Potešili ste sa či zľakli, keď ste sa dozvedeli, že budete hrať Elektru? Vedeli ste, čo to bude za Elektru? Predpokladali ste, že sa nebude hrať v antických rúchach a že režisér Lukáš Brutovský ju zaktualizuje?
Tušila som, že to asi nepôjde klasickým spôsobom. Musím povedať, že som sa predovšetkým potešila, lebo – je to výzva. Nielen preto, že to je veľká postava, ale aj vďaka tomu, že ide o antiku. Antika je pre nás hercov taký „bubulák“. Som teda rada, že sa nám podarilo túto inscenáciu urobiť tak, že ani divák sa jej nemusí báť. Predstavenie popiera strašidelnosť antiky.
V tom zmysle, že bola krutá svojím obsahom, alebo že je krutá voči hercom náročnosťou textu, ktorý sa má deklamovať?
No veď! Neviem si predstaviť, že by sme hru nezoškrtali, lebo v pôvodnom texte boli neskutočné monológy. A neviem si predstaviť, ako sa hrala tá inscenácia v pôvodnom znení. Muselo to trvať aj päť hodín.
Vtedy mali ľudia zrejme veľa času a nemali toľko informácií, ako máme dnes. Boli zvedaví na umenie. Divadlo bola zrejme jediná zábava tohto druhu a aj zdroj informácií o tom, čo sa deje. Mohli tam sedieť hoci celý deň a počúvať štylizovaný text.
Celú hru vraj hrali iba dvaja herci, mala teda celkom iný vizuálny priebeh. Aj skúšanie muselo byť iné, aj samotné predstavenie…
Iste ste na to mysleli pri študovaní Elektry. Ako si vy predstavujete klasickú antickú drámu? Jej stvárnenie?
Nevieme si predstaviť, aká bola vtedy forma herectva, ale myslím si, že divadlo sa asi až tak neprežívalo ako dnes – zrejme sa až tak nenarábalo s emóciami. Ale neviem, nedokážem to posúdiť. Dnes je doba zrýchlená, máme málo času, sme v kine, v divadle a už sa ponáhľame inam. Im kultúra trvala naozaj päť hodín aj viac, občas aj niekoľko dní. Diváci to vydržali a herci tiež, keďže sa nehralo s takou vnútornou energiou. Skôr sa asi deklamovalo, podávala sa informácia o tom, čo sa dialo.
Videli ste už Elektru predtým, ako vás do nej obsadili?
Na internete som si pozerala operu Elektra. A aj potom, keď sme skúšali, boli sme vo filharmónii na koncerte, kde operní herci spievali operu Elektra.
Inšpirovalo vás to?
Aj hej. Bolo zaujímavé priblížiť sa k téme cez hudbu. Režisér Lukáš Brutovský je totiž aj hudobník – robil k predstaveniu hudbu – a mám pocit, že k dielu sa snažil pristupovať aj cez sluch. Veľa sme sa o tom rozprávali aj s ním. Snažili sme sa pracovať s rytmom a dynamikou textu a emócií, aspoň ja som si príbeh Elektry predstavovala ako hudobnú skladbu. Tým, že je to antický verš, text mal isté línie a ja som si pri jeho štúdiu často spomenula na filharmóniu.
Elektra sa odohráva v surovom prostredí pitevne. Zo „zásuviek“ trčia nohy nebožtíkov, stále je v drastickom náznaku prítomná smrť, najmä tá násilná, kvôli moci. Neobávate sa, že divákov táto scéna vykoľají? Vám sa v tom prostredí dobre hrá?
Ja som sa s negatívnymi reakciami nestretla. Dnes je už hranica vnímania hrôzy posunutá. Stále sme obklopení rôznym druhom násilia. Preto sa nám videla Elektra veľmi súčasná, lebo násilie sa všade okolo nás deje. Ja som sa s nepochopením nestretla, naopak, tí, čo predstavenie videli, mi hovorili, že to až také drastické nebolo, že my ľudia sme v skutočnosti ešte „zvrhlejší“, že to malo byť ešte silnejšie, že tam mala tiecť krv, že sme to mohli pokojne posunúť ďalej. Mne sa naše režijné poňatie páčilo, má mieru a udržalo si zároveň aj dramatickosť, je tam krutosť, chlad, ale hoci sa tam ukazujú mŕtvoly, človek pred tým nezatvára oči.
