavy technickú istotu i potrebný objem barytónu. Nie je majstrom výrazových poltónov, no v základných rysoch bol jeho Simon uveriteľný. Adriana Kohútková je spoľahlivou, vo frázovaní štýlovou Ameliou. Peter Mikuláš (Fiesco) upútal minuciózne vytvarovanou kresbou charakteru a stále sviežim basom. Devízou Filipa Tůmu (Paolo) je skôr herectvo a výraz, zatiaľ čo Kyungho Kim (Gabriele) zatajoval dych farebnou krásou kovovo jasného, v stredoch tmavšieho tenoru a učebnicovou demonštráciou legatových fráz.

Piaty Verdi v súčasnom bratislavskom repertoári síce proklamovaný zámer robiť moderné hudobné divadlo napĺňa len vonkajškovo, zato hudobne a v prvom obsadení aj vokálne sa súbor má čím chváliť.