Herečka Zuzana Mauréry: Už si nemusím nič dokazovať

28.01.2017 12:00

Chuť divadla nasávala spolu s materským mliekom. Otec Zuzany Mauréry spieval v opere, mama v operete. Ona sa na bratislavskej Novej scéne motala medzi sedadlami, v košickej opere Štátneho divadla zapletala na opone strapce. Pôvodný zámer stať sa letuškou jej však nevyšiel, a tak Zuzana aj spieva. Okrem toho hrá a tancuje. Tri v jednom jej na začiatku kariéry ponúkol muzikál, ten istý žáner jej otvoril dvere viedenských divadiel. Dnes boduje v činohre aj vo filme. Ako nekompromisná učiteľka Mária Drazdechová aj manažérka Viera. A robí to nekompromisne dobre.

Zuzana Mauréry neustále kľučkuje medzi...
Zuzana Mauréry neustále kľučkuje medzi komerciou a umením. Autor: Petra Bošanská

V role moderátorky Plesu v opere ste zožali uznanie, aký je váš pocit?
Je to príjemné. V každom prípade je to noblesná akcia. Mám v úcte profesionálov, ktorí vedia moderovať. Je to celkom iná mentálna práca so samým sebou ako v herectve. Nevedie vás pri nej žiaden partner ani vnútorný pocit. Človek tam stojí sám ako prst. Zachráň sa, kto môžeš! Som rada, že to mám za sebou, hoci moderovanie dvoch väčších podujatí som si asi pred dvadsiatimi rokmi už vyskúšala.

Ako to vtedy dopadlo?
Keď ma videl moderovať môj bývalý priateľ, povedal mi, že to bolo všetko úžasné, ale že som vyzerala, ako by som mala v zákulisí dve deti, na ktoré mieria pištoľou… Overila som si, že nie je v mojej moci urobiť to tak, aby bol výsledok stopercentný.

Čím to je?
Nie som improvizátorka a akokoľvek sa dobre pripravím, je na mne stále vidieť, že sa pri moderovaní necítim dobre. Preto ho nevyhľadávam a ponuky odmietam. Ples v opere je výnimočné podujatie a keďže na tento rok nemám žiadne pracovné ponuky, povedala som si, že to skúsim. S podmienkou, že budem mať čo najskôr v rukách scenár, aby som sa mohla pripraviť. Bolo to síce trochu napínavé, ale ustáli sme to. Myslím, že nakoniec to dopadlo dobre. Napriek tomu však moderovanie s radosťou prenechám iným, ktorí z neho vedia mať aj radosť, nielen stres.

Aj červená róba z dielne Jany Kuzmovej podporila vaše moderovanie. Ako veľmi pomáha kostým v divadle alebo vo filme dotvoriť postavu?
Je to veľmi dôležité. Rovnako ako v živote vie byť veľkou oporou. Na postave sa okrem hereckého výkonu podieľa aj kostým, účes či práca maskérov. Dokonca aj spodná bielizeň! Katka Štrbová-Bieliková, ktorá mala pri nakrúcaní filmu Učiteľka na starosti kostýmy, trvala na tom, že musím mať podprsenku, aká sa nosila v osemdesiatych rokoch. Najskôr som z toho bola zúfalá, lebo taký kus bielizne robí celkom iné tvary a švy na ňom presvitajú. Nakoniec som sa s ňou, aj s tou príšernou „kombinetkou“ stotožnila a uznala som, že postave Drazdechovej to pomohlo. Bola taká „pekne rozliata“.

So Stanislavom Štepkom v hre Konečná stanica na...
So Stanislavom Štepkom v hre Konečná stanica na javisku RND. Autor: Archív Zuzany Mauréry

Cítili ste sa niekedy v kostýme nepríjemne?
Áno, a bol to veľký boj. Na začiatku kariéry som v Astorke Korzo'90 v muzikáli Kabaret alternovala postavu Sally Bowles s Ankou Šiškovou a Szidi Tobias. Každá sme mali úplne inú postavu. Na rozdiel odo mňa bola Anička ako prútik, Szidi mala atletickú postavu… Kostýmová výtvarníčka však trvala na identických kostýmoch. Vedela, som, že to nie je dobrá cesta, ale keďže som práve vyšla zo školy a dostala som hlavnú úlohu, nemala som odvahu protestovať. Cítila som sa v kostýme zle, menejcenne. Uberal mi na sebavedomí, ktoré som vtedy naozaj veľmi potrebovala.

