Líšila sa vaša predstava o herectve v prvom ročníku vysokej školy od skúsenosti, ktorú máte teraz?
Richard Autner: Zo začiatku som bral všetko smrteľne vážne. Prehnane som sa snažil, čo bolo vidieť aj na výsledku. Aj pedagógovia mi vraveli, že nemám tak tlačiť na pílu. Teraz, po piatich rokoch, mám pocit, že podám oveľa lepší výkon, keď som uvoľnený. Pani Vášáryová nám na hodinách herectva často hovorila, že nejde o život a naša práca si môže dovoliť chybu. Lekár to má iné. Keď sa pomýli, môže to niekoho stáť život. Keď sa ja pomýlim alebo zabudnem text, všetci to prežijú.
Monika Potokárová: V prvom ročníku sme robili jeden dialóg za semester a teraz hráme každý druhý večer. Plocha, ktorú musíme za rok zvládnuť, je oveľa väčšia. Len za posledné dva roky som mala sedem premiér. Je pravda, čo povedal Rišo. Keď má človek toho viac, už sa tak neupína len na tú jednu rolu. Musí si energiu rozdeliť. Snažím sa robiť všetko naplno a nebyť všade rovnaká, sústrediť sa na detaily a rozlíšiť postavy. Každú urobiť trochu inak. Hľadám v sebe nepoznané možnosti, hľadám svoj diapazón. Premiérou sa pre mňa práca na postave nekončí. Vyvíja sa rovnako ako predstavenie. Pri jednotlivých inscenáciách sa snažím pracovať s odtieňmi, ktoré mi ponúka momentálna energia a atmosféra. Skúšam to raz tak, a potom trochu inak. Samozrejme, v medziach réžie a postavy.
Vždy ste chceli stáť na divadelnom javisku?
Monika: Vždy som chcela byť speváčkou. Pochádzam z umeleckej rodiny – mama hrala na flaute v košickej Štátnej filharmónii, otec pracoval v Slovenskom rozhlase. Je amatérsky hudobník a spolu s otcom Dominiky Kavaschovej hrávali v kapele. Bolo teda logické, že som chodila na základnú umeleckú školu. Vystriedala som všetky umelecké odbory, učila som sa hrať na štyroch hudobných nástrojoch. Bola som dosť hanblivá a literárno-dramatický krúžok mi pomohol sa hanblivosti zbaviť. Nakoniec sa mi tam zapáčilo a krúžok sa mi stal najbližším. V herectve som pokračovala na konzervatóriu a potom na vysokej škole.
Foto: Braňo Konečný
Žiaden z nástrojov vás nezlákal na profesionálnu dráhu?
Monika: Nie, hoci s hrou na klavíri som chodila aj na medzinárodné súťaže. Na konzervatóriu som sa rozhodovala medzi klavírom a herectvom, nakoniec vyhralo herectvo.
Váš spev dostáva priestor na javisku, napríklad v predstaveniach Zo života ľudstva a Rivers of Babylon. Je to dobrá skúsenosť?
Monika: Určite, a prijala by som aj väčší spevácky priestor. Sama tvorím, piesne si skladám od puberty. Mám už niečo nazbierané, ale zatiaľ nebol čas, odvaha a príležitosť s tým niečo robiť. Keď skončím školu, plánujem sa tomu venovať intenzívnejšie. So spolužiakom Markom Kolenom máme projekt Kryhy, v rámci ktorého sme zhudobnili pár textov štúrovských básnikov.
Aj vy, Richard, ste mali v rodine umelecké zázemie?
Richard: Babka, ktorá pochádza z Boleráza, bola ochotnícka herečka. Často spomína na to obdobie a vraví, že to mám po nej. Možno má pravdu. Chodí na každú moju premiéru, ale nesleduje hru, len pozerá na svojho vnuka… K herectvu som sa prvý raz dostal v piatich rokoch, keď ma rodičia dali do divadelného tábora Divadelný Babylon. Každé leto som počas desiatich rokov chodil do tohto tábora, posledný raz v pätnástich. Keďže ma to bavilo, išiel som na konzervatórium a po maturite na VŠMU.
Richard je z Bratislavy, vy, Monika, pochádzate z Košíc. Púšťali vás rodičia do školy s ľahkým srdcom?
