V pondelok 19. júna oslávi najúspešnejšia inscenácia Radošinského naivného divadla jedinečné jubileum. Na svojej bratislavskej scéne uvedie hru, v ktorej sa invenčne pohráva s legendárnou slovenskou témou, po tisíci raz. Pod názvom Jánošík po tristo rokoch.
„Asi by som klamal, keby som tvrdil, že tisíca repríza v divadle je všedná záležitosť. Nie je. Je to taký malý, ale hlavne pekný sviatok každého, v tomto prípade nášho divadla. A iste nielen nášho, ale aj slovenského divadla,“ uvádza pre Pravdu Stanislav Štepka.
„Hláškami“ z Jááánošíííka sa zabávali študenti od začiatku sedemdesiatych rokov, keď „radošinci“ hosťovali po bratislavských internátoch. Neskôr si platňu do zbláznenia púšťali vo všetkých kútoch Slovenska ratolesti tých, čo predstavenie videli naživo. Nesmierne sa zabávali na tom, ako dokážu citáciami z hry rozosmievať všetkých naokolo. Tak ako rozosmievali herci obecenstvo pri verejnej nahrávke v internáte v Mlynskej doline – v roku 1983 hru zaznamenal a vydal Opus. „Medzičasom sa Jááánošííík stal nielen maturitnou otázkou, ale aj legendou. A ako všetci vieme, legendy majú dlhý život,“ priznáva Stanislav Štepka.
Trauma normalizácie, trampoty s láskou
Na počiatku bol chlapský smútok, politická trauma z nastupujúcej normalizácie a privátne trampoty s láskou. K veselším myšlienkam sa chcel autor „prepísať“. Stačila prvá veta „kde bolelo, tam bolelo“ a hra o nehrdinskom zbojníkovi bola na svete. Diváci sa skvele zabávali, objavili sa ale aj iné reakcie.
„Jááánošíííka práve vo vašom denníku dáky dopisovateľ označil za ,škodlivú improvizáciu', no, chvalabohu, vzápätí nás v Pravde odborne obhájil kritik Vladimír Štefko. Samozrejme, nepomohlo nám to, deväť rokov komisie Jááánošíííka schvaľovali (a najmä neschvaľovali) – a zatiaľ sme predstavenie často po internátoch načierno hrali a náš titul stihol doslova zľudovieť,“ hovorí Stanislav Štepka.
Ani po nežnej publikum na populárnu kabaretnú hru nezabudlo. Žiadalo si ju znova a znova, tak prišiel v roku 2000 na svet Jááánošííík (po tridsiatich rokoch). Vtedy sa Stanislav Štepka rozhodol pre spoluprácu s mladými divadelníkmi a oslovil Jakuba Nvotu a Kamila Žišku. Ich verzia si zaknihovala 237 repríz.
Foto: Ctibor Bachratý
Trojsté výročie smrti legendárneho Juraja Jánošíka – obesili ho 17. marca 1713 – znamenalo ďalšiu príležitosť, ako sa nanovo vrátiť k legende. V roku, keď Radošinské naivné divadlo oslavovalo svoju päťdesiatku, uviedli na scénu tretiu vynovenú podobu legendárnej hry – Jááánošíka po tristo rokoch.
„Divadlo vždy súvisí s časom. Od prvej premiéry prešli desaťročia, hru bolo treba posunúť. Vychádzal som z pôvodného Štepkovho textu, ale stále som Stana provokoval a inicioval určité doplnenie, aby sa inscenácia k záveru ešte viac posunula k súčasnosti,“ spomína pre Pravdu režisér Juraj Nvota. Netají, že zažil aj pôvodného Jááánošíííka.
V jeho režijnej interpretácii pôvodne spievali a tancovali herci Radošinského naivného divadla. O dva roky neskôr sa k nim pripojila ďalšia legenda – SĽUK. Zľudovené dialógy a monológy sprevádzajú v ich podaní rezké a pôsobivé ľudové tance a piesne.
Poprava Jánošíkovi zatiaľ nehrozí
„Jááánošíííka po tristo rokoch, ktorého v tomto období úspešne uvádzame spolu so SĽUK-om, zatiaľ, samozrejme, nepopravíme. To by sme divákom neurobili. V našom divadle bude na javiskách žiť aj v nasledujúcej 55. sezóne Radošinského naivného divadla,“ sľubuje Stanislav Štepka.
Výstupy pulzujúce vtipom, dialógy plné slovných hračiek, parodujúce glosy o potrebnosti či lepšie nepotrebnosti národných a náhodných hrdinov, ale aj podnety k zamysleniu o nevyhnutnosti humoru a potrebe nadhľadu v živote – to všetko Jááánošííík servíruje v pôsobivom scénografickom a scénickom podaní. Je v ňom čosi večné, čo potvrdzuje aj záujem divákov.
„Keď Stano navrhoval obnovenie legendárnej hry, patril som ku skeptikom. Nebol som si istý, či má Jááánošííík ešte stále čo povedať súčasníkom. Na moje prekvapenie diváci po hre prahnú. Z repertoáru radošincov sa vždy vypredá ako prvá. Asi je v nej nejaké tajomstvo. Fenomén, ktorý neviem vysvetliť,“ priznáva režisér Juraj Nvota.
„Ukázalo sa, že od premiéry (1970) po druhé uvedenie (2000) až po Jááánošííka po tristo rokoch je v divadle nielen stále sa na čom smiať, ale hádam je aj o čom uvažovať,“ dodáva Stanislav Štepka.
Repliky, ktoré zľudoveli
- Kde bolelo, tam bolelo. Bol deň ako každý tretí. Či druhý. V dedine Ťarchová žila ťarchavá žena.
- Ťažko sa nám žije synku, otecko robí na panskom a každý sa mu smeje.
- Ja mám byť chlap? Ja mám byť hrdina? Ja mám byť vzor? Vy sa budete doma v duchnách vyvaľovať – a ja zatiaľ prídem o obličky! Ja nechcem byť hrdina, chcem sa vyučiť za normálneho človeka.
- Tristo rokov bude zo mňa žiť táto literatúra – a ja ani tridsať.
- Robíme celých osemnásť hodín? Nedalo by sa viac? A čo poriadok na pracovisku? Zavše nemáme batôžky na pravom mieste.
- Nedožil sa toho krásneho dňa, keď si pravda sadne pod stôl jeho ľudu.
- Keď ste si nás upiekli, tak si nás aj veďte.