Kedy je, naopak, kostým dobrý?
Samozrejme, všetky sa dobre cítime ako princezné, ale kostým sa podarí vtedy, keď dobre charakterizuje postavu. Napríklad aj tepláky, baretka a zástera, ktoré som mala oblečené ako Vitálošová v predstavení Konečná stanica v Radošinskom naivnom divadle.

V najnovšej hre na pôde Mestského divadla P. O. Hviezdoslava s názvom Job Interviews počas dvaapolhodinového predstavenia neschádzate zo scény. Pred divákom sa vyzliekate nielen z emócií, ale aj z oblečenia. Je náročné sa nepomýliť?
Je to omnoho lepšie, ako mať len dva výstupy a nudiť sa v šatni. Mám aj také predstavenia. Job Interviews mi ubehne ako nič. Na scénu len prichádzajú spoluhráči a prinášajú témy. Aj keď som herečka, som tiež len žena, ktorá sa bežne neprezlieka pred štyristo ľuďmi… Ako však povedal Jeremy Irons: Herec musí byť vlastne veľmi vulgárny, musí povedať všetko a urobiť všetko. Cítim, že aj v publiku mi fandia, a to je veľmi príjemné. Postava Viery si to vyžaduje, a my sme sa to snažili urobiť s vkusom. Režisérka Valeria Schulczová mi sľúbila, že ustriehne, aby to zbytočne neodrádzalo pozornosť divákov. Aj vďaka takému odhaľovaniu diváci vidia, v akej zúfalej situácii sa ocitá postava a ako veľmi jej chýba sebareflexia.

Našli ste si na postave sebavedomej, nekompromisnej majiteľky castingovej agentúry niečo sympatické?
Nechcem k nej zaujímať žiaden osobný vzťah. Mojou úlohou je prostredníctvom tohto charakteru viac-menej klásť otázky. Je rozporuplná, ale o to pravdivejšia. Páči sa mi, ako je hra napísaná, dobre sa mi hrá.

Ako manažérka Viera v predstavení Job Interviews.
Ako manažérka Viera v predstavení Job Interviews. Autor: Archív Zuzany Mauréry

Predstavenie prináša aj tému dnešných zaneprázdnených žien…
… Áno, aj. Prečo zabudli mať deti, či je to ich chyba, alebo ako to celé je? Prináša otázky o osamotení, vzťahoch a celé je to situované v téme hereckej agentúry, čo je dosť atraktívne prostredie…

Scenár Petra Zelenku uvádza motto požičané od Charlesa Bukowského: Svet patrí tým, čo sa neposerú. Stotožňujete sa s ním?
Neviem, či je dôležité, aby nám patril svet. Možno tej vete ani nerozumiem. Úspech nemusí prinášať šťastie. Máme byť takí odvážni?

Ako reagujete vy? Ste pokojná, stojíte v úzadí alebo konáte skôr impulzívne?
Ako kedy. Rozum už vie, že súdiť niečo alebo za každú cenu hovoriť svoj názor je somarina. Nikdy neviete o probléme všetko a možno svojím výrokom ublížite. Niekedy ma emócia prevalcuje a bývam „hulvát“, preto si dávam pozor aspoň na formu. Pre mňa sú takéto rozhovory pre médiá, ako teraz robíme, vlastne spoveďou. S nikým sa nerozprávam tak, ako s redaktormi. Musím s vami hovoriť o veciach, ktoré bežne nerozoberám. Nie som tu preto, aby som rozdávala rozumy, som len herečka. Mám však pocit, že sa to odo mňa čaká. Čo je dosť hlúpa situácia.

Za úlohu vypočítavej manipulátorky – učiteľky Márie Drazdechovej ste na festivale v Karlových Varoch získali Krištáľový glóbus, ste nominovaná aj na cenu Českej filmovej kritiky. Je to pre herečku zadosťučinenie, ten najlepší spôsob odmeny?
Odmenou je, že na Učiteľku išli ľudia do kina a možno sa ešte vo väčšom počte prídu pozrieť na ďalší slovensky film. Tiež to, že ma zastavujú a hovoria mi svoj názor. Odmenou je na jednej strane účasť filmu na mnohých festivaloch a na druhej strane jeho premietanie v bežných distribúciách od Ameriky cez Európu až po Austráliu. To je skutočne výnimočné. Pre mňa bude odmenou ďalšia práca podobnej kvality. A ocenenia sú takou príjemnou spoločenskou konvenciou. Tak ako povedal v Karlových Varoch Marek Eben: „Je dôležité vedieť ocenenie prijať.“ S tým súhlasím. Učím sa to, len trošku rozlišujem, či sú to ceny od odborníkov alebo neviem od koho – nevypátrateľné, neviem kým organizované. V Krištáľovom glóbuse je päť porotcov, takže som sa páčila piatim ľuďom… Bola to, samozrejme, pocta pre celý film. Keďže sa nedajú udeliť ceny dvom filmom, ocení sa herečka. Nechcem povedať, že som si tú cenu nezaslúžila. Taká skromná zase nie som. Vnímam to však veľmi triezvo. Som rada, že odborníci z fachu ocenili moju prácu.

