Zo strachu z vyšívaného hajlujúceho panáčika a hákového kríža, ktoré sú na plagáte, ho odmietli reklamné agentúry prezentovať na svojich bilbordoch. Ide pritom o reprodukciu obrazu. Čo si o tom myslíte?
Je nešťastné, ak ľudia nedokážu rozlíšiť, kedy ide o propagáciu fašizmu a kedy, naopak, o snahu poukázať na to, že fašizmus v našej spoločnosti existuje. To stavia do výhody práve tých, ktorí fašizmus otvorene hlásajú. Lebo oni si cestu zverejniť svoje názory vždy nájdu. Možno je za tým len strach alebo prehnaná opatrnosť. Ale strach nikdy nie je dobrý radca.
Nebola medializovaná „kauza“ najlepšou reklamou?
Či to tak funguje? Marketingový stratég by s tým asi súhlasil.
Na javisko ste – na rozdiel od komornej hry Leni – priviedli tentoraz množstvo rôznych charakterov.
Lákala nás predstava kolektívneho hrdinu s jasne danými osobnými príbehmi jednotlivých postáv, ktoré sa postupne vyplavia na povrch. Každý si nesie svoju krivdu, tajomstvo, svoj kúsok nenávisti alebo strachu. A veľmi jasne dáva najavo svoj názor na svet a ľudí, čo ho obklopujú. Chceli sme napísať hru, kde si postavy budú rovnocenné.
Nastavujete nám dosť nelichotivé zrkadlo.
Neviem, či je to zrkadlo krivé. My sme sa snažili, aby bolo číre a neskresľovalo. Aby sa postavy ocitli v situácii, keď prestáva mať zmysel ďalej klamať alebo niečo predstierať. Keď sa veci natoľko vyostria, že nikto nič nezakrýva. A keď sa o to snaží, je následne demaskovaný. Postavy sú konfrontované so svojím hodnotovým systémom. Nechcú zľaviť zo svojich presvedčení. Ani na jednej strane tábora. Chceli sme ukázať, kam ľudia môžu dospieť, ak nie sú schopní viesť dialóg. Keď im ego bráni v empatii a vôli počúvať. Nemusím druhému rozumieť, stačí, ak ho budem akceptovať, rešpektovať a neobmedzím jeho slobodu tou svojou, o ktorej som presvedčený, že mám na ňu plné právo. A v mene svojej slobody mám právo ubližovať iným. Lebo moja sloboda je nadradená nad všetko.
Postava neonacistu Ľuda bola podľa dramaturgičky Dariny Abrahámovej pôvodne varovným sci-fi. Ako vnímate fakt, že realita vaše predstavy dobehla?
My s Romanom sme ju nikdy nevnímali ako varovnú hypotetickú budúcnosť. Ale ako realitu, ktorá má v našej spoločnosti podmienky, aby naberala na sile. Témou fašizmu a nacizmu sme sa už zaoberali, takže sme skúmali historické fakty, mechanizmy, ktorými sa dostali k moci a ovládli myslenie väčšinovej spoločnosti. Tie varovné signály, že história sa môže zopakovať, sú tu už niekoľko rokov. Žaba sa varí už dlhšie. Je len na nás, aby sme vyskákali z hrnca. Alebo aby sme „vypli šporák“. Keď som bola dieťa, aj mňa otravovalo, že nám stále hovorili o fašizme, nenávidela som vojnové dokumenty, mala som pocit, že tie hrôzy sa už nemôžu zopakovať, tak prečo to stále do nemoty omieľať? Teraz som presvedčená o opaku. Všetky tie zlikvidované ľudské životy za to stoja. Sme im to dlžní. Ja osobne sa im za to cítim dlžná a hanbila by som sa sama pred sebou, keby som sa k tejto ľudskej tragédii nevyjadrila, keď mám tú možnosť. Mám možnosť verejne prezentovať svoje názory. Takže mám aj zodpovednosť.
Foto: Daniel Veselský
Vaši hrdinovia nie sú schopní viesť dialóg, obhajujú vlastný názor ako jedinú pravdu. Prečo to podobne funguje aj v reálnom živote?
Každý z nás má tendenciu obklopovať sa ľuďmi s podobnými postojmi. Chceme byť utvrdzovaní vo vlastnej pravde, v tom, ako vnímame svet. Preto selektívne akceptujeme hlavne tie názory, ktoré nám potvrdzujú tie naše. Toto konfirmatívne myslenie nám bráni viesť dialóg – v tom horšom prípade. A v tom lepšom odchádzame z debaty s človekom z inej názorovej skupiny bez zmeny postoja. Čím je človek vzdelanejší, tým je otvorenejší kritickému mysleniu a cudzím argumentom a je potom schopný korigovať „vlastné pravdy“. Ale, samozrejme, aj medzi veľmi vzdelanými ľuďmi môžu panovať bigotné presvedčenia a rigidita.
Na javisku sa klenie oblúk od klebetenia a prekáračiek cvičiacich ženičiek, cez ich intímne trampoty, až po vyzliekanie charakterov a duší.
Kontrasty vždy fungujú. Ako hovorila moja babka – po smiechu býva plač. Chceli sme začať banalitou, aby sa situácia vyostrila postupne. Aby sa občianske témy v hre zjavovali cez osobné príbehy. Každý z nás žije život, ktorý sa v bode zlomu môže stať tragédiou rovnako ako komédiou. A niekedy obe možnosti splynú.
Diváci chodia do divadla relaxovať od každodenných problémov, pre vás je javisko platformou na vyjadrenie občianskeho postoja.
Zábavu a oddych hľadali ľudia v divadle už v antike. A vznikli tam tie najväčšie tragédie. Poplakať si v divadle je predsa tiež forma oddychu. Plakať nad niekým iným ako nad sebou môže byť tiež niekedy zábavné, nie?
Vychytenému nemeckému režisérovi Tilmanovi Köhlerovi ste museli často vysvetľovať, ako ste to mysleli?
Tilmann je veľmi vnímavý, talentovaný a inteligentný človek. Veci, ktoré sa dali pochopiť, pochopil rýchlo. Tie, čo nepochopil, sú tie, ktoré nechápeme ani my sami. A predsa sa dejú.
