Herečka Zuzana Porubjaková: Som taký smutný šašo

02.07.2017 12:00
Zuzana Porubjaková
„Tak ako sa veľa smejem, rovnako veľa aj plačem. Musím to niekde kompenzovať,“ tvrdí herečka Zuzana Porubjaková. Autor: ,

Nemá počítač, radšej si píše perom do denníka a dúfa, že tie tajné zápisy raz zmiznú spolu s ňou. Že sa nikto nedozvie o jej smútkoch, ktoré sú s pribúdajúcimi skúsenosťami čoraz väčšie. Herečka Zuzana Porubjaková zdedené divadelné gény nezaprie. Jej topmodelka Lynn Prestonová v novom predstavení Kontajner Paríž je závislá nielen od slávy.

Bola to prvá premiéra, odkedy sa vám narodila Ema?

V bratislavskom MDPOH som, už na materskej, mala premiéru predstavenia Job Interviews. Bolo to iné, pretože v ňom mám síce dvojrolu, ale sú to menšie postavy. V divadle sa mi prispôsobili a neskúšala som tak intenzívne. Pri skúšaní Kontajnera Paríž to bolo oveľa vyčerpávajúcejšie – fyzicky aj psychicky. Generálkové obdobie som prvý raz, odkedy máme Emku, zažila naplno. A zrazu som mala pocit, že ju veľmi málo vidím. Chvíle, v ktorých sa naskúšanie hry chýli ku koncu, sú také zvláštne. Teším sa na premiéru a zároveň sa veľmi bojím, lebo už poznám to intenzívne prázdno, čo nastane. Neznášam ho. Zrazu neviem, kam sa mám zaradiť. Je to podobné prázdno, ako keď sa skončil letný tábor. Skúšobné obdobie trvá necelé dva mesiace a zrazu, kým nepríde nová hra, sa herec ocitá vo vzduchoprázdne.

Máte nejaké triky na to, aby ste to ustáli?

Musíme počkať, kým tento pocit odznie, nedá sa to urýchliť.

Ema má rok aj osem mesiacov. Ako vám poprehadzovala priority?

Úplne mi zmenila život. V dobrom. Prestala som myslieť na seba, som rada, že môžem zažívať takú lásku.

Na svoju mamu Darinu Abrahámovú sa nielen podobáte, ale máte aj podobný hlas…

…A vidíte, to je zvláštne. Ja si myslím, že ona má hrubší hlas. Podľa mňa sa nepodobáme až tak veľmi fyzicky, ale istou energiou. Mama je taká indiánska žena. Teraz aj na Eme vidím, že od nás, rodičov, preberá intonáciu a správanie.

Nechávate vo svojej dcére rovnako výrazný odtlačok?

Pozorujem, že áno. Ja sa však takisto učím od nej. Rada sledujem jej čisté emócie. Snažím sa ich nasať a použiť v herectve. Momentálne sa od nej učím, ako hrať prekvapenú.

Kontajner v Paríži, nové predstavenie Divadla Astorka '90, v ktorom hráte, má v sebe špionážnu zápletku. Máte rada napätie?

Mám, a veľmi. Aj predstavenie Spievajúci dom v SND je podľa mňa veľmi napínavé. Príbeh ženy, ktorá susedov terorizovala púšťaním operných árií, som nepoznala. Napätie však vydržím len do istej miery. Keď presiahne znesiteľnú hranicu, vypínam telku, lebo už to neviem vydržať.

V novom predstavení Divadla Astorka Korzo...
V novom predstavení Divadla Astorka Korzo '90 s názvom Kontajner Paríž so špionážnou zápletkou. Autor: Ctibor Bachratý

Podobne ako v Zakázanom uvoľnení ste aj v Kontajneri Paríž na javisku s Rebekou Polákovou a so Zuzanou Konečnou. Ste len herecké kolegyne alebo váš vzťah prerástol do priateľstva?

Pre mňa sú to najbližšie priateľky, ktoré mám. Zuzka je spolužiačka z vysokej školy, Rebeku poznám už od desiatich rokov. Aj nedávno, počas skúšania, som ráno vstala a volala som im, či nezájdeme na kávu. Preberáme naše súkromie, úspechy aj neúspechy, veľmi si vážim ich ľudskú stránku. Je to pre mňa oveľa dôležitejšie, než vzťah hereckých kolegýň.

Ako vzniklo predstavenie Zakázané uvoľnenie, kde scéna patrí len vám trom? Ako ste sa vyrovnali s intímnym prostredím divadelného klubu Trezor, kde diváci odhalia všetky vaše póry?

Veľmi si to užívame. Hráme aj na veľkom javisku, ale z toho nemáme taký zážitok. A ako predstavenie vzniklo? Žiaľ, už neviem. Mám pamäť ako modrá rybka Dory… Myslím si, že to vzniklo z túžby nás troch zahrať si spolu poctivé divadlo. Oslovili sme režisérku Alenku Lelkovú a dodnes si to užívame. Bolo to prvé predstavenie, ku ktorému som sa po pôrode vrátila.

Inšpirovali ste sa filmom Zakázané uvoľnenie režiséra Jana Hřebejka?

Nechceli sme ho vidieť. Mohlo by to podvedome ovplyvniť náš herecký výkon.

