Je uvoľnený a má plno nápadov. Tanec posúva za hranice tradície, porušuje zaužívané zvyky, kombinuje štýly, vytvára nečakané kompozície, prekvapuje obsahom, ktorý tancom vie vyjadriť. Tak je to aj v novom predstavení SĽUK-u Genezis, na ktorom sa choreograficky podieľal.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Ste hlavne moderný tanečník – ako ste sa dostali k spolupráci so SĽUK-om, kde teraz slávite úspech ako choreograf folklórneho divadelného predstavenia Genezis?
Som tanečník moderného tanca, ale mám skúsenosti aj s folklórom. V SĽUK-u ma oslovili asi pred piatimi rokmi, lebo riaditeľ má dostatok odvahy na experiment. Lúčnica je skôr tradičná, volí krásne kroje, kým SĽUK vo viacerých predstaveniach vystupuje aj v štylizovaných kostýmoch. Rôzne štylizácie sa robili už pred viac ako desiatimi rokmi, novátorsky tam tvorili aj Jaro Moravčík či Ján Ďurovčík. Riaditeľ SĽUK-u Juraj Hamár ma prvýkrát oslovil pre predstavenie Chorea Slovaca, v rámci ktorého sme siedmi choreografi vytvorili každý svoju krátku choreografiu, a dokonca sme traja – Ján Ševčík, Stanislav Marišler a ja – spoločne kratšie spracovali jednu baladu.
Tam ste sa ako trio osvedčili, lebo vás hneď vyzvali do ďalšieho predstavenia Krížom-krážom. Čo od vás čakali?
V tomto projekte sme mali tradičný ľudový tanec zasadiť do netradičných situácií. Môj rukopis je multižánrový, je to spleť nielen rôznych tanečných štýlov, ale aj divadelných či pohybových princípov. Choreografiu sme poňali v celkom iných súvislostiach. Napríklad taký verbunk – úderný mužský tanec, v ktorom sa zväčša chlapci sólovo predvádzajú či tancujú spoločne, som sa snažil ozvláštniť. Umiestnil som ho do kasárenskej izby, kde sa po preflámovanej noci vojaci prebúdzajú. Vznikajú mikropríbehy každého z nich, ako si hľadajú svoje oblečenie, berú si ho navzájom a podobne. Okrem uniforiem sme použili vaky, kufre a iné rekvizity, ktoré rád využívam. Niekoho takéto „prekážky“ skôr obmedzujú, ale mňa, naopak, veľmi inšpirujú.
Takže predstavenie Genezis už prirodzene vyplynulo z vašej spolupráce so SĽUK-om. Vraj sa zrodilo z projektu Slovenské Vianoce? Chceli ste ísť hlbšie do histórie?
Pred rokom sme mali v SĽUK-u premiéru predstavenia Slovenské Vianoce a po čase ma oslovil riaditeľ, aby sme dotvorili k prvej časti ďalšie obrazy z Biblie. Prvá polovica Genezis tam už bola, stvárnili sme dosť moderne a odvážne stvorenie sveta od počiatku po Adama a Evu. Druhá časť bola vianočná – zazneli tradičné vianočné koledy a na javisku sa odohrávali rôzne betlehemské, pastierske či trojkráľové výjavy, proste časový skok o sto rokov nazad na dedinu. Predstavenie bolo koncipované ako kontrast moderného a tradičného. Dopadlo to super, ale ľuďom bolo ľúto, že sa predstavenie hrá iba cez Vianoce. Keďže prvá časť – stvorenie sveta – nebola vlastne veľmi vianočná, mohla sa rozvíjať, využili sme to a urobili celovečerné predstavenie, ktoré sa môže hrať celoročne. A to je Genezis.
A aká je vaša genéza? Vraj ste sa k tancu a choreografii dostali náhodne cez muzikál Drakula?
Som zo Spišskej Novej Vsi, tam som vyštudoval strednú ekonomickú školu, lebo mamka je ekonómka. Popri tom som chodil do tanečného súboru Memento. Bol to moderný súbor scénického a džezového tanca, umelecky nasmerovaný. Bol som totiž hyperaktívne dieťa a potreboval som sa od detstva veľmi veľa hýbať, akokoľvek. Prešiel som od hokeja cez volejbal, stolný tenis a ďalšie športy k bojovým umeniam či extrémnym športom ako parašutizmus. Proste som vyskúšal azda všetko, čo bolo dostupné, a všetko som aj neskôr využil. Napríklad skúsenosť z loptových hier mi v divadle veľmi pomohla pri práci s rekvizitami – tanečník z konzervatória často nevie chytiť niečo do rúk, lebo to nikdy nerobil a na javisku si treba často niečo pohadzovať. Po škole som sa najprv zamestnal v počítačovej firme – a to bolo teda jediných sedem mesiacov sedavého zamestnania. Z firmy ma raz poslali na služobnú cestu do Bratislavy, práve keď sa konal konkurz do muzikálu Drakula.
Foto: archív Ladislava Cmoreja
Chystali ste sa na ňom zúčastniť?
O konkurze som počul v rádiu a zberal som odvahu už aj na to, aby som sa tam išiel len pozrieť. Nakoniec som sa odhodlal aj zúčastniť sa. Mal som vtedy osemnásť, bolo to v Istropolise, v tom čase to pre mňa znamenalo úplne nedosiahnuteľnú métu – niečo ako Broadway. Ukázal som sa a čo čert nechcel, pozvali ma do druhého kola. Práve tam bola veľká výhoda, ak niekto ovládal akrobatické skoky či saltá. Zúročil som aj skúsenosti z bojových umení a napokon ma zobrali.
Potom ste vraj išli z muzikálu do muzikálu, spolupracovali ste s režisérmi a choreografmi rôznych tanečných žánrov – ale kedy ste sa sám stali choreografom?
Ja som ešte len taký čerstvý choreograf, pokiaľ ide o väčšie projekty. Mal som vždy pretlak nápadov, mnohí choreografi si ma brali za asistenta, mohli sme spolu tvoriť a niekedy mi poskytli dosť veľký priestor. Robil som napríklad s Jarom Bekrom rôzne komerčné a televízne galaprogramy, v tanečnom divadle Elledanse som zasa privoňal k súčasnému tancu a pohybovému divadlu, všetko ma to nadchýnalo. Hrnul som sa s vervou do všetkých možných spoluprác, čím som získal skúsenosti. Ozajstnú celovečernú divadelnú choreografickú príležitosť som dostal až zo Štátnej opery v Banskej Bystrici, kde som robil choreografiu Svätenia jari. Predstavenie malo len 35 minút, ale bola to jedna z najväčších choreografických výziev vôbec. A potom sa to začalo. Choreografie som robil hlavne na Novej scéne a v SĽUK-u.
Čo si najviac ceníte z toho, čo ste dosiahli?
Z posledného obdobia najmä muzikál Mačky, ale aj Carmen a la Gypsy Devils v SND s Cigánskymi diablami. V júni bude už derniéra, keď diváci naposledy môžu uvidieť túto našu vášnivú a dynamickú Carmen. Hudobne aj pohybovo sme sa vybláznili od moderného baletu cez cigánske čardáše až po flamenco. Zaujímavá a veľmi náročná bola aj práca na ľadovej šou Máša a medveď. Na ľadovej ploche fungujú celkom iné princípy, ale boli sme vynikajúci tím. Teším sa z toho všetkého.
Teraz už máte samé významné projekty?
No, práve ma čaká ten najdôležitejší – materská dovolenka! Narodil sa nám syn Samko, chcem sa jemu aj manželke Macke čo najviac venovať. Moja manželka Marcelka účinkuje v Radošinskom naivnom divadle ako herečka aj hudobníčka, hrá vynikajúco na akordeóne a saxofóne. Dal som si do konca roka pokoj s divadlom a chcem sa venovať hlavne rodine. Život sa mi zmenil fatálne, priority sa krásne poprehadzovali. Ďakujem za tento krok hlavne mojej Macke, lebo či už ako tanečník na voľnej nohe a neskôr aj ako choreograf som mal nulovo zorganizovaný čas a dostal som sa do obrovského kolotoča. Je to na jednej strane veľmi veselý život…
Foto: SĽUK
Asi však nemáte veľa voľného času.
To nemám. Skúšky v divadle či televízii sa často menia, predlžujú, premiéry sa hocikedy posúvajú na iné termíny, nehovoriac o choreografickej práci v divadle. Tam má človek raz toľko práce aj mimo divadla, keď musí tvoriť, vymýšľať, spolupracovať s kostýmovou návrhárkou, režisérom, so scénografom, s dramaturgom, technickými zložkami, hudobným skladateľom atď., často jeden blázinec. No a keď sa nahromadí takýchto väčších projektov viac a prídu do toho ešte aj nejaké menšie jednorazové, potom sa od rána do noci naháňate a nemáte čas na seba ani na blízkych. Workoholikom sa však človek nestane, keď ho práca nebaví. A ja už som k workoholizmu nemal ďaleko, ale žena dostala spásonosný nápad kúpiť záhradku. Je to vynikajúci relax.
Aj učíte?
V lete mávam workshopy. Napríklad Tančekovo v Mýte pod Ďumbierom či medzinárodný umelecký tábor Letavy pri Kokave nad Rimavicou. Tam nám prídu ľudia z ulice a ja sa za týždeň snažím urobiť malý zázrak, naštudovať s nimi polhodinové tanečné divadlo.
Nezištne rozdávate vedomosti? Zrejme máte veľa nápadov.
Stále cítim pretlak nápadov a dúfam, že tvorivý ohník vo mne nikdy nevyhorí. Ale mám šťastie na tvorivých a veselých ľudí.
Existujú vo folklóre tanečné figúry, ktoré máte vyložene rád?
Ja mám veľmi rád folklór ako taký. Rád ho štylizujem, ale snažím sa dodržať jeho zákonitosti, nechcem ho przniť. Mám veľa tanečných skúseností z rôznych žánrov a to rád využívam. A funguje to aj naopak. Keď vidím napríklad, že myjavská „dvíhačka“ sa hodí do tanca z celkom iného štýlu, tak ju s radosťou použijem. Takto spájame odušu.
Niektorí znalci folklóru sa na to aj hnevajú?
Stáva sa to. Viacerým tzv. autentikom štylizácia prekáža, ale mladých ľudí to, naopak, veľmi oslovuje. Niektorí tvorcovia sa prísne pridŕžajú rôznych starých záznamov, ale ja takto nepracujem ani s tým nie som stotožnený. Mohlo sa stať, že na zázname sa dedko mohol pri tanci len potknúť a niektorí naši nie úplne fundovaní „autentici“ sa to takto zo záznamu naučia a šíria to ako Písmo sväté. Takže s autenticitou je to otázne. Aj ľudový tanec sa určite vyvíjal a pretváral napriek dodržiavaniu tradícií. SĽUK má moje sympatie za to, že je otvorený rôznym formám štylizácie či netradičným formám a nebojí sa dať príležitosť aj takým nefolklórnym tvorcom, ako som ja.
Foto: archív Ladislava Cmoreja
Páčila sa vám relácia Zem spieva?
Som rád, že folklór dostal v televízii taký priestor. Folklór sa takto dostáva do povedomia a mladí objavujú jeho krásu. Pokiaľ ide o reláciu Zem spieva, akurát by som navrhol, nech sa odohráva nie na pódiách pre klasické talentové televízne súťaže, ale radšej v autentickejšom prostredí. Folklór podľa mňa patrí do dreveníc, k vatre na lúke, do stodoly a podobne.
Venujete sa aj rómskym deťom – bol to zámer?
Keď som išiel na vysokú školu, predpokladal som, že zostanem v Spišskej Novej Vsi. Vylučovacou metódou som prišiel až k štúdiu učiteľstva pre I. stupeň ZŠ so špecializáciou na rómske spoločenstvo. Tak som si to vyštudoval, hoci nemám veľmi učiteľské ambície. Tancoval som, ale časom ma učenie predsa dostihlo: pred jedenástimi rokmi mi zavolali z nadácie Divé maky a požiadali ma o spoluprácu, ktorá dodnes trvá. Ja mám na starosti tanečnú sféru, ale dúfam, že na deti vplývam aj výchovne. Deti vyberáme na talentových skúškach a rozvíjame ich talent. Pracujú celý rok, ale ťažisko je na Letnej akadémii, čo je týždenný intenzívny workshop, ktorý vrcholí festivalom rómskej kultúry Cigánskym bašavelom. Býval roky na Červenom Kameni a od vlani už je na hrade Devín. Vrelo odporúčam.
