Štepkov Jááánošííík zaťal valašku do živého. Tisíci raz

Že kradol, je jasné. Ale či aj dával? Tón a gesto, akými rozprávač repliky interpretuje, okamžite vyvolajú salvu smiechu.

21.06.2017 11:36
Stanislav Štepka Foto:
Stanislav Štepka si zahral vo svojom Jááánošíííkovi aj na tisícej repríze.
debata

Rozpráva síce o kriminálnikovi, ktorý sa stal národným hrdinom. Publikum však nemusí ani čítať medzi riadkami, ako kedysi. Dve stručné vety mieria presne. Kabaretná hra Stanislava Štepku Jááánošííík sa stala legendou rovnako ako zbojník, ktorého osudy ju inšpirovali. A ktoré už pred štyridsiatimi siedmimi rokmi po prvý raz reflektoval láskavým aj šibeničným humorom a optikou zdanlivej naivity.

Žiadnemu súboru sa v dejinách slovenského divadelníctva nepodaril taký husársky kúsok ako Radošinskému naivnému divadlu a jeho principálovi, autorovi aj hercovi v jednom. Tretia verzia divácky najpopulárnejšieho Štepkovko „kúska“, v ktorom sa už vystriedalo niekoľko generácií radošinských hercov – Jááánošííík po tristo rokoch – mala v pondelok večer na domovskej scéne v Bratislave tisícu reprízu. V hľadisku i na javisku vládla azda o čosi slávnostnejšia nálada, na staré a dôverne známe aj nové „fóry“ však reagovali diváci spontánne ako vždy – smiechom a potleskom.

Z predchádzajúcich verzií inscenácia zdedila veľa. Kto videl alebo z platne pozná prvého Jááánošíííka, poľahky sa dokázal zorientovať. A musel obdivovať nevysychajúcu invenciu Stanislava Štepku. Nielen výborného autora, ale aj mimoriadne talentovaného pozorovateľa a vtipného glosátora. Jááánošíííka po tristo rokoch, ktorý mal premiéru v roku 2013 pri príležitosti trojstého výročia hrdinovho odvisnutia na šibenici, výrazne potiahol k súčasnosti.

Ani za mak nešetril korením satiry, ktorou dochucoval pachuť dneška. Aktuálne motívy – parlamentné šarvátky, neschopnosť politikov, habkanie ich hovorcov… S nadhľadom a humorom nasvietil aj tému eštebáckeho „lámania charakterov“, sledovania a odpočúvania. K inotajom a metaforám pôvodiny pridal priame pomenovanie toho, čo otravuje život náš každodenný.

Skvostná je konfrontácia monológu Uhorčíka. Aj postava sladkasto jemného chlapíka, ktorý je pravým opakom zaužívanej predstavy surového zbojníka, prešla zmenami. Prostredníctvom videa ožila spomienka na prvého, ktorého hral Milan Markovič, aj druhého v podaní Csongora Kassaia. Ten, ktorému dáva na javisku život Michal Kubovčík, je okrem iného aj zapáleným ochrancom prírody a ekológom. Aj v tomto smere objavil Štepka momenty hodné paródie – a že ich nie je málo.

Rozkošatilo a zosúčasnilo sa aj finále. Inscenácia sa nekončí v okamihu, keď si ošetrovatelia prídu po svojich chovancov, ktorí si dobrovoľne navlečú zvieracie kazajky. Na scénu prikvitne Jánošíkov otec, ktorý si v nebi vyslúžil „opušťák“. Aby živým opísal, že aj tam hore je všetko tak ako na zemi. Aj tam sa Slováci kastujú, svária, tárajú, urážajú, dohadujú, len robiť a premýšľať je im zaťažko.

Nový rozmer dodala inscenácii, ktorú režíroval Juraj Nvota, spolupráca radošincov so SĽUK-om. Mozaiku kabaretných výstupov prepojených hudbou Ľubice Čekovskej doplnil folklór. Niekomu mohli ľudové pesničky a tance prekážať, iného rozhýbať na sedadle. Ich spojenie však v každom prípade rozširuje divácky potenciál. Milovníci slávneho folklórneho súboru sa možno zamilujú do Štepkovho videnia sveta a vyznávačom poetiky Radošinského naivného divadla zas možno pomôže odkliať štylizovaný svet pôvodne ľudového umenia.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Jánošík #Stanistav Štepka