„Neakademický, neučesaný, nedokonalý, ale o to hlasnejší. V Úkladoch a láske je veľa balastu, ale aj veľa úprimnosti,“ vysvetľuje režisér Lukáš Brutovský, čím ho zaujala hra, ktorú Schiller napísal ako dvadsaťpäťročný. V centre príbehu sa ocitá nezištne milujúca dcéra z meštianskej rodiny Lujza a syn z najvyšších kruhov Ferdinand, ktorých láske bránia nielen spoločenské predsudky. Ich vzťah sa dostáva aj do víru mocenskej zvole, násilia a krívd, ktoré vo svojej úprimnosti a naivite nedokážu odhaliť. Rovnako ako prízemnosť a malichernosť, čo ich obklopujú. Ľudská aj politická naivita tak narážajú na pragmatickú skutočnosť.
„Dlho ma na hre odrádzal jej jazyk – a predovšetkým jazyk lásky. Jazyk úkladov je nadčasový – ako svinstvo vo všeobecnosti. Asi som potreboval čas, aby som nazbieral odvahu a premyslel si také zásahy do textu, ktoré mi pomôžu zbaviť sa tých barokizujúcich citov a pokúsiť sa hľadať autentickejšiu, súčasnú podobu lásky, ktorá už nie je taká výrečná, lebo výrečnosť je podozrivá,“ pokračuje režisér, ktorý hru nanovo preložil a upravil.
Inscenoval ju ako „haváriu lásky vo svete politického cynizmu“. Nechcel vytvoriť „čítankovú inscenáciu“ klasiky, sústredil sa na jej buričský a protestný potenciál. Zameral sa na zobrazenie tragického vytriezvenia z idealizmu a na politickú dezilúziu, s ktorou sa aj dnes borí časť našej spoločnosti. „To, čo sa robilo kedysi za zatvorenými dverami, sa dnes robí otvorene na tlačových konferenciách. Omnoho uvoľnenejšie, hravejšie, čiže cynickejšie. Byť sviňa nie je urážka, je to životný štýl,“ dodáva Lukáš Brutovský. V jeho inscenácii je viac úkladov ako lásky, ale to je už v Schillerovi. Jedno aj druhé je v jadre stále veľmi živé.
