Ktorú fázu skúšobného procesu máte rád?
Najradšej mám úplný začiatok, keď pracujeme s textom, keď si ho pri stole s hercami čítame. Ten čas, keď sa veci odhaľujú a objavujú. A tiež obdobie, keď už je všetko hotové a ja sa na výsledok už len pozerám z hľadiska. Najviac energie vyžaduje „nahadzovanie“ inscenácie v priestore. Ak je na javisku veľa postáv, režisér sa musí prepnúť do tej, ktorá práve koná a hovorí. Musí hercom vysvetliť, čo by postava robila, ako by sa správala. To je vyčerpávajúce. Skúšky niektorých predstavení sú také náročné, že si po nich musím ísť ľahnúť.
Aký typ hier je najťažší na spracovanie?
Závisí to od umeleckého súboru. Pomerne ťažká je práca s hercami, ktorých nepoznám. Stáva sa to pri hosťovačke v divadle, kde som ešte nerežíroval a musím spoznať aj pätnásť ľudských charakterov. Oni sa, naopak, musia naladiť na mňa, prekonávame počiatočnú nedôveru, hľadáme cesty a spoločnú reč. Nepatrím k režisérom, ktorí vedia presvedčivo povedať: Bude to výborné, spoľahnite sa na mňa. Pripúšťam si neistotu a herci sú občas stratení, lebo majú pocit, že neviem, čo chcem. Keď si zvyknú na môj štýl práce, už je to lepšie.
Stáva sa často, že herci nerozumejú režisérovi?
Stane sa to a, naopak, režisér občas nerozumie hercom. Chvíľu trvá, než sa to zladí, než si môžem dovoliť použiť skratky a herci presne vedia, o čom rozprávam. Musím si získať ich dôveru. Veď na javisku robia spočiatku veci, ktorým nerozumejú. Pochopia to až po premiére.
Tak neskoro?
Niektorí áno. A niektorí to prijmú hneď. Sú dve herecké techniky. Hercovi vysvetlím jeho rolu a on ju hneď pochopí, pracuje a na základe toho sa začne správať. Pri druhej technike poviem hercovi, ako sa má správať, a on na základe toho pochopí vnútorné rozpoloženie postavy.
Pomáhajú aj vám naštudované charaktery postáv lepšie sa vyznať v ľuďoch?
Vraví sa, že zatiaľ čo všetci sa na pláži opaľujú, režisér je tam preto, aby pozoroval ostatných. Je pravda, že ma to veľmi baví. Až som niekedy nespoločenský. Partnerka ma občas v kaviarni upozorní, že sa spolu rozprávame, pretože ja pozorujem ľudí pri vedľajšom stole.
Fabulujete, domýšľate ich príbehy?
Potvrdzujem si správnosť situácie. Zo správania ľudí, bez toho, aby som počul, o čom sa rozprávajú, sa snažím prečítať, o čo medzi nimi ide. Ak sa mi to podarí, napríklad v prípade, že sa rozchádzajú, do pamäti sa mi vryjú ich gestá a pohľady. Psychológia je mojím koníčkom. Baví ma hľadanie pravdy. Aj na javisku. Len pravdivé predstavenie môže divákovi niečo dať.
Hľadáte pravdu aj vo svojom živote?
Veď práve. Partnerka aj moje deti to majú so mnou ťažké. Rýchlo odhalím, keď niečo zatajujú, kedy chcú niečo povedať, len nevedia ako. Vtedy sa len usmejem, a už je oheň na streche.
Sedíte počas premiéry smelo v hľadisku?
V poslednom čase trávim premiéry v bufete. Niekto z kolegov režisérov mi povedal, že sadnúť si do hľadiska počas premiéry je samovražda. Nie som nervózny. Skôr ma hnevajú nedisciplinovaní diváci, ktorým začne zvoniť mobil alebo kašlú, prídu neskoro, komentujú predstavenie, dávajú hlasné otázky spolusediacim, keď niečomu nerozumejú… Možno si nechcem pripustiť, že je to aj moja chyba, lebo predstavenie je také nezábavné, že sa musia diváci zabávať niečím iným.
Čo s vami robí divácky smiech na nepravom mieste?
Taký som ešte nemal. Mám rád kontrasty. Keď sú pri humornej a zároveň tragickej situácii diváci zmätení a nevedia, či sa majú smiať, alebo plakať. Tí, ktorí plačú, sú nahnevaní na tých, ktorí sa smejú, a naopak.
Foto: Ctibor Bachratý
Ktoré predstavenie vyvolalo najväčšie rozpaky divákov?
Jama deravá v Astorke. Hoci je to komédia plná irónie a sarkazmu, niektorým divákom z nej bolo až do plaču. Keď sme hrali v Bruseli, zahraniční diváci toto predstavenie vnímali ako kritiku Slovenska bez irónie a sarkazmu. Boli pohoršení tým, že niekto dostane krajinu do takejto situácie a nebolo im to smiešne. Aj v predstavení Bál sú použité komické situácie v dramatickej téme.
Obsadzujete hercov aj podľa toho, aby vám rozumeli, aby rozumeli vášmu štýl režírovania?
Pre režiséra je vždy jednoduchšie, keď robí s hercami, ktorí ho poznajú. Šetrí sa čas úvodnou „zoznamovačkou“. Na druhej strane je veľmi inšpiratívne stretnúť talentovaného herca alebo herečku z iného súboru. Budúcu sezónu by som mal v SND režírovať hru Pred západom slnka od autora Gerharta Hauptmanna a prvýkrát budem spolupracovať aj s Martinom Hubom.
Je to výzva alebo rešpekt?
Mám rešpekt a zároveň sa na túto prácu teším, pretože si ľudsky veľmi rozumieme. Bol pedagóg na škole, keď som študoval, a zároveň som s ním neskôr učil, odovzdal mi žezlo na VŠMU. Rešpekt som mal aj počas minulej sezóny pri práci s Emilom Horváthom, ktorý bol mojím pedagógom. Mal hlavnú postavu v inscenácii Úpadok amerického impéria, Invázie barbarov. Veľmi mi pomohol, ale myslím, že aj jemu sa so mnou robilo dobre. Režíroval ho jeho žiak, ktorý používal rovnaké prostriedky ako on.
„Úpadok“ je predstavenie o starnutí, zmysle života a zodpovednosti zaň. Aj vy bilancujete?
Mám pocit, že práve tento rok je o bilancovaní. Zmenilo sa veľa vecí. Môj pokus presťahovať sa do Prahy nevyšiel, pretože som sa tam nevedel nájsť, bol som stratený. Po troch rokoch striedavého života som sa rozhodol udomácniť v Bratislave. Tiež som si stanovil pracovné priority. Mnoho vecí som robil kvôli zážitku. Pustil som sa aj do seriálov, chcel som si to vyskúšať. Pri tejto práci však ovplyvňuje výsledok veľmi veľa faktorov, napríklad aj scenár či obsadenie. Zatiaľ čo v divadle má režisér najvyšší post, v seriáli je remeselníkom. Paradoxne, do práce mu hovoria ľudia, ktorí majú menej skúseností, hoci sú na vyššej pozícii. Som rád, že som si to vyskúšal, rád by som však robil na projektoch, ktoré budem mať pod kontrolou a budem ich robiť poctivo. To je trend v Českej televízii, kde režiséri robia projekty na kľúč.
Čo ste si odniesli z Dejvického divadla, kde ste pracovali ako umelecký šéf?
Je to silný herecký súbor. Herci ma obohatili o poznanie, čo všetko dokážu, čoho sú schopní. Spoznal som, ako to vyzerá, keď herci prinášajú svoje riešenia a režisér si vyberá. Vtedy je to dialóg.