Monika: Na konzervatórium som prišla v pätnástich. Aj preto, lebo v Košiciach otvárajú herectvo každé dva roky. Keďže mi to práve nevychádzalo, išla som do Bratislavy. Mama ma pustila až po dlhom presviedčaní. Pomohlo mi, že brat v Bratislave už študoval – husle na VŠMU, a tak mi pomohol mamu presvedčiť. Bolo to ťažké, vystriedala som niekoľko internátov a privátov.
Dokonca ste na rok odišli aj do Prahy?
Monika: V Prahe som študovala pantomímu. Až potom som robila prijímačky na VŠMU. Po maturite na konzervatóriu mi totiž Bratislava išla trochu na nervy. Potrebovala som zmeniť mesto. Skúsila som teda AMU a prijali ma na katedru pantomímy, presnejšie katedru nonverbálneho a komediálneho divadla. Bola to dobrá skúsenosť, veľa som sa naučila o pohybe na javisku a vyskúšala som si iný typ divadla. Po čase mi však začala chýbať slovenčina, práca s hlasom a činoherné herectvo. Keď ma prijali na VŠMU, bez rozmýšľania som sa vrátila do Bratislavy.
Spomeniete si na prvé predstavenie, ktoré vás v detstve alebo v dospievaní chytilo za srdce?
Richard: Ako dieťa som v bratislavskom DPOH videl Na skle maľované, ešte s Michalom Dočolomanským. Z divadla som odchádzal nadšený a celý víkend sme sa v lese pri našej chalupe s kamarátmi hrali na Jánošíka.
Monika: Keďže moja mama hrávala aj v orchestri v divadle, spočiatku som videla len operu a balet. Činohru som vôbec nepoznala. Objavila som ju až po tom, čo som začala chodiť do dramatického krúžku. Prvé činoherné predstavenia, ktoré ma veľmi zasiahli, som videla v Štátnom divadle v Košiciach. Boli to Prelet nad kukučím hniezdom a Krásavica z Leenane. Režíroval ich Michal Vajdička, ktorý sa neskôr stal jedným z mojich pedagógov na VŠMU. Po príchode do Bratislavy som videla ako prvú inscenáciu Hamleta v SND a Popol a vášeň. Obidve sa mi vryli hlboko do pamäti.
Foto: Vladimír Kiva Novotný
Ste najmladšími členmi Slovenského národného divadla. Pomáhajú vám starší kolegovia?
Richard: Kolegovia nás prijali veľmi dobre. Pomáhajú nám. Aj nedávno, pri skúške nového predstavenia Elity, kde hráme s Emíliou Vášáryovou a Emilom Horváthom. Pani Milka bola aj mojou učiteľkou herectva na VŠMU. Dávala mi pripomienky, ako sa mám k postaviť, čo môžem zlepšiť. Hercov v SND je však veľa a ešte sme sa nestihli so všetkými zoznámiť.
Monika: Samozrejme, pomáhajú, keď je to potrebné. Ich pomoc si veľmi vážime vzhľadom na to, že majú oveľa viac skúseností ako my. Každá pripomienka či spätná väzba je pre herca istým spôsobom vzácna. O to viac, od koho ju dostáva. Rovnako ako Richard aj ja mám v divadle svojich pedagógov – Annu Javorkovú, Martina Hubu a Ľuboša Kostelného. Je príjemné mať okolo seba ľudí, ktorí nás poznajú a vedia nás správne nasmerovať.
Ako sa vám spolu hrá v inscenácii Zo života ľudstva?
Monika: To bola zatiaľ na doskách SND pre oboch najväčšia príležitosť. Bolo to náročné. Bosniansky režisér Dino Mustafić nám dal priestor, aby sme mohli ukázať, čo je v nás. Hrá sa nám spolu dobre, myslím si, že sme k tomu obaja pristupovali veľmi zodpovedne a aj nás to bavilo.
Richard: Režisér bol veľmi ľudský, nedal nám pocítiť, že sme mladí herci, bol veľmi pokojný a pokorný. Ani raz nezvýšil hlas, vedel presne, čo chce. Obidvaja o tomto predstavení píšeme diplomové práce.
Aké sú vaše rituály pred inscenáciami, v ktorých hráte?
Monika: Nijaké zvláštne. Takmer vždy prídem do divadla skôr, aby som všetko v pokoji stihla. Dám si kávu, zopakujem si texty, popočúvam hudbu, naladím sa na predstavenie, idem do maskérne. Keď mám náročnejšie predstavenie, ako je napríklad Zo života ľudstva, v šatni sa vždy poriadne rozcvičím a rozospievam.
Richard: Nemám žiaden špeciálny rituál. Zvyknem chodiť do divadla skôr. Sadnem si do šatne, zopakujem si texty. Snažím sa navodiť si pohodu.
Niektoré predstavenia skutočne vyžadujú dobrú kondíciu…
Monika: Áno, celý deň prispôsobujem tomu, aké predstavenie večer hrám. Pred fyzicky náročným predstavením si musím dávať pozor na to, čo cez deň jem alebo koľko vody vypijem. Aby sa mi nezatočila hlava a nebolo mi zle. Každé predstavenie si žiada inú prípravu, najväčšiu práve Zo života ľudstva. Raz som poriadne nerozcvičila a počas predstavenia mi pri prudkom otočení praskla cievka v hlave. Vtedy som sa zľakla, a preto prípravu už nepodceňujem.
Richard: Kondičku jednoznačne treba. V spomínanom predstavení zo Života ľudstva začínajú obrazy behom po javisku. Vonku by sme asi tie vzdialenosti odbehli bez problémov, ale v spojení s trémou a adrenalínom je meter behu po javisku ako stovka na ihrisku.
Foto: Braňo Konečný
Ako prežívate premiéry?
Richard: Je to mix všetkých pocitov. Som dosť veľký trémista pred každým predstavením, ale premiérová tréma je asi najväčšia.
V predstavení Elity, ktoré malo premiéru nedávno, hráte jedného z eštebákov. Čo ste vedeli o socializme?
Richard: Z každej strany som počul niečo iné. Vedel som, že to bola doba, počas ktorej sa mnohým ľuďom žilo ťažko. Iní zase tvrdili a tvrdia, že v tom čase sa žilo dobre. Názor som si mohol vytvoriť iba z filmov a dokumentov. V mnohom mi pomohla inscenácia Elity. Počas jej prípravy sme mohli nahliadnuť aj do spisov ŠtB, aj do konšpiračného bytu, aby sme lepšie pochopili praktiky tajnej služby.
Na scéne SND vás bolo dlho vidieť s hustou bradou. Oholili ste si ju kvôli Elitám?
Richard: Od staršej kolegyne, ktorá zažila tú dobu, som dostal radu, že by som sa mal oholiť. Príslušníci ŠtB v tom čase nenosili brady, lebo by boli ľahko identifikovateľní. Je však tiež pravda, že bez brady som herecky univerzálnejší. Brada sa v maskérni ľahko nalepí.
Museli ste aj vy, Monika, urobiť nejakú radikálnu premenu kvôli úlohe?
Monika: Nie, nemusela, u žien je to jednoduchšie ako u mužov, keďže my nemáme brady a fúzy… Maskovanie dokáže divy.
Máte skúsenosti aj s filmovou či seriálovou kamerou?
Monika: Nedávno mal premiéru film Únos, kde som mala menšiu postavu, a v júni sa dostane do kín film Špina, v ktorom hrám jedno z dievčat na psychiatrii. Filmovačky ma veľmi bavili, a keby prišla ďalšia ponuka nakrúcať film, určite by ma potešila. So seriálovou kamerou skúsenosti mám, som za ne vďačná, ďalšie však zatiaľ neplánujem.
Richard: S kamerou mám veľmi malé skúsenosti. Mám za sebou film aj seriál Pravá tvár, ktorý sa začne onedlho vysielať. Mám rád každú prácu, pri ktorej jej dobrá energia. Keď je však vo filmovacom štábe nervozita, to ma nebaví.
Máte vysnívanú rolu?
Monika: Mám, ale som na ňu ešte mladá.
Richard: V Schillerových Zbojníkoch Franza Moora. Je to nádherná postava, ktorú si túžim zahrať. Kedysi som mal obľúbenú drámu Hernani od Victora Huga a jej titulnú postavu, romantického hrdinu Hernaniho. Rád by som si zahral aj úlohu Stanleyho Kowalského v dráme Tennessee Williamsa Električka zvaná túžba.