Bolo pre vás zrejme ťažké naučiť sa náročný text. Ako študujete úlohu? Čo si všimnete prvé?
To je rôzne. Elektra mi sama „vyliezla“ z toho všetkého. Ani som o nej neuvažovala, nerozmýšľala som, aká je. My sme na začiatku veľmi veľa ten text s režisérom čítali. Nemám rada „čítačky“, ale toto bolo veľmi fajn.
Foto: Ctibor Bachratý
Prečo neuznávate čítačky? Nerada čítate scenáre?
Nie, nie, čítačka je veľmi dôležitá, v konečnom dôsledku ju mám rada, ale ja hru v tom štádiu – pri čítaní – neviem uchopiť. Potrebujem sa najprv naučiť celý text, aby som ho prijala za svoj. Snažím sa teda brať tie čítačky iba ako príjem informácií, ktoré potom, už v priestore, herec zužitkuje a môže s nimi pracovať.
Koľko tie čítačky trvali?
Asi dva týždne s nami režisér a dramaturg rozoberali text a vysvetľovali každé jedno slovo. Hľadali sme spoločne formu, spôsob, ako sa hrať s tými slovami, do akej miery priznať, že to nie je súčasný text a dať mu súčasnosť cez podtexty. A cez súčasné myslenie. To bola prvá časť práce. Potom sme s naštudovaným išli do priestoru a spolu sme inscenáciu vymysleli. Išlo to už samo. Bolo to veľmi príjemné a vôbec sme nemali depresívny pocit, čo pri antických tragédiách hrozí. Veľa sme sa na skúškach aj smiali. Čiže tá postava sa mi nejako sama vylupovala, neviem ani opísať ako. Vedome som však netvorila jej charakter. Možno až potom, keď sme si obliekli kostýmy, prišlo nám, že vyzerám ako spevák skupiny Cure, a tak sme to trocha posunuli: povedali sme si, že by tá Elektra mohla byť tak trocha rockovou speváčkou. Aj to prišlo samo…
Áno, všimli sme si, že Elektra má hneď na začiatku v rukách mikrofón so stojanom…
Vnímali sme ten mikrofón v istom zmysle ako zbraň, ktorou sa dá dnes bojovať.
Pracujete na postave aj po premiére? Keďže sa tak sama zrodila, pokračuje v tom? Vyvíja sa vám, alebo to je už stabilizovaný výkon?
Pre mňa je každé predstavenie úplne iné. Dokonca mám niekedy problém niečo zopakovať rovnako. Divák si to ani nevšimne, lebo tie základné emočné body tam sú, aj mizanscéna, ktorej sa držím, trvá, samozrejme, aj intonačné znaky, ale ja to neviem urobiť tak, aby to bolo presne to isté čo minule. Vždy sa nejako inak zobudím, niečo iné zažijem, vždy ma niečo iné inšpiruje. Dnes mám na to predstavenie chuť, viem, ako to mám hrať, a inokedy začnem hrať tak, že vlastne neviem, či som to úplne trafila. Ale sú dni, keď sa mi chce hrať všetko iné, len toto nie! Skrátka, niekde v hlave to zostane naučené, ale nikdy to nie je rovnaké.
Najradšej hráte v Astorke?
Je to moje domovské divadlo, ale ja som zatiaľ veľa divadiel nevystriedala. Ešte hrám v Teatre Tatre a v Štúdiu 12 a to mám tiež rada. Mám všeobecne rada divadlo a mala som šťastie na také predstavenia, že sa mi všade dobre robilo.
Hrali ste už aj v úspešnom filme Učiteľka a v aktuálnom televíznom seriáli 1890. Pociťujete rozdiel medzi filmom a divadlom?
To je veľký rozdiel! Aj v type herectva, aj v spôsobe práce. Vo filme sa veľa čaká, kým sa nastaví záber, scéna sa môže zopakovať, kým v divadle sa ide naplno, hrá sa celý dej bez prestávky. Mňa však pri filmovaní najviac prekvapilo zistenie, že tam nie je až taký dôležitý pocit, ale dôležitá je presnosť. Treba vnímať kameru, ktorá točí, treba vedieť, v ktorej chvíli urobiť gesto, aby to vyšlo. Ak by som vychádzala len z pocitu a urobila gesto, kedy chcem, tak ono často nemusí byť na správnom mieste. Pri strihaní sa ukáže, že hoci som ten pocit mala, tak to vôbec nemusí tak vyzerať.
Podľa čoho si vás zvolil Jan Hřebejk do filmu Učiteľka? Viedol vás pri filmovaní alebo vám ponechával voľnosť? Čo máte radšej?
Bola som na konkurze na menšiu postavu v Učiteľke, ale napokon ma vybral Jan Hřebejk do väčšej – hrám matku jednej žiačky. Bol sa raz pozrieť na predstavení Sen noci svätojánskej, keď sme hrali v Prahe. Raz mi to spomínal, tak možno si ma vtedy všimol – ale do režisérskych hláv nikto nevidí. My herci nevieme, prečo si nás vyberajú. To je záhada a ja to ani nechcem vedieť. Neviem, čo u režiséra preferujem, ale najviac ma asi baví toho režiséra spoznávať a zisťovať, ako pracuje. Či už pracuje tak, či onak, každý má niečo do seba. Honza je veľký režisér, vedel, čo má robiť, a hovoril, keď som si nebola istá: Len mi verte, bude to dobré. Išlo o vzájomnú dôveru.
Foto: TV JOJ/Marián Ďatko
Spomenuli ste, že režisér Lukáš Brutovský pri študovaní Elektry s vami veľa hovoril. O čom?
Lukáš je veľmi šikovný a dobre sa s ním o tom predstavení rozprávalo. Pokiaľ išlo o podtexty, on vedel výborne skonkrétniť každú jednu vetu. Hlavne pri takejto dráme to hercovi veľmi pomáha. Vychádzal z hercov, nič nám nediktoval. Neprikazoval – teraz sa postav sem, teraz tam… Začali sme spolu inscenáciu tvoriť z rozhovorov. Išlo to veľmi prirodzene. Mal nenápadnú réžiu, a predsa – nikdy som sa necítila bezradne.
Už sa vám stalo, že ste sa cítili v hre neprirodzene?
Sú také situácie. Réžia povie – tak toto musíš spraviť a hercovi to nesedí, nie je s tým vnútorne stotožnený. Nie je vždy ľahké dostať sa do hlavy režiséra a zistiť, ako to myslí. Herec to obyčajne pochopí, ale nie vždy sa v režisérovej predstave cíti pohodlne. A musí to potom všelijako odôvodňovať. Skrátka, niekedy je to ťažšie.
Spomínate si na takú situáciu, keď ste museli prekonať nechuť?
Vždy sa niečo nájde, ale nechcem sa nikoho dotknúť. Ono sa totiž s tým vždy dá pracovať. Nejde o nejaké násilie réžie, skôr ide o mňa – niektoré veci sú mi bližšie, niektoré vzdialenejšie a s tým to súvisí.
Takže sa nevadíte s režisérmi?
Nie som hádavý typ a ešte som nerobila s režisérom, s ktorým by som mala chuť sa pohádať.
Vyrastali ste v bratislavskej Petržalke – bolo tam dosť podnetov pre budúcu herečku? Chodili ste do dramatického krúžku?
Nechcela som byť herečkou. Každý rok som menila, čím chcem byť. Od malička som však hovorila, že chcem byť upratovačkou. Bavilo ma byť v škole, keď všetci odišli. Závidela som upratovačkám, že môžu byť samy v prázdnej škole. A strašne rada som umývala dlážku, čo sa však teraz zmenilo. Už to ani nechápem. Chcela som byť aj zverolekárkou, doktorkou, robiť niečo s prírodou, maľovať, ale nakoniec sa to vyvinulo inak. Brat kamarátky chodil do Bieleho divadla, a tak som to vyskúšala aj ja. V amatérskom súbore sme sa každý pondelok stretli a učili sme sa hrať divadlo. Mala som tam veľa kamarátov. Robili sme Sklený zverinec, Fausta, úryvky zo Shakespearových hier… Viedla nás Nina Zemanová. Nadchla som sa a prihlásila som sa na Vysokú školu múzických umení. Vzali ma.
Teraz už získavate meno, popularitu, cítite to?