Za postavu učiteľky Drazdechovej získala Zuzana...
Za postavu učiteľky Drazdechovej získala Zuzana Mauréry Krištáľový glóbus. Autor: Forum Film SK

Scenárista Petr Jarchovský vychádzal pri písaní Učiteľky z osobných skúsenosti, ktoré mal ako žiak siedmej triedy s učiteľkou. Zažili ste aj vy podobné manipulovanie, zneužívanie postavenia učiteľky alebo ideológiu tých čias?
Nepamätám si to. Zaujímavé je, že moje spolužiačky si myslia niečo celkom iné. Keď za mnou prišli do divadla, vraveli mi: Super si to zahrala, ktorá učka to bola? Ja som si však žiadnu takú nepamätala! Presviedčali ma, dokonca menovali učiteľky, ktoré vraj boli presne také isté…

Čo ste robili v roku 1983, kedy sa odohráva dej filmu Učiteľka?
Končila som základnú školu a išla som na gymnázium. Nevedela som veľmi, čo so sebou, preto mi rodičia poradili gymnázium, kým sa nejako nevyhraním.

Narodili ste sa v rodine profesionálnych spevákov – otec bol operný spevák, mama spievala v operete. Netlačili vás na konzervatórium?
Spev bol súčasťou našej domácnosti, nepripadalo mi to atraktívne. Rodičia doma veľa cvičili, videla som, aká je to drina a rehoľa. U nás sa nikdy nespievalo len tak… Otec si občas na oslavách ľudovky zaspieva, ale my s mamou nikdy. Keď ma aj niekto zo známych vyzval, aby som niečo zaspievala, pripadalo mi to absolútne trápne. Bavili ma však americké muzikály v rakúskej televízii, pretože do štyroch rokov som tancovala v kadejakých súboroch. Na tých muzikáloch som vyrastala. Aj na seriáloch Denver Clan či Dallas a ach, tých krásnych reklamách! Herectvo ma oslovilo, keď mi dali robiť stužkovú. Zistila som, že exhibicionizmus mi neprekáža, ľudia na mňa reagovali pozitívne. Povedala som si, že by som to mohla predsa len skúsiť. Na herectvo som sa prihlásila preto, aby som mohla robiť muzikál. Skôr, než som išla na talentovky, som však predsa len skúsila Vysokú školu ekonomickú. No, a neprijali ma, takže „bolo vymaľované“.

Po absolvovaní VŠMU ste účinkovali v desiatke muzikálov. Ako si udržiavate muzikálovú kondíciu?
Už si ju neudržiavam. Mám na to málo príležitostí. S orchestrom spievam len sezónne vo dvoch vianočných pražských predstaveniach. Muzikál ako žáner vyžaduje mladých ľudí. Hovorím o úrovni, ktorú som zažila vo Viedni. Ja už ho mám tak nejako za sebou, už ma tak nenapĺňa. Možno by som skúsila nejakú inú formu spievania.

Ako dojka v muzikáli Rómeo a Júlia na scéne...
Ako dojka v muzikáli Rómeo a Júlia na scéne Raimund Theater. Autor: Archív Zuzany Mauréry