Často spolupracujete s dramaturgom Danielom Majlingom. Kde ste sa stretli?
Sme spolužiaci. Našli sme sa na škole a odvtedy sme stále spolu. Počas prijímačiek bol môj otec predsedom komisie, ktorá prijímala dramaturgov. Povedal mi, že budeme mať medzi sebou jedného exota. Celá komisia sa zabávala, keď odpovedal na Lasicovu otázku, čo je podľa neho dramatické: Žena, ktorá uteká v džogingovej súprave po dedine. Keď všetci ostali prekvapení, dodal: Lebo na dedine si všetci myslia, že sa niečo stalo, že niekde horí…
Aký bol váš prvý spoločný projekt?
Ešte na škole sme robili inscenáciu Opustený západ, v ktorom hral Ján Koleník a Marek Geišberg.
To je váš obľúbený írsky autor Martin McDonagh?
Vyberám si diela na základe dialógov a on ich vie písať výborne. Hoci teraz, odkedy sa presťahoval do Ameriky, sa vydal komerčnou cestou a už to tak nefunguje. Jeho posledné hry z Londýna však stoja za to.
Po jeho hre siahol aj váš otec…
Robil dve hry od McDonagha. Náš Opustený západ sa mu tak páčil, že ho ponúkol Národnému divadlu v Brne. Urobili to inak, lepšie. V SND potom robil ešte Uja Vankúšika. Bol som nahnevaný, že mi to ukradol.
Rozprávate sa o tom, na akých réžiách pracujete, aké vás lákajú?
Preberáme otcovsko-synovské veci. Teraz je našou veľkou témou škola. Obidvaja učíme na VŠMU, otec je vedúcim katedry réžie a dramaturgie, ja som vedúcim katedry herectva. Riešime koordináciu obidvoch katedier, aby to fungovalo. A trochu ohovárame.
Divadlo nie je téma číslo jeden?
My sa, paradoxne, o divadle nerozprávame. Sme iný druh otca a syna. Väčšinou sa syn režiséra začne réžii venovať preto, aby otca prekonal, aby mu ukázal, ako sa to má robiť. Nám sa však páčia naše réžie vzájomne. Stále si myslím, a hovorím to s pokorou, že som otcovu úroveň nedosiahol. Otec videl mnoho mojich vecí a ešte nikdy nepovedal, že by sa za mňa hanbil.
Aj vaša prvá réžia sa mu páčila?
No… Bolo to na škole, v druhom ročníku. Chýbali mi skúsenosti a ešte som sa vôbec nemal púšťať do niečoho takého. Pán Lasica nás oslovil, či by sme neurobili v Štúdiu L+S rozprávku. Súhlasili sme, že pripravíme Gozziho Kráľa Jeleňom, s hviezdnym obsadením – Ján Koleník, Dano Heriban, Kristína Turjanová a Ľubo Kostelný. Keďže to bola moja prvá réžia a všade sa rozchýrilo, že mladý Vajdička robí v Štúdiu rozprávku, na premiéru prišli všetci pedagógovia. V hľadisku sedeli Martin Huba, Emil Horváth aj Marián Geišberg. Hviezdna zostava. Bola to však katastrofa, pri ktorej sa spojili tréma a neskúsenosť. Nevyšlo nám to. Po premiére som stretol na chodbe pána Strniska, ktorý mi povedal: Tak som vám držal palce…
Čo to s vami urobilo?
Bol som pokornejší. Odvtedy som viac dbal na prípravu a to ma prenasleduje dodnes. Hanbím sa postaviť pred hercov nepripravený. Najhoršia situácia, aká môže nastať, je, keď dá herec režisérovi otázku a on nevie odpovedať. No herec odpoveď pozná… Vtedy sa úplne stratí dôvera.
Foto: Collavino
K štúdiu réžie ste sa dostali trochu neskôr. Čo vás zabrzdilo?
Nebol som nijaký úspešný študent. Učil som sa za elektrikára. Bol som však elektrikárom, ktorý rád chodil do divadla. Začínal som v DPOH ako osvetľovač. Netrvalo dlho a navrhoval som svetelnú scénu. Keďže u nás sa svetelný dizajn neštudoval, Peter Mikulík, ktorý bol vtedy umeleckým šéfom Činohry SND, mi odporučil, aby som išiel študovať scénografiu. To isté mi radili aj scénografovia Jozef Ciller a nebohý Aleš Votava. Ako dvadsaťročný som teda išiel na prijímačky. Keď však Jožko Ciller uvidel moje nákresy, povedal, že ak sa budem ešte tri roky učiť kresliť, mám šancu. Skúsil som teda réžiu. Otec skoro z nôh spadol.
Váš otec mal tiež elektrotechnickú priemyslovku. Aj to sa dedí?
Ja mám stredné odborné učilište. Rozdiel medzi nami je v tom, že on by sa ako syn farára nikam inam nedostal, ja by som sa inam nedostal kvôli prospechu. Vyrastal som v Petržalke a hoci som bol zo slušnej rodiny, bol som veľmi problémový. Tiež lenivý.
Už nie ste?
K tridsiatim trom rokom mi otec vybavil vyšetrenie na kardiológii. V tom čase som sa sťažoval, že som stále unavený, nevládzem a určite mám niečo so srdcom. Po troch dňoch skúmania môjho tela mi lekár povedal: Si úplne zdravý, ale strašne lenivý. Spamätaj sa!
Využívate dnes skúsenosti so svetlom aj pri práci režiséra?
Paradoxne, dnes mám najradšej počas celého predstavenia len jedno svetlo. Svetelné zmeny robím len výnimočne, to isté sa týka scény. Dávam prednosť jednému univerzálnemu priestoru, lebo všetky prestavby scény ma veľmi rušia. Ak chceme diváka vtiahnuť do príbehu, ak chceme, aby niečo cítil, nemôžeme ho vyrušovať nejakými technickými nedostatkami.
Váš otec kedysi na Malej scéne SND inscenoval Turgenevovu hru Mesiac na dedine, kde javisko postavil medzi divákov, podobne ako vy v Othellovi na nádvorí Bratislavského hradu. Inšpirovali ste sa ním?
To predstavenie som videl zo záznamu, ale hľadisko ako arénu som použil už na škole pri inscenácii Opustený západ. Na dve strany sa hrala ešte Portia Coughlanová a neskôr Všetko za národ v Nitre. Javisko rozdeľujem preto, aby herci neboli tak ďaleko od divákov, aby nemuseli hrať neúprimne s veľkými gestami. To bolo aj v prípade Othella.
Už na škole ste inscenovali Othella, neskôr Sen noci svätojánskej. Ako veľmi je vám blízky Shakespeare?
Vnímam ho ako dobrého dramatika a básnika. S dobrými príbehmi a dialógmi. Rád počúvam rozprávanie Martina Hilského a Ľubomíra Feldeka o tom, ako sa dá pri prekladoch hier Shakespeara použiť hra so slovom. Nie je to však Čechov. V jeho hrách nie sú také emócie, je to len dobre urobené divadlo.
Spisovateľ je podľa Daniela Majlinga dobrý vtedy, keď sa pohybuje na hranici sebaškandalizácie. Máte tiež rád takých autorov?
O Čechovovi je známe, že do svojich poviedok často zakomponoval kamarátov. Veľakrát sa stalo, že ich tým urazil a už s ním nikdy neprehovorili. Čechov to však nikdy neľutoval. To, čo vychádza zvnútra, je prirodzená výpoveď a je to pravdivé. Mne sa často v súkromnom živote odohráva to, čo práve režírujem. Keď som robil Čajku v Dejviciach, odchádzal som od svojej ženy. Blúdil som, nevedel som, čo chcem, a narazil som na mladú herečku Moniku Šagátovú… Ako Trigorin v Čajke.
Aj pri novej inscenácii Veronikina izba nájdeme nejakú analógiu?
Určite. Pocit, keď vás niekto núti, aby ste zmenili myslenie, keď vás niekto chce presvedčiť tlakom, že vaša realita je fikciou a, naopak, fikcia je podľa neho realitou. Ten psychický stav, do ktorého sa človek dostane pod tlakom, mi je blízky.
Jama deravá na scéne Divadla Astorka Korzo'90 rozoberá typického Slováka a Slovenku. Akí sú podľa vás?
Na to neexistuje jednoduchá odpoveď. Veď dve a pol hodiny túto scénu rozoberáme na javisku. Každý človek sa vyvíja. Sám na sebe som si uvedomil, aké dôležité je vzdelanie a všeobecný rozhľad. Aj preto nútim svojich študentov, aby sa vzdelávali. Musia veľa čítať a písať. Je radosť počas študentských predstavení sledovať, ako ich myslenie začína fungovať, ako sa prestávajú hrať na pajácov a sú z nich osobnosti. Nevzdelaný človek sa stáva ľahkým terčom manipulácie. Má pocit, že vyhráva, a pritom mu berú aj posledné gate.
Zaujímajú vás reakcie divákov? Pýtate sa ich v pomyselnom dialógu, čo sa im páči a čo nie? Idete s nimi do konfrontácie?
Čítam to cez ich reakcie. Nechodím za divákmi a nepýtam sa ich, či inscenácii rozumejú a či sa im páči. A ak divák v hľadisku zaspí, viem, že som niekde urobil chybu.
Aké predstavenia máte rád?
Som vďačný divák, ktorý sa rád nechá vtiahnuť do hry. Musí však byť úprimná. Nemôže byť falošná, lebo vtedy začnem rozmýšľať, prečo to tak je.
Kedy má divadlo význam?
Keď v divákovi podporí kritické myslenie, keď sa dokáže zamyslieť sám nad sebou, analyzovať veci. To je účel divadla.
Vyhľadávate dramatické situácie aj vo svojom živote?
V civile som flegmatik, mám rád pokoj, nevyhľadávam drámu ani konflikty. Utekám od nich. Mám rád stereotyp. Tomu, čo riešim na javisku, sa v súkromí vyhýbam.
Cítite už počas skúšok, či sa predstavenie podarí?
Nie. Môžete urobiť predstavenie s najlepšou prípravou a úmyslom a s tými najtalentovanejšími hercami, v konečnom výsledku musia byť na vašej strane hviezdy. Vždy.
Viete si predstaviť, že by ste robili niečo celkom iné?
Viem. Architekta. A chcel by som to ešte externe študovať. Aj ako dôchodca na univerzite tretieho veku. Baví ma navrhovanie scén spolu s Paľom Andraškom.
Michal Vajdička
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Narodil sa 6. júla 1976 v Martine. Začínal v roku 1983 v Činohre SND ako osvetľovač a svetelný dizajnér. Syn režiséra Ľubomíra Vajdičku vyštudoval v roku 2004 divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave. Podieľal sa na réžiách vo viacerých slovenských aj v českých divadlách – v Štátnom divadle v Košiciach, Divadle Andreja Bagara v Nitre, bratislavskom SND a MDPOH, Divadle Astorka Korzo'90, Divadle Aréna, Národnom divadle v Brne a Divadle na Vinohradoch. Dva roky bol umeleckým šéfom v Dejvickom divadle. Už jeho absolventské predstavenie Opustený západ získalo ocenenia na študentských festivaloch v Brne a v Bratislave. Za svoju prácu získal niekoľko nominácií a aj cenu Dosky, cenu Literárneho fondu a Cenu Alfréda Radoka. Je vedúcim Katedry herectva VŠMU v Bratislave.