Ale áno, to sa stále vyvíja, ale čo je to tá popularita? Mne o ňu nešlo. Človek chce na vysokej škole strašne niečo dokázať, bije sa do pŕs: „Teraz to tu zmením, budem robiť veľmi dobré divadlo! Všetky kamenné divadlá sú hrozné a my budeme robiť niečo iné!“ Všetko si predstavuje revolučne, myslí si, že on jediný vie hrať, že všetci ostatní hrajú povrchne. Potom však po škole zisťuje, že to nie je úplne tak. Ja som veľmi šťastná, že som sa dostala do Astorky, lebo to je vynikajúci kolektív. Mala som šťastie aj na Teatro Tatro. Sú to jedinečné divadlá, nemôžem sa sťažovať, len to nie je vôbec ľahká cesta. Nedá sa tým živiť, bojujeme o každého diváka. U nás nie je kultúra na poprednom mieste.
Myslíte si, že ľudia u nás nemajú radi divadlo?
To áno, ale je tu stále málo umenia a ľudia hovoria, že chcú komédie. Chcú sa v divadle baviť, ale podľa mňa má divadlo hlavne rozprávať príbehy, cez ktoré sa majú ľudia dozvedieť, ako žiť. Takisto, ako sa pri čítaní knižky čitateľ konfrontuje s obsahom. Aj divadlo by malo prinášať východiská a riešenia rôznych životných situácií, klásť otázky, nad ktorými by sa mali ľudia zamýšľať a na základe ktorých by sa mali rozhodovať. Kultúra je pre mňa medicína duše, ktorá bdie nad tým, aby sa ľudia nedostali do situácie, že len pozerajú „telku“ a riadia sa podľa nej: Toto sa teraz nosí, to si idem kúpiť… Alebo – ten či onen v telke povedal to a to, tak to musí byť pravda! A toho sa budem držať! Človek by si mal robiť svoj vlastný názor a k tomu pomáha aj divadlo.
Foto: Ctibor Bachratý
Už sme hovorili o antickej dráme, ale vy ste hrali aj v ruskej klasike. Prečo stále zaberá napríklad Čechov?
Ja ho mám veľmi rada! On odkrýva vzťahy, aj také, ktoré sú skryté. A má aj humor. Pre mňa je nadčasový. Vždy je tam niekto zamilovaný do niekoho, kto je zamilovaný do iného. Je to bezvýchodiskové. A píše krásne poetické vety, ktoré aj dnes znejú prirodzene. Je v nich tragédia doby – vtedajšej, dnešnej aj budúcej. Čechov píše, ako ľudia žijú a je tak napísané, že začnete milovať život. Dojme vás to. To je môj pocit z Čechova.
Aj zo slovenských autorov máte dobrý pocit? Hrali ste napríklad v hre na motívy Ruda Slobodu Gazdova krv. Čítali ste ho?
Čítala som práve knižku Krv. Všetci, ktorí pracovali na tomto predstavení, Slobodu poznali, a to ma na tom skúšobnom procese bavilo, že som ho mohla spoznať aj ako človeka. Stále sme počúvali o ňom historky, Juro Nvota nám hovoril – to sa stalo takto, to sa stalo takto. Bolo z toho jasné, že Sloboda mal úžasný humor, ale nemám ho až tak načítaného.
Máte obľúbeného dramatika?
Môj najobľúbenejší dramatik je Ibsen. Pokiaľ ide o českých a slovenských autorov, mám rada Čapka, jeho Válku s mloky, Továreň na absolútno, ale mám rada aj Timravu. Ale myslím si, že je veľa dobrých slovenských dramatikov. Aj v Národnom divadle je veľa vydarených inscenácií slovenských spisovateľov. Ťažko však posudzovať hry cez konkrétne predstavenia. Vždy sú ovplyvnené dramaturgiou, réžiou, veľakrát neviete, aký je autor naozaj, kým ho nepoznáte z literatúry.
Dnes sú hry často motivované vyjadrením politického stanoviska. Ako to vnímate?
Politické témy sú veľmi dôležité. Problémy sú však oveľa hlbšie, nestačí urobiť politickú inscenáciu. Myslím, že v Elektre sa nám podarilo odzrkadliť súčasnú politickú situáciu – dúfam, že to niekto odčíta – a že je o nej dôležité hovoriť, ale do budúcna je oveľa dôležitejšie venovať sa vzťahom do hlbšej miery, aby už zlá politická situácia nevznikla. Aby sa začali ľudia zamýšľať nad svojím životom, aby si vedeli utriediť hodnoty, aby sa k sebe správali ako ľudia. A tak sa dostanú k tomu – koho voliť. Utvoria si vlastný názor, ktorému budú dôverovať viac ako názoru iných ľudí. Potom budú vedieť ohodnotiť človeka, či im hovorí pravdu. V moci divadla je viac, ako si myslíme.
Chodíte aj do okolitých miest? Poznáte divadlá vo Viedni, v Prahe, v Budapešti?
Bola som v divadle vo Viedni, v Česku a v Berlíne. Mám málo času. Chcela by som vidieť veľa divadiel, ale každý večer hráme.
Na čítanie si nájdete čas?
Baví ma čítať o námorníkoch. Začalo sa to knižkou o českom moreplavcovi, ktorý sa plavil na plachetnici v 80. rokoch až do Južnej Ameriky a potom som čítala o Magellanovi. Koľko musel obetovať, aby cestu uskutočnil a dokázal, že Zem je guľatá! Nakoniec ho zabili domorodci na ostrovoch. Nedožil sa žiadnej slávy ani nedostal, čo za cestu mal dostať. Slávu zožal niekto iný. Krásny príbeh – človek dokáže všetko! Kto mu to ale dokáže pokaziť? Ľudia.
Podľa obľúbených kníh – ste asi dobrodružka?
Asi áno, ale zatiaľ viac v hlave.
Prekonali by ste prekážky ako Magellan?
Neviem. Dnes je veľmi pohodlná doba a všetci sme hypochondri, takže neviem, či by to niekto dokázal. A ja? Čo by som zo seba vydolovala, či by som to dokázala? Sama by som bola zvedavá. Málokto by dnes mal tú odvahu. Bral by si asi na plavbu dve igelitky liekov!
A doma ste hrdinka? Mávate napríklad trému, strach?
Samozrejme, nerada napríklad lietam a keďže rada cestujem, musím prekonávať strach. Minulý rok som bola až v Buenos Aires, veľa hodín som strávila v lietadle a prekonávala sa. Bojovala som proti strachu z lietania na dlhých trasách.
Vaša sestra je architektka, vy ste herečka. Po kom ste zdedili herecké gény?
Môj dedko a jeho sestra mali ochotnícke divadlo na Orave a v Pruskom pri Trenčíne. Keď k nim prídem, rozprávajú vtipné historky o tom, ako robili ochotnícke divadlo. Takže asi tam sú korene.
Vráťme sa ešte na záver k Elektre. Tam hrá vašu sestru Rebeka Poláková – niekedy ste k sebe nepríjemné. Nemá to následky v realite?
Sme dobré kamarátky, a tak sa nám s Rebekou dobre hrá. Keď máte človeka rád, dobre sa vám s ním hrá aj to negatívne. Viete, že sa neurazí, a tak naňho môžete byť slobodne hnusný.
Na scéne v Elektre sú s vami aj herečky Zita Furková a Zuzana Kronerová v úlohe antických žien. Hrajú zaujímavé postavičky, personál pitevne, ale nemajú veľa textu. Je medzi vami na scéne aj tak kontakt?
Mám ich veľmi rada a vážim si ich ako kolegyne aj ako ženy. Sú to dôležité postavy – ale hocikto by to nezobral. Naozaj sú tam celý čas a nemajú veľa textov alebo situácií, v ktorých by sa prejavili. Ale sú tam veľmi významné! No aj tak – nie každý herec by to dokázal tak vnímať. Som vďačná a vážim si ich prístup, že túto úlohu nebrali tak povrchne, ako to zvyknú herci, ktorí si povedia: Mám málo textov, prečo tam celý čas musím byť? Ony na javisku pokojne vydržia a vytvárajú veľa akcií, ktoré nám ostatným pomáhajú.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Zuzana Konečná
Narodila sa 11. februára 1985 v Bratislave, na základnú školu a na gymnázium chodila v Petržalke, navštevovala dramatický krúžok Biele divadlo, vyštudovala VŠVU, rok účinkovala na voľnej nohe. Hrá v divadlách Astorka Korzo '90 a Teatro Tatro. Zo seriálov: 1890, Odsúdené, Za sklom. Film: Učiteľka.