Z Viedne ste už odchádzali s týmto pocitom naplnenia a uzatvorenia muzikálovej kapitoly?
Vo Viedni som ešte urobila konkurz na hlavnú rolu v muzikáli Rebeka. Ponúkli mi druhú alternáciu a ja som si povedala, že ak som nedostala prvú, nemá význam do toho ísť. Muzikálový biznis v nemecky hovoriacich krajinách funguje trochu inak. Herec nemôže robiť nič iné – rok a pol alebo dva hrá každý večer v tom istom predstavení. A keď mu zmluva skončí, ide na ďalší konkurz. Ak ho urobí, zbalí kufre a ďalšie dva roky ho čaká deň čo deň to isté. Niekedy dokonca v rovnakom predstavení. To je pre mňa nemysliteľné. Pre hercov z našich zemepisných šírok je to nuda. Viedeň je nádherná, ponúka vysokú životnú úroveň, skvelé podmienky na prácu a výborné finančné ohodnotenie. Práca bola však trochu monotematická. Navyše, vo Viedni som sa cítila ako „na robotách“, nevedela som sa asimilovať. Keď som tam prišla, mala som už tridsaťsedem rokov. Bola som stará na to, aby som balila kufre a kočovala. Už sa mi nechcelo. Po tom, čo som v nemčine zvládla Máriu Teréziu, nemusela som si už nič dokazovať.

Na čo ste si vo Viedni nezvykli?
Rozumiem tomu, že ak sa má udržať tvar takého komplikovaného žánru, ako je muzikál, aj o rok alebo dva, nesmie sa meniť. To však vylučuje radosť z hrania, ktorú ponúkajú práve tie, aj keď malé, zmeny. My herci sa tešíme z toho, že môžeme trochu zvoľniť, že nám niečo napadne, že vzniká niečo nové. V Rakúsku je predstavenie zabetónované. Presne to, čo vidíte na premiére, uvidíte aj na päťstej repríze. U nás to môže byť o dva mesiace celé rozídené… Isteže, to je ďalší extrém, ale chýbalo mi to. V mojom poslednom predstavení Rómea a Júlie v Raimund Theater som si to chcela trochu užiť a namiesto veľmi rýchleho dialógu, ktorý sme mali viesť s Júliou, som si vymyslela, že ja-to-bu-dem-hovoriť-tak-to-po-ma-ly… Fanúšikovia hercov, ktorých je na každom predstavení plno a repliky poznajú naspamäť, sa smiali a tlieskali mi. Asistentka v portáli, ktorá všetko zapisovala, však úplne zbledla… Dostala som zápis.

Mali ste počas vašej dvojročnej kariéry v tomto divadle viac zápisov?
Dva. Druhý som dostala za to, že v jednej árii som sa príliš uvoľnila, že som prešla do takého hereckého recitatívu. Je tam celkom iná profesijná mentalita. Raz na mňa osvetľovač namieril zle reflektor. Aby ma bolo vidieť, musela som sa nakloniť cez zábradlie. Po prestavení za mnou prišla kostymérka a povedala mi, že pán osvetľovač sa pýta, kedy sa mi môže prísť ospravedlniť… Vo Viedni sa nenosia ani kvety na javisko. Bolo by nepríjemné, keby sólista nedostal kvety. Preto sa dávajú len do šatne.

V Štúdiu L+S hrá v komédii 69 vecí lepších ako...
V Štúdiu L+S hrá v komédii 69 vecí lepších ako sex. Autor: Ctibor Bachratý

Neobávali ste sa návratu a toho, ako sa zaradíte medzi slovenských umelcov?
Ja mám o slovenských umelcoch vysokú mienku. Aj preto som sa vrátila. Hneď po návrate som síce dostala ponuku do Ordinácie v ružovej záhrade, ktorú som však s vďakou odmietla. Neskôr prišli seriály Panelák, Odsúdené a potom sa to rozbehlo.

Vo viedenskom Rómeovi a Júlii ste hrali Lady Montague aj dojku, v rovnomennom muzikáli na Novej scéne ste však chýbali. Nebola tam rola pre vás?
To je asi rečnícka otázka… Rómea a Júlie som mala plné zuby, a navyše viedenská verzia mala veľmi vysokú úroveň.

Nie ste stálou členkou žiadneho divadelného súboru. Je herec na voľnej nohe v dnešnej dobe slobodný, nezávislý?
Dlho som si myslela, že som, ale nie je to tak. Namieste je však otázka, či je dôležité pre mňa niekam patriť. Na jednej strane závidím hereckým súborom, ako je Astorka Korzo'90, alebo Mestské divadlo v Brne. Herci majú spoločné chalupy, navzájom sa ženia, vydávajú, spolu vychovávajú deti, tie deti s nimi hrajú na javisku a keď odrastú, kolobeh sa opakuje. Závidím im pocit niekam patriť, ale len chvíľu. Po čase strávenom medzi nimi zisťujem, že by som sa v tom necítila pohodlne. Na druhej strane si v tej „mojej slobode“ musím dvakrát rozmyslieť, čo odmietnem, lebo druhýkrát ponuka už nemusí prísť. Kľučkovanie medzi komerciou a umením je náročné. Z umenia nevyžijem, komercia je najlepšie platená. Musím však rátať s istými hranicami, aby som si napríklad ešte zahrala vo filme. Kľučkovať tak, aby som sa uživila a bola som zaujímavá a presvedčivá vo filme, je na takomto malom trhu dosť zložité.

