Recenzia: Ako agenti prezliekli saká a dnes riadia krajinu

Ani v jednom, ani v druhom prípade neurobili tvorcovia nič nové. Napriek tomu Elity fungujú výborne a Činohra SND má vo svojom repertoári ďalšiu kľúčovú inscenáciu. Postaral sa o ňu hosťujúci režisér Jiří Havelka v spolupráci s celým kolektívom tvorcov a v neposlednom rade s poradcami z Ústavu pamäti národa.

Perfídnosť aj banalizácia zla

Celá krajina je jeden konšpiračný byt. Pred príchodom prvých návštevníkov sa doň nainštalujú mikrofóny a potom sa môže všetko začať. Agenti sa striedajú, prichádzajú z rôznych strán a s rôznymi úlohami. Raz treba pritlačiť na herečku, ktorá nie a nie podpísať spoluprácu. Inokedy vypočúvať matku, ktorej syna roztrhali psy na hraniciach. Občas treba utužiť vzťahy s už dobre zabehnutými agentmi, potom zas využiť ľudské nešťastie vo svoj prospech.

Perfídnosť zla je ukázaná v priereze spoločnosti. Nikto mu neunikne a napokon zlomí (takmer) každého. A potom sú tu tí druhí. Šikovnejší, pružnejší. Vedia, čo chcú, a keď treba na ceste za cieľom udať matku za to, že si píše so svojím bratom v cudzine, nemihnú ani okom. Tvorcovia sa neboja nazvať ich skutočnými menami, respektíve menami, pod ktorými figurovali v spisoch ŠtB. Nikto z divákov asi nebude musieť dlho premýšľať nad tým, kto sa skrýval pod krycím menom Lotos, ktorý generál dal v porevolučnej horúčke zoskartovať množstvo spisov či to, kto zo súčasných profitujúcich podnikateľov bol agentom vo Washingtone.

Inscenácia je najadresnejšia v epilógu. Konšpiračný byt sa síce rozpadol, no nahradilo ho moderné televízne štúdio. Naši starí známi si oholili fúzy, prezliekli saká, popíjajú šampanské a riadia krajinu. V odpovediach na ostré otázky moderátorky svoju minulosť popierajú, banalizujú alebo sa drzo označujú za obete.

Inscenácia, ktorú by mal vidieť každý

Je iste logickým rozhodnutím, že inscenácia, ktorá je zároveň spoločenským reportom, patrí do najväčšej divadelnej sály na Slovensku. Divadelne by jej však oveľa lepšie pristal menší a komornejší priestor. Efektne realistická scéna Lucie Škandíkovej je od hľadiska oddelená sklenenou stenou a zasadená do zadnej časti javiska.

Spolu so zvukom, ktorý evokuje nahrávku odpočúvania, tak síce vzniká pôsobivý efekt, akoby diváci celé dianie pozorovali z diaľky, no treba povedať, že vytvára až priveľký odstup. Zabrať dostane aj divácka pozornosť. Herci v inscenácii stvárňujú niekoľko postáv naraz, vizuálne sa nezriedka podobajú a na scéne sa občas prelínajú, čím vzniká nemalý chaos.

Je zrejmé, že hercov a herečky projekt nadchol, čo sa odrazilo v presvedčivých a nešablónovitých kreáciách. Výrazná je najmä Táňa Pauhofová, ktorá v postave herečky prekonáva svoj vysoký štandard. Rovnako výrazný je aj Dano Heriban v postavách generála a kňaza. Herecky inscenáciu dotvárajú Emília Vášáryová, Richard Autner, Alexander Bárta, Emil Horváth, Richard Stanke a Dávid Uzsák.

Elity je spoločensky odvážna a prínosná inscenácia, ktorej väčšina divákov iste rada odpustí aj niektoré divadelné nedostatky.