Sledujú rodičia vašu prácu, chodia na vaše predstavenia?
Monika: Chodia. Nevideli všetko, nie všade ich volám, ale keď môžu, prídu.
Richard: Rodičia sú najvernejší diváci, sú na každej premiére. Mama chodí často aj na reprízy, je veľký fanúšik divadla.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Čo hovoríte na trend dlhých, troj- až štvorhodinových predstavení v SND?
Monika: Bola som na Karamazovovcoch, predstavení, ktoré trvá viac ako štyri hodiny. Ani som nevedela, ako mi to ušlo, pretože ma inscenácia veľmi zaujala. Na druhej strane z pozície herca hrajúceho vo štvorhodinovom predstavení menšiu postavu je to iné. Vtedy ide čas neskutočne pomaly.
Richard: Aj Fanny a Alexander je dlhé predstavenie. Je však také výborné, že čas pri ňom vôbec nevnímate.
Scéna v Neveste hôľ je plná vody a rôznych šmykľavých nástrah. Nikdy sa vám na javisku nič nestalo?
Monika: Jedine v predstavení Zo života ľudstva. Mám pri ňom obité kolená, ale zvykla som si, že bolesť k tej inscenácii patrí. Trochu nepríjemnejšie bolo, keď mi raz niekto čižmou kopol do spánku. Hrala som aj so zlomenou kľúčnou kosťou. Po prázdninách som mala v Jane Eyrovej ortézu. Chvalabohu, dala sa schovať pod kostým, ale bolo to tesné a ruka ma bolela.
Čomu sa venujete popri divadle?
Richard: Rád fotím prírodu. Na sociálnej sieti mám stránku so svojimi fotkami, som tiež zaregistrovaný na stránke National Geographic v sekcii amatérskych fotografov. Teším sa, keď mi občas moje fotky „lajknú“ veľkí fotografi.
Monika: Okrem divadla venujem čas hudbe, často chodím do kina, pozerám veľa filmov. Mám rada pohyb, preto sa najlepšie odreagujem pri plávaní alebo behaní. A tiež mám rada dobré jedlo.
Chodíte aj do iných divadiel? Máte obľúbenú inscenáciu?
Richard: U nás v Národnom je to Popol a vášeň. Nádherná predloha, krásny príbeh, úžasné výkony, réžia aj scéna. Vždy, keď mám čas, idem si ho pozrieť. Videl som ho už osemnásťkrát.
Monika: Nielenže chodím do iných divadiel, ale v nich aj hosťujem. Snažím sa sledovať, čo sa aktuálne v divadlách robí. Ak ma niečo zaujme, idem sa pozrieť – či už pre titul samotný, alebo kvôli tvorcom, kolegom. Hoci vyslovene obľúbenú inscenáciu nemám, páčil sa mi Platonov v Astorke.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Monika Potokárová
Narodila sa 30. júna 1992 v Prešove. Študovala herectvo na Konzervatóriu v Bratislave, pantomímu na pražskej HAMU a herectvo na VŠMU. Jej ročníkovými pedagógmi boli Ľuboš Kostelný a Michal Vajdička. Už počas štúdia na VŠMU hosťovala v SND – Rivers of Babylon, Labyrinty a raje Jána Amosa Komenského, Morálka, Sissi (úteky Alžbety Rakúskej). V priebehu piateho ročníka VŠMU sa stala členkou SND. Hosťuje v divadlách MDPOH, GuNaGu a Aréna. Na scéne SND účinkuje aj v inscenáciách Jane Eyrová, Láskavé bohyne, Mercedes Benz, Nevesta hôľ a Zo života ľudstva.
Richard Autner
Narodil sa 3. apríla 1992 v Bratislave. Študoval herectvo na Konzervatóriu v Bratislave a na VŠMU. Jeho ročníkovými pedagógmi boli Zuzana Kronerová a Emília Vášáryová. Absolvoval postavou Andrej v inscenácii Zo života ľudstva v roku 2017. Už počas štúdia na Vysokej škole múzických umení hosťoval v SND (Čajka, Bál, Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch). Účinkuje tiež v inscenáciách Elity a Sissi (úteky Alžbety Rakúskej).
