Láska? Nehľadajte ju, je stále s vami!

Tenké, neraz však silné biologické nitky, ktoré z ľudskej bytosti urobia manipulatívnu zmes emočného spektra. Zdalo by sa, že téma sa vymyká emancipovanému diktátu súčasnej etikety – o to viac však rezonuje, ak sa pudová podstata v nás prúdiacej chémie odhalí donaha.

Tvorcovia novovzniknutej nezávislej scény na Slovensku pod názvom Nové divadlo prišli so svojím pilotným divadelným projektom, odhaľujúcim pravdu o celkom prozaických túžbach ženského "druhu“ v kontrapunkte s mužským princípom, pretvárajúcim ich vnútorný svet bezo zvyšku.

Dramaturgička Veronika Gabčíková spolu s režisérom Šimonom Spišákom siahli po texte mladej českej autorky Báry Kubátovej, ktorá hru Kúpalisko kreovala priamo na telo nitrianskych protagonistiek ešte v časoch, keď tvorili jadro mladej hereckej generácie Starého divadla Karola Spišáka v Nitre. Režisér Šimon Spišák pred diváka predostrel päť archetypálnych skulptúr s jemne utopickými životnými mantrami. V napohľad jednoznačných symboloch poukázal na večné hľadanie dokonalosti, na sebazničujúci nepokoj, ktorý človeka dokáže zaviesť až na pokraj tragikomického konca, znamenajúceho napríklad i stratu dôvery v seba.

Príbeh situovaný do prostredia provinčného kúpaliska rozprával novodobé svedectvo o piatich mladých ženách, v ktorých letný čas prebudil neuhasínajúcu túžbu po mužovi. Mýtus o dokonalej súhre vnútornej krásy so zovňajškom núdzne našli v miestnom plavčíkovi. Všetkých päť vášňou zmietaných žien spočiatku podstupovalo akúsi osobnú spoveď, v ktorej sa dali odčítať povahové odtiene a intencie jednotlivých "sokýň“. Tragikomika každej z dôverníčok vyrastala z osobných komplexov, ktorými sa zaodievali navzájom. Martin Nahálka alias Hýbateľ postupne "ulovil“ každú z nich, aby ich naivné predstavy následne vysmial a ponížené ženy podhodil najskôr jednu druhej a nakoniec fatálnemu finále s tvárou smrti. Herečky vytvorili kaleidoskop charakterových čŕt, v ktorých sa zrkadlilo autentické prežívanie intímnych sfér. Okrem prirodzenej komiky neraz dojímali civilnosťou vo výraze, čím pozdvihli dramatický text o nejeden kvalitatívny level.

Muzikálny tvar inscenácie pracoval s autentickým hlasovým potenciálom tvorcov a ich vlastným hudobným sprievodom. Spievaná skladba Summertime v úvode i závere inscenácie svojou ťahavou formou evokovala pomaly sa vlečúce letné dni aj repetitívnosť  nekonečne sa vyplavujúcej mužsko-ženskej témy. Veľmi príjemným oživením boli prítomné viachlasé folklórne motívy.

Scéna Karla Czecha vyznievala minimalisticky, a priori staticky. Úspornosť výtvarného stvárnenia kontrastovala s neraz extatickými pohybovými partitúrami hlavných hrdiniek. Kostýmové predvedenie Adriany Černej striktne kooperovalo s prostredím a obmedzilo sa na ilustratívny minimalizmus vo forme plaviek.

Nové divadlo odštartovalo svoju existenciu invenčným a súčasným titulom, v ktorom sa intuitívne nájde každá žena a ktorý láka vôňou a zrejmou chuťou. Či už sa pozeráme na Hýbateľa ako na konkrétnu bytosť, manipulujúcu ženskými potrebami, alebo ako na princíp, ktorý ženie civilizáciu vpred – inštinktívna túžba po láske a sebaaktualizácii bola a zrejme vždy aj bude neochvejne určujúca.