Okrem deviatich inscenácii SND budú môcť diváci zažiť atmosféru siedmich zaujímavých predstavení z Islandu, Slovinska, Rumunska, Maďarska, Nemecka, Poľska a Česka. „Uvidíme drámy, ktoré hovoria o náboženskom fanatizme, radikalizme, o korupcii v postkomunistických krajinách či o stave ohrozenia vo vnútri samotnej civilizácie,“ hovorí dramaturgička Miriam Kičiňová.
Civilizácia ohrozuje civilizáciu. Tak znie téma aktuálneho ročníka činoherného Eurokontextu. Čo vyjadruje?
Uplynulé dva roky poznačili turbulentné udalosti – doma i vo svete, ktoré priniesli zásadné zmeny v náladách a postojoch ľudí. Uvedomili sme si, že strach alebo pocit ohrozenia je niečo, čo sa odohráva v samotnom vnútri tej-ktorej kultúry, ktorá má oveľa viac dôvodov báť sa sama seba ako ohrozenia zvonku. A práve z tohto poznania sa u nás aj v zahraničí začali postupne objavovať inscenácie, ktoré to tematizujú. Drámy, ktoré hovoria o náboženskom fanatizme alebo radikalizme, o istom type extrémizmu, o korupcii v postkomunistických krajinách či o stave ohrozenia vo vnútri samotnej „civilizácie“. Čo všetko si dokážeme urobiť sami zvnútra a dostať sa do rozkladu, nespokojnosti, frustrácie.
Foto: Eurokontex
Je azda spoločnou líniou vybraných inscenácií vyslovená sebadeštrukcia?
Žiadne z predstavení sa nekončí fatálnou sebadeštrukciou. Na konci väčšiny hier sa hrdinovia napokon akosi zmobilizujú. Aj keď ukážkou tvrdej deštrukcie môže byť predstavenie Kráľ Ubu, ktoré privezie Slovinské národné divadlo Drama z Ľubľany. Inscenácia hry Alfreda Jarryho v réžii Jerneja Lorenciho hovorí o tom, ako to vyzerá, keď sa k moci dostane jeden nevzdelaný, „obhrublý“, prízemný potrimiskár, ktorý je schopný zničiť všetkých naokolo a vôbec ho to netrápi. A vtedy, keď ostatná spoločnosť sa na tom svojím súhlasným prikyvovaním spolupodieľa, už ide o skutočnú sebadeštrukciu. Zároveň mnohé z hier sú svojím spôsobom očistno-úľavné: ich poetický ráz umožňuje divákovi zažiť istý druh katarzie.
Foto: EUROKONTEX
Zahraničné divadlá často zaujímajú ekologické témy. Ocitli sa aj na programe Eurokontextu?
Iste, ako prvá mi schádza na um islandská inscenácia Shakespearovho Othella, ktorá evokuje sugestívnu atmosféru samotného ostrova Island. Nemecké divadlo z Mannheimu priviezlo hru Zapnúť/Vypnúť, ktorou autor Roland Schimmelpfennig reaguje na haváriu jadrovej elektrárne vo Fukušime. Divákovi sa celá tá kataklizma, ktorú vidí na scéne, javí ako nevyhnutný predchodca toho, aby sa niečo vôbec mohlo začať dávať do poriadku. Že človek niekedy potrebuje dostať strašnú facku, aby bol schopný uvedomiť si, kde sa nachádza a akým spôsobom by mal zmeniť svoje životné smerovanie. No a Stary Teatr z Krakova predstaví Ibsenovho Nepriateľa ľudu tak, že revolta za každú cenu – hoci aj v mene niečoho vznešeného, tu povedzme pre zlepšenie životného prostredia – neznamená vždy zmenu k dobrému…
Čo ovplyvnilo váš výber hier z pozvaných divadiel?
Mnohé divadlá sa u nás objavia vôbec prvýkrát a niektorí tvorcovia, ktorí k nám prichádzajú, sú v zahraničí naozaj veľké hviezdy a na Slovensku ešte neboli. V kontexte slovenskej divadelnej scény je v tom istý druh exotiky a nášho prvenstva. Vybrali sme texty hier, ktoré majú – dá sa povedať – klasickú výstavbu, hoci ich interpretácia je výsostne moderná, niekedy možno až postdramatická. No stále ide o inscenácie klasického typu. Navyše témy, ktoré tieto divadlá otvárajú, korešpondujú v jednotlivých líniách s celou našou ústrednou témou. Pričom každé divadlo má vlastnú, veľmi špecifickú poetiku – povedzme mannheimske predstavenie je veľmi poetizujúce… Poľské predstavenie Nepriateľa ľudu zas preputovalo pol sveta – videli ho diváci na rôznych medzinárodných festivaloch, dokonca aj v Číne. Má neskutočnú výpovednú silu – keď sa my v malých postkomunistických krajinách rozprávame, čo znamená korupcia, čo revolúcia, čo znamená niesť zodpovednosť. Alebo nápad Islanďanov, že Jaga hrá prvýkrát žena. V našich končinách také niečo vždy vyvolá rozruch. Vo výbere nám išlo osloviť také tie „normálne divadlá“ – v tom zmysle, že hoci nesú silný politický apel, nejdú na hranicu totálneho rozrušenia divadelnej formy. Hoci o niektorých sa dá tvrdiť, že sú také „pankáčske“.
Foto: EUROKONTEX
Ktoré máte na mysli?
Nepriateľa ľudu z Krakova a Kráľa Ubu z Ľubľany – je to tak trochu divadelný punk, alebo možno malá provokácia.
"Trúfol“ si niekto z hostí ponúknuť komédiu?
Národné divadlo z Bukurešti v réžii Alexandru Dabija predstaví hru Lotéria. Je to príbeh šťastlivého výhercu v lotérii, ktorý sa však končí pomerne tragicky… Má komediálno-absurdný rozmer, no je to vynikajúca ukážka toho, ako sa môže aj dnes napísať jedna dobrá hra.
Akých zaujímavých hostí privíta festival?
S každou inscenáciou priputuje aj režisér. A vždy po predstavení by mali byť aj diskusie s tvorcami, takže diváci sa môžu slobodne pýtať na to, čo uznajú za vhodné. Ide o režisérov, ktorých mená sú v krajine pôvodu veľmi známe. Povedzme Jan Klata je enfant terrible poľskej scény a zároveň veľmi uznávaný režisér, ktorý preniká aj do nemeckých končín. Alebo islandský režisér Gísli Örn Gardarsson je členom zoskupenia Vesturport, ktoré sa mimoriadne preslávilo v celej Británii aj v USA. Enikő Eszenyi je naším divákom asi najznámejšia a istým spôsobom najbližšia, jej inscenácie tu boli vždy veľmi dobre prijaté a ona má zasa rada slovenského diváka aj slovenských hercov. Jernej Lorenci zas patrí k mladším režisérskym osobnostiam slovinského divadla, je politicky priamočiary, rád narúša formy a provokuje, no ide mu vždy o veľmi hlboké otázky o zmysle a smerovaní tejto spoločnosti. Český režisér Janusz Klimzsa prinesie inscenáciu Mučeník (Martýr) nemeckého autora Mariusa von Mayenburg, v ktorej bojuje veda s náboženským fanatizmom. A divák odrazu nevie, čo je v tomto prípade horšie. Vidí, že prepadnutie akémukoľvek typu fanatizmu má nedozerné následky pre celú spoločnosť, ktorá naň nevie zareagovať, je paralyzovaná.
Foto: Eurokontex
Čo ukáže domácim aj zahraničným hosťom domovská scéna SND?
Je to prehliadka našich deviatich predstavení. Sú väčšinou z dramaturgického balíčka, keď zahraniční režiséri zinscenovali slovenské pôvodné divadelné texty a, naopak, slovenskí režiséri zinscenovali tituly napísané pre SND zahraničnými autormi. Do našich inscenácií sa tak dostal zahraničný nadhľad, ktorý je cítiť.
V sprievodnom programe máte sympatickú akciu, kde sa usilujete rozkľúčovať divadelný jazyk aj pre seniorov. Ako vznikol tento nápad?
Staršia generácia stále „rieši“, prečo mladí tvorcovia robia divadlo „práve takto“. V zmysle: „Je to už na hrane, to by sa na národnej scéne nemalo.“ Pochopili sme, že im potrebujeme poskytnúť priestor pre dialóg. Seniori budú mať možnosť porozprávať sa o význame predstavenia, o tom, aký dáva zmysel určitý umelecký ťah alebo prostriedok. Išlo nám o snahu „prelúskať“ s nimi inscenáciu, samotný text, to, ako v predstavení všetko spolu súvisí. A že vlastne je prirodzené, keď divadlo mení svoj jazyk. Nový jazyk predsa nemusí byť apriori zlý, ide len o to, pokúsiť sa mu porozumieť. Čo neznamená, že starší ľudia musia okamžite zobrať na milosť všetky avantgardy sveta. Na druhej strane je to vždy tá skupina ľudí, na ktorých sa zabúda. Chceme byť otvorení zrelšej, ale aj mladšej generácii.
Foto: archív M. K.
Miriam Kičiňová (1985)
Vyštudovala divadelnú dramaturgiu a teóriu a kritiku divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. Ako dramaturgička spolupracovala s divadlami Ludus, A.ha., so Štátnym divadlom Košice, s Divadlom Jonáša Záborského v Prešove, Divadlom Andreja Bagara v Nitre. Momentálne pracuje ako lektorka dramaturgie SND.