Existenčný strach vás obchádza?
Pozrite, mám to ľahšie, lebo mi deti doma neplačú. Mám síce hypotéku, ale nemám ten nôž na krku. Mám všetko, čo potrebujem.

Máte aj skúsenosti, ktoré by ste mohli odovzdať mladším. Neplánujete učiť mladých adeptov herectva?
Nemyslím si, že to viem. Na to treba istú teoretickú podkutosť, mať istý systém. Možno neskôr.

Zuzana Mauréry v seriáli Odsúdené.
Zuzana Mauréry v seriáli Odsúdené. Autor: TV Barrandov

Spievať však viete. Ak sa vaša muzikálová kapitola uzatvorila, ktorá ďalšia sa otvorí? Bude na nej aj spolupráca s Henrym Tóthom?
Máte na mysli pieseň Čerešne?

Presne tú. Aké je spievať kultovú pieseň, ktorú každý notoricky pozná? Nezväzoval vám ruky rešpekt k Čerešniam v podaní Hany Hegerovej?
Som presvedčená o tom, že pieseň sme nahrali s rešpektom k originálu, aj keď vzniklo niečo celkom iné. A vzniklo to náhodou. Pôvodne som mala byť súčasťou jednej exhibície – spojenia olympijských víťazov, ktorí by korčuľovali na operné árie sprevádzané orchestrom. Organizátori trvali na jednej piesni v mojom podaní a vybrali si Čerešne. Mal však na ňu tancovať Pľuščenko! Povedala som im, že sa zbláznili, že je to absolútne nevhodná skladba pre krasokorčuliara. Ako má skákať štvorité skoky na štyroch tónoch? Veď on potrebuje energiu, hudba ho musí podporovať. Nakoniec sme urobili kompromis a Čerešne sme s Henrym Tóthom prearanžovali.

A čo bude s vaším spievaním ďalej?
Uvidíme. Neviem si písať veci sama. Potrebujem niekoho, kto ma využije, použije a zneužije. A pokojne na mne môže aj zarobiť.

Zuzana Mauréry

Autor: Petra Bošanská

Filmová, divadelná a muzikálová herečka sa narodila 23. septembra 1968 v Bratislave. Jej otec Pavol Mauréry bol dlhoročným sólistom opery, mama Darina Markovičová bola sopranistkou spevoherného súboru. V roku 1990 absolvovala štúdium herectva na VŠMU v Bratislave pod vedením Martina Hubu. Deväť rokov hrala v bratislavskom RND, účinkovala vo väčšine bratislavských divadiel – Divadlo Astorka Korzo'90, SND, Divadlo Aréna, Nová scéna, Štúdio L+S, DAB Nitra, MDPOH, Divadlo GUnaGU. Herecký, spevácky a tanečný talent uplatnila po roku 2000 v muzikáloch. V Bratislave, v Nitre, v Brne aj v Prahe (Mníšky, Niekto to rád horúce, Pomáda, Donaha!, Kabaret, Mary Poppins, Vianočná koleda, Hair, Čarodejnice z Eastwicku). Počas dvojročného angažmán v Raimund Theater vo Viedni stála na javisku ako Lady Montague a Dojka v muzikáli Romeo & Julie, stvárnila tiež hlavnú postavu Márie Terézie v satirickej komédii Habsburgovci vo viedenskom Museumquartiere. Zahrala si vo filmoch (Quartetto, Nebo, peklo, zem, Ďakujem, dobre, Colette, Učiteľka), aj v seriáloch (Keby bolo keby, Odsúdené, Panelák, Tajné životy). Najnovšie ju môžeme vidieť na doskách Mestského divadla P. O. Hviezdoslava v Bratislave v hre Job Interviews. Za hlavnú rolu vo filme Učiteľka v réžii Jana Hřebejka získala na filmovom festivale v Karlových Varoch Krištáľový glóbus a nomináciu Českej filmovej kritiky. Žije v Bratislave, je rozvedená a bezdetná.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#film #divadlo #rozhovor #kabaret #učiteľka #Zuzana Mauréry #Job Interviews
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku