Spamäti recituje verše. V slovenskom umení vykonala kus práce, podala veľký výkon a dokázala, že kvalita prežíva bez hrubých čiar za minulosťou. Mária Kráľovičová sa však ešte stále vyjadruje aj k budúcnosti.
Foto: SITA
Máte optimizmus vrodený alebo vypestovaný? Čo vám dokáže skaziť náladu?
Mám ho vrodený a pestujem si ho. Vyhýbam sa travičom studní, čiže negatívnym ľudom.
Vraj sa už večer tešíte na raňajky a ešte pred spaním si nachystáte všetky tanieriky a šáločky, z ktorých budete ráno jesť a piť. Začínate deň aj rozcvičkou? Siahnete po novinách – ste zvedavá, čo je nové vo svete?
Večer sa pripravujem na každý ďalší deň, aj s tými šáločkami. Dakedy, a je to čoraz častejšie, kvôli lámke precvičím aj celé noci – takže cez deň som už rozhýbaná. No a bez novín nie som ani deň! Hneď ráno utekám dolu naším kopcom po denníky. Veď som mala muža novinára!
Viete sa aj rozčúliť? Napríklad nad politikou, nad situáciou v kultúre, nad počasím a podobnými vecami, ktoré ľuďom napínajú nervy?
Áno, rozčuľuje ma hlúposť, ktorá sa opakuje napriek mnohým vyhláseniam, že sme sa z chýb a histórie poučili.
Foto: Archív SND
Nechceli by ste byť političkou a riešiť to priamo?
Politička? Každý by mal robiť to, čo vie.
Vy ste radšej ponorená po uši v divadle. Ešte stále s inscenáciami a vystúpeniami aj cestujete za divákmi. Dokonca na zahraničné festivaly! Len v tejto sezóne ste boli v Izraeli, Turecku a Rumunsku. Ako vás tam prijalo publikum?
Diváci, keď už do divadla prídu, sú všade vďační. Veď aj jazdíme s výbornými predstaveniami. Nenadarmo jedno z nich Leni – hra Valérie Schulczovej a Romana Olekšáka – nedávno získalo významnú scenáristickú cenu: The Beverly Hills Screenplay Contest.
Všade prijímajú kontroverznú Leni – obľúbenkyňu Hitlera – s pochopením? Chápu hru správne?
Táto inscenácia sa pozerá na život rozporuplnej režisérky Leni Riefenstahlovej z iného zorného uhla. Hrávame ju po svete s titulkami, napríklad v hebrejčine či turečtine, máva zaujímavé ohlasy. Napočudovanie, najviac zarezonovala u divákov v tureckej Burse, kde mala mimoriadne srdečné prijatie.
Bratislava odjakživa prijímala pozitívne podnety z východu aj zo západu, bola otvorená umeniu. Vy ste hrali v hrách svetových autorov ešte za horúca. Napríklad v repertoári SND sa v roku 1964 pohotovo ocitla Millerova hra Po páde, čo bola vtedy veľká udalosť. Vďaka čomu to bolo možné?
Vďaka ľuďom, ktorí to umožňovali a výmenu myšlienok sprostredkúvali. Napríklad spomínaný Miller sa k nám dostal zásluhou Miloša Ruppeldta, ktorý ho osobne poznal a ešte takmer neoschnutú hru od neho vydrankal a ihneď preložil. Podarilo sa nám uviesť ju v európskej premiére celé tri týždne pred Rímom a Monikou Vittiovou, ktorá hrala moju postavu Maggie, alias Marilyn Monroe. Hrali sme rovnako novinky Sartra, Adamova či z druhej strany rozdeleného sveta – Arbuzova, Radičkova, Mrožka.
Pochádzate z Čár, čo evokuje čarovanie, ale pre vás sú zázračným miestom aj Piešťany, kam chodíte každé leto. Aj v tomto, jubilejnom roku? Kto s vami pôjde?
Bez Piešťan si neviem leto predstaviť. Dobíjam si tam baterky. Tohto roku to už bude moja päťdesiata piešťanská kúpeľná sezóna. O mne je predsa známe, že som verná. A s kým iným by som aj tam mala tráviť čas, ako s blízkou rodinou a tými, čo ich mám rada. A s knihou.
Máte však aj pracovné plány a to celkom prekvapujúce – vraj budete nahrávať klip s Máriou Čírovou. Nakrúcať sa má s koňmi na rodnom Záhorí. Ako k tomu prišlo?
Mária ma oslovila s ľúbeznou pesničkou Kráčam. Zapáčilo sa mi, že mám v klipe viesť koňa a ešte navyše doma, na mojom Záhorí.
Mali ste v Čároch koňa? Vedeli ste aj podojiť kravu? Zostal vám vzťah k zvieratám?
Môj otec Lojzek Kralovič bol, okrem iného, aj konský handliar, taký, čo kone na jarmokoch dohadzoval. A doma sme mali viac koní, nielen koňa, ktorého som vodila v brázde, keď tata oral. A mali sme aj prasa, kravu, kozy, pásla som, ale museli sme vedieť všetko okolo domu od malička. Kydala som aj hnoj a motyka bola väčšia ako ja. Neskôr v Bratislave som nikdy nechcela domáce zviera, lebo som mala divadlo, televíziu, rozhlas. Ale deti mi psy nakoniec vždy priviedli a tak mi aj prischlo ich vetrať ešte večer po predstavení.
Foto: SND
Koľko rokov vlastne pracujete? Je rarita, že ste začali už v pätnástich a robíte doteraz. Budete mať z toho nejaké „prémie“?
No, keď si to tak zrátam, toto leto bude 75 rokov, čo som nonstop riadne zamestnaná. Aj o možnosti dôchodku mi povedal ktosi v divadle až po mnohých rokoch od nároku naň. Neľutujem. Prémiou je, že môžem ešte stáť na javisku. Mladí to možno netušia, ale môcť pracovať je privilégium.
Foto: Ikar
Baví vás ešte spamäti recitovať verše? Vraj máte mať vystúpenie v Skalici. Aký to je repertoár?
Poézie je v našom živote čoraz menej. Aj v Pravde bývala voľakedy každú sobotu básnička. A nezabúdajte, že som mala muža básnika. Takže áno, poéziu mám rada a zaplať pánboh, že si tie krátke riadky ešte stále pamätám. Aj do Skalice sa s nimi chystám osláviť 800. výročie založenia mesta, kedy vystúpim s Moyzesovým kvartetom. Repertoár už veľmi nemením. Rovnako úžasné a rovnako platné sú dodnes verše Plávku, Kostru, Koyša, Válka, Gorkého, Simonova, Nezvala či Sládkoviča. Apropo, Marína – v júni sa chystám na Sliač pokrstiť lavičku toho mena a ešte aj lavičku Sládkovičovu.
Nachádzate si ešte nových priateľov, alebo je už človek v deväťdesiatke citovo obsadený? Zaujímajú vás napríklad mladí kolegovia?
Áno, noví ľudia v mojom živote neustále pribúdajú, úmerne ako tí starí ubúdajú.
Aká oslava sa chystá v divadle a v rodine? Máte nejakú obľúbenú tortu?
Keďže moje domovské divadlo mi pripravuje galavečer v Novej budove SND presne v deň mojich narodenín, všetci sa tam stretneme. Rodina, priatelia, kolegovia aj diváci. Z ďaleka i z blízka. Veď len z rodných Čár sa chystá celý autobus!
Ako to je s duchovným životom v staršom veku – spoliehate sa na Boha alebo na seba?
Verím v silu umenia.
Všetci vás chválime, že ste stále pekná. Páčite sa aj sama sebe? Ako sa vlastne herečka pozerá do zrkadla – je to skôr profesionálny pohľad?
Žiaľ, mám v náplni práce večer sa v divadle dívať do „špígla“, keď sa mením na kohosi iného. Za veľký dar považujem, že sa ešte stále na seba podobám.
Bolo v Čároch počas vášho detstva kino? Poznali ste hviezdy filmového plátna? Vtedy bolo zvykom lepiť si ich do zošitkov – aj vy ste mali taký zošitok?
Nebolo kino. Hercov som spoznala až neskôr. Naživo v Národnom divadle, kam ma tajne púšťala moja teta uvádzačka po začiatku predstavenia. Z lóže som musela pred koncom odísť, aby ju nevyhodili. Potom som si všetko domýšľala. A nevedela som pochopiť, čo je to tam za veľkú búrku na konci. Keď som sa na to tety pýtala, odpovedala: „No to ťapkajú, že sa im to tak velice lúbiuo.“ A keďže sa vtedy v jednej budove hrala opera, opereta, činohra aj balet, poznala som, tak z diaľky, Mimi Kišoňovú, Arnolda Flögla, Štefana Hozu, Margitu Česányovú, Františka Krištofa Veselého, Ditu Gabajovú. A zošitok na lepenie obrázkov ? Nič pre mňa, na zošity do školy som si zarábala sušením byliniek a na iné písanie sa u nás doma starostlivo vyhládzali vrecká od cukru z obchodu.
Po kom ste zdedili umelecký talent? Podporovali rodičia vašu túžbu ísť do sveta venovať sa umeniu? Kto vám v tom najlepšie rozumel?
Keď sa mama dozvedela, že som vyhrala konkurz do divadla, o ktorom som jej nepovedala, strieskala ma čepcom, lebo byť komediantom znamenalo aj jazdiť maringotkou s kolotočiarmi. A nevnímali to tak len naši. Veď do novozakladaných profesionálnych divadiel sa nik zo zapálených ochotníkov nehlásil. Preto tie inzeráty a konkurzy.
Ste spokojná s dnešným svetom? Je ľudstvo na dobrej ceste?
Tomuto svetu nerozumiem. Všetko je naopak. Dané slová neplatia, tvrdíme, že čierne je biele a naopak, prepisujeme históriu, radosť zo života nevidno, vytratila sa z neho spolupatričnosť aj láska, ktorú si mýlia so sexom. Prestali sme sa rozprávať zoči-voči, hľadíme radšej do virtuálnych svetov. Som fatalistka: možno musí padnúť chorá Rímska ríša pod nájazdmi barbarov a musíme prečkať stredovek… Som optimistka: hádam potom opäť dospejeme k renesancii a osvietenstvu.
Mária Kráľovičová , herečka
- Narodila sa 7. júna 1927 v Čároch na Záhorí.
- Ako 15-ročná odišla do Bratislavy a striedala zamestnania.
- V roku 1945 ju prijali do Komorného divadla v Martine.
- V rokoch 1947 – 1950 študovala herectvo na konzervatóriu.
- Od roku 1948 dodnes hrá v Slovenskom národnom divadle.
- Momentálne v predstaveniach Bačova žena, Leni, Popol a vášeň.
- Je prvou slovenskou televíznou herečkou.
- Dostala bezpočet československých a slovenských štátnych i umeleckých ocenení.
- Je jednou z troch slovenských herečiek s titulom národná umelkyňa.
Snímky z javiska života
Foto: SND
V bielej blúzke a usmiata, sprevádzaná dcérou Janou, prišla na vernisáž výstavy Čary a stretnutia vo štvrtok 1. júna jubilantka Mária Kráľovičová. Výstava, ktorú pripravil k deväťdesiatke herečky Divadelný ústava a SND, je v priestoroch novej budovy divadla. Kurátorkou prehliadky fotografií o živote a tvorbe umelkyne je Zuzana Nemcová-Gulíková, grafické riešenie navrhla Viera Burešová. Výstavu otvoril riaditeľ SND Marián Chudovský a riaditeľ Činohry SND Roman Polák. O koncepcii výstavy a jej obsahu prehovorila s osobným zaujatím kurátorka. Spomenula vrcholy herečkinej tvorby a zdôraznila jej široký záber.
Zaujímavosťou je, že rovnakú výstavu sprístupnili aj v Piešťanoch, kde Marína Kráľovičová pravidelne letuje a kde pridali aj panel o jej pobytoch v kúpeľoch. Žiaľ, Marína Kráľovičová nemohla byť na oboch vernisážach, ale sľúbila, že v Piešťanoch sa zúčastní finisáže. Zatiaľ si teda prítomnosť Maríny Kráľovičovej užili Bratislavčania na otvorení v SND. Hovorila o svojich pocitoch, ako zvyčajne s humorom (vyhlásila sa aj za dinosaura). Spomínala, ako kedysi začínala, a priznala, že sa jej ani nechce veriť, čo všetko prežila. Veď nová budova divadla sa stavala 21 rokov a ona nielenže sa jej otvorenia dočkala, ale stále ešte v divadle hrá. Mária Kráľovičová dokonca na vernisáži aj zarecitovala a dokázala tak, že je naozaj vo forme. Odzneli verše z Maríny: „A čo je mladosť? Dvadsaťpäť rokov?“ Nuž, môže to byť aj deväťdesiat, dokazuje usmievavá jubilantka, zahŕňaná priateľskými objatiami a kvetmi.
Vystavené fotografie uvedú diváka najprv do herečkinho detstva v Čároch na Záhorí (slovo Čary v názve výstavy má pripomínať túto dedinu) a prevedú ho rôznymi obdobiami jej života a tvorby. Na jednej zo snímok je so starou mamou, s rodičmi a so súrodencami, inde ju vidíme ako dievča na svätom prijímaní, ale ťažisko výstavy je na fotografiách z práce. Sú tu snímky z divadla, zo zájazdových predstavení, z nahrávaní v rozhlase, ako aj z filmov a iných produkcií. Spolu s Máriou Kráľovičovou si návštevník výstavy pripomenie celú plejádu významných umelcov, ktorí tvorili špičkové slovenské divadlo. Mária Kráľovičová hrala s rôznymi hereckými partnermi a partnerkami, pracovala s mnohými režisérmi, jej umelecký život bol naozaj pestrý a rôznorodý. Táto výstava je prehliadkou známych tvárí a titulov. Karol Machata, Ladislav Chudík, Ctibor Filčík, Július Pántik. Viliam Záborský, Jozef Budský, K. L. Zachar, to všetko sú nezabudnuteľné tváre a spolupracovníci Maríny Kráľovičovej. Samozrejme, na snímkach sú aj kolegyne, s ktorými Marína Kráľovičová hrala, vynikajúce herečky zo „starej gardy“ aj mladšie (Eva Krížiková, Diana Mórová, Soňa Valentová, Božidara Turzonovová atď.), ale na fotografiách, keďže ide o kľúčové scény z javiska, kde sa dvojice dostávajú do dramatických konfrontácií (napríklad Juraj Kukura jej objíma kolená v hre Revízor z roku 1982 ), sú väčšinou muži.
Až dojímavo a bizarne pôsobí napríklad plagát z filmu Priehrada, ktorý nakrútil v roku 1950 režisér Paľo Bielik. Sú na ňom čínske písmená, lebo film vraj vtedy zaradila do distribúcie aj Čínska ľudová republika. Na plagáte je Marína Kráľovičová s Mikulášom Hubom a Júliusom Pántikom. Ona má vrkoče, Pántik robotnícku šiltovku. Budovateľský imidž dávno vyšiel z módy, ale je súčasťou našej histórie. Výstava Čary a stretnutia cez život a tvorbu Márie Kráľovičovej mapuje aj to, ako a čím sme žili, na čom sme sa bavili, čo nás rozrušovalo a čo nás formovalo. Pozrieť si ju možno vždy hodinu pred predstavením. Potrvá do konca júna.