Rómovia sú vraj rodení muzikanti a tanečníci – je to tak? Aká hudba je im blízka?
Sú vynikajúcimi umelcami a okrem tradičnej rómskej hudby im je veľmi blízky swing aj latinskoamerická hudba a tance. To sa dá krásne pomiešať s rómskym tancom! Tu musím spomenúť Vladka Michalka, ktorému ďakujem za všetko, čo z rómskeho tanca viem. Je síce folklórny choreograf, ale veľmi otvorený. Do folklóru, najmä do rómskeho, ma zasvätil pri našej spolupráci na VŠMU. Zobral ma aj do rumunskej Transylvánie, kde sme týždeň boli v tanečnom tábore a tam som sa do rómskeho folklóru naozaj zaľúbil. Tancoval sa hlavne szaszcsavas – čo je tamojší rómsky tanec, jeden z najdynamickejších tancov na svete. S Vladkom Michalkom naďalej spolupracujeme a často využívame rómsky folklór pri našej spoločnej tvorbe. Využil som to aj pri réžii a choreografii hudobno-tanečného divadla Carmen a la Gypsy Devils. Vďaka vynikajúcej flamenco tanečnici Zuzke Čorejovej som sa bližšie zoznámil aj s folklórom španielskych Rómov, ktorý má v Carmen tiež silné zastúpenie.
Ešte sa vráťme k predstaveniu Genezis. Spolupracovali ste s režisérom Jurajom Nvotom. Dobre si rozumiete?
S Jurajom Nvotom sme spolupracovali už na predstavení Listy Emilovi v Štúdiu S. Tam bola naša režijno-choreografická spolupráca intenzívnejšia. Kamil Mikulčík zložil veľa krásnych pesničiek a k nim sme robili situačné choreografie. Pri najnovšom predstavení Genezis, ktoré Juraj pre SĽUK režíroval, sme všetci zúčastnení pracovali viac-menej osobitne, hoci sme veľa komunikovali. S dramaturgiou sme vyberali z príbehov Starého zákona, ktoré by boli vhodné na spracovanie. V prvej časti sme išli podľa prvých dní stvorenia z Biblie, no v druhej časti si bolo treba vybrať najpútavejšie kapitoly. Vybrali sme pasáže ako Kain a Ábel, Sodoma, Noe a potopa či babylonské zmätenie jazykov. Zaradili sme aj dve spevácke čísla s rýdzo ľudovými piesňami na tému Kain a Ábel či o holubici, ktorú Noe vypustil z archy, naproti tomu v obraze Babylon sme sa hudobne aj pohybovo a kostýmovo veľmi vyšantili.
Mali ste poradcov napríklad z oblasti etnografie?
Keďže ide o vysoko štylizované dielo, nebolo potrebné držať sa tradícií či zvyklostí. Najviac som spolupracoval s vynikajúcim skladateľom Stanislavom Palúchom z Kysúc. Hudba celej prvej časti Genezis vychádza z jednej koledy a je urobená na sedem spôsobov! V časti Kain a Ábel je zasa melódia z piesne V pondelok doma nebudem, čo je taká folklórna odrhovačka, ale Stano Palúch ju geniálne upravil tak, že bola radosť ju „choreografovať“.
Foto: archív Ladislava Cmoreja
Nehrá sa v krojoch, ako ste vymýšľali kostýmy? A ako vznikali ostatné nápady predstavenia?
Kroje by sa veľmi nehodili k takému dielu. O kostýmoch sme sa tiež dlho radili s návrhárkou Katkou Holkovou a páči sa mi veľmi jej pohľad a odvážne nápady. Napríklad folklórny strih vesty sa nebála spojiť s celkom moderným strihom nohavíc so zníženým pudlom, zvaných aj „nasieračky“. S Jankom Šickom, autorom projekcie a grafického dizajnu, ako aj s autorom scény Markom Hollým sme si rozumeli aj bez slov. Nezasahovali sme do ich tvorby, vďaka čomu priniesli do našej skladačky úplne nový pohľad, nadhľad a zmysel pre humor. František Kovár má zásluhu na krásnom až rozprávkovom nahovorení Boha.
Kde sa dá predstavenie vidieť?
Premiéra bola v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave, diváci to môžu vidieť v Divadle SĽUK-u na Balkánskej ulici v Rusovciach alebo 4. mája v MDPOH. S Genezis, ako aj s ďalšími predstaveniami chodí SĽUK aj na zájazdy po Slovensku či rôznych festivaloch doma aj v zahraničí. Bratislavskí diváci ich môžu vidieť na Dňoch majstrov ÚĽUV na konci leta. Janka Zednikovičová z MDPOH, kde SĽUK tiež hrá svoje predstavenia, hovorí, že zahraniční turisti, najmä ázijskí, majú veľký záujem o náš folklór.
Vy ešte aj tancujete alebo už sa venujete len choreografii?
Stále tancujem, ale mám už na to málo času. Hlavne v rámci nášho profesionálneho zoskupenia CreDance, ktoré vzniklo v roku 2002 – teda skôr ako televízny Kredenc, ale často sa nás pýtajú, kde máme Polnišovú. Názov vznikol skratkou zo slov creative dancers, tvoriví tanečníci. Zoskupenie vzniklo zo špičkových tanečníkov, ktorí chceli skúšať niečo nové. A tak sme vytvorili multižánrovú skupinu, ktorá spája najrôznejšie štýly. Jej členovia vystupujú napríklad aj v Carmen, v muzikáloch a tanečných domácich a zahraničných projektoch. Ale pozývajú nás aj na rôzne komerčné projekty a vystúpenia. Účinkujem stále aj v predstavení Lenky Vagnerovej – Jezdci v Prahe. To je moja najväčšia životná kondičná výzva a Lenka je môj obrovský choreografický vzor. Naučila ma, že všetko sa dá a možnosti ľudského tela sú nedozerné. Inšpiráciu čerpám aj z pohybu obyčajných ľudí. V nemom úžase som bol napríklad z kamarátov horolezcov na jednej chate, to bolo úžasné, čo so svojím telom stvárali!
Foto: archív Ladislava Cmoreja
Tancujete aj v súkromí?
Určite. Keď som bol mladší, bol som schopný ísť na diskotéku po dvanásťhodinovej skúške v divadle a tancovať až do rána. Teraz v súkromí tancujeme hlavne s Marcelkou zvláštne hojdavé tance pri uspávaní nášho dvojmesačného syna.
Spoznáte tanečné drevo na prvý pohľad?
To áno, ale ak chce, každý vie tancovať. Milujem na scéne šialenstvá, nemám rád spartakiádne hromadné výstupy, preferujem voľnosť, aj s netanečníkmi sa dá veľa dosiahnuť.
Ladislav Cmorej
Foto: archív Ladislava Cmoreja
Narodil sa 5. augusta 1979 v Spišskej Novej Vsi, vyštudoval Pedagogickú fakultu UKF v Nitre. V roku 1998 muzikálom Drakula odštartoval kariéru profesionálneho tanečníka v muzikáloch, tanečných a divadelných predstaveniach a aj komerčných a televíznych programoch. Spoluprácou so skupinami a s tvorcami najrôznejších žánrov, od hiphopu po folklór či súčasný tanec, sa vyprofiloval na nekonvenčného multižánrového choreografa. Z tvorby: Nová Scéna – Hairspray, Mačky (Cats), Veselá vdova, SND – Carmen a la Gypsy Devils, Národní divadlo moravsko-slezské v Ostrave: Rebecca, ľadová šou Máša a medveď na ľade. Založil a je umeleckým vedúcim profesionálneho tanečného zoskupenia CreDance.