Hoci je to divadelná hra pre tri ženské postavy, napísal ju muž – Petr Kolečko. Podarilo sa mu vystihnúť ženskú dušu?

Veľmi dobre vidí do žien, pozorne pozoruje ženské srdcia a duše. Vystihol nás. Je zaujímavé, keď muži píšu ženské roly a, naopak, ženy mužské.

Predstavenie je nielen o hokeji, ale aj o naivných predstavách o živote. Aké boli tie vaše?

Bola som veľmi naivná. Aj som. A som rada, že som. Hoci život ma trochu dobieha. Verím v to, že ľudia si nevedia ubližovať, že im to nedovolí srdce. V skutočnosti to však tak nie je. Ľudia sú aj zlí, a ja sa s tým neviem vyrovnať. Snažím sa však pochopiť aj takéto správanie.

V predstavení roníte skutočné slzy a nie je ich málo. Na čo myslíte, aby ste si tak dobre poplakali?

Minule sa ma niekto, dokonca z rodiny opýtal, čo si dávam do očí… Je veľmi dôležité, ako sa predstavenie naskúša. Ak herec smútok, emóciu v skúšobnom procese pocíti, jeho telo si to zapamätá a keď treba, tá emócia znovu príde. Niekedy nás dokonca ovládne tak, že to nevieme zastaviť.

Našli ste si v postave sebavedomej manažérky, ktorú hráte v Job Interviews na scéne MDPOH, niečo sympatické alebo vám je z tejto dvojroly sympatickejšia opatrovateľka?

Mám s tým problém. Oveľa lepšie sa cítim v úlohe opatrovateľky. Môj priateľ Juraj pracuje v reklamnej agentúre a vďaka nemu trochu nazerám aj do tohto prostredia. K reklamným agentúram patrí chlad, sebavedomie, je ťažké zachovať si vlastnú tvár. Zároveň ma tento svet fascinuje, lebo má obrovskú moc pohnúť vecami. Reklama ovplyvňuje ľudí, aj mňa. Spočiatku som nevedela postavu manažérky uchopiť a hrala som ju prvoplánovo tvrdo. Ďurko mi raz po predstavení povedal, že nemusím byť taká drsná. Ak budem hrať milšie a jemnejšie, stále budem pôsobiť sebavedomo. Veľmi mi tým pomohol.

V Job Interviews má Zuzana dvojrolu manažérky a...
V Job Interviews má Zuzana dvojrolu manažérky a opatrovateľky. Na scéne spoločne so Zuzanou Mauréry. Autor: Braňo Konečný

Hovorí vám svoj názor vždy na rovinu?

Radí mi, pozerá sa na veci svojím pohľadom. Keďže ma dobre pozná, vie mi dobre poradiť. Je empatický a vidí, kedy hrám a kedy je to skutočné.

Hráte aj na neho?

Nieee… Ale hej. Určite. To je normálne.

Išli ste do nejakej postavy s väčšími obavami?

Práve do úlohy topmodelky Lynn Prestonovej v novom predstavení Kontajner Paríž. Je to ťažká postava, predstavenie je veľmi strihové, a ja sa hľadám, skúšam. Priznávam však, že mám obavu z každej postavy. Zvládnutie charakterov ma na jednej strane baví, ale aj ničí. Herec sa niekedy potrápi viac s malými postavami ako s väčšími, lebo má málo priestoru na to, aby ukázal, čo je v jeho postave. Na malé postavy je tiež najmenej času. Inscenáciu Kométa som mala rada, ale niekedy som sa pýtala, čo tam vlastne robím. Cítila som sa nepodstatne. Tak, že by som tam ani nemusela byť. To je však veľký omyl. Malé úlohy dotvárajú veľké postavy, divadlo je kolektívna záležitosť. Skutočne platí to známe – neexistuje malá postava, len malý herec. No niekedy sa cítim ako malá herečka, lebo som tie malé postavy nezvládla.

Vstúpila vám niektorá postava do života? Stotožnili ste sa s ňou?

Každá postava mi tak trochu vstúpi do života. Jurgova Hana, ktorú sme robili ešte na škole, je vo mne doteraz. Je to prosté dedinské dievča, ktoré sa riadilo srdcom. Pri strachu sa začalo smiať a potom plakať… Aj ja to mám tak. Dodnes, keď som v krízovej situácii, začnem sa smiať a neviem prestať. Tak prejavujem emócie, a nielen veselé. Každý človek má v sebe veľmi veľa charakterov a mňa baví objavovať ich a prostredníctvom toho objavovať aj seba.

Čo robíte pred predstavením v šatni, ktorú zdieľate spoločne s Rebekou Polákovou a so Zuzanou Konečnou?

Smejeme sa, púšťame si hudbu, ideme si kúpiť niečo na jedenie – oriešky, marhule…

Ešte stále sa v Astorke tak veľa je?

Neustále si kupujeme niečo pod zub a potom si to navzájom vyjedáme, lebo mám chuť práve na to, čo má ta druhá.

Ako vás prijali v Astorke, kde ste piatu sezónu?

Po roku v Nitre som bola na voľnej nohe, ale skúšala som v GUnaGU. Rebeka mi poradila, aby som si dala žiadosť, pretože Petra Vajdová odchádzala do SND. Trochu som sa hanbila, ale teraz som rada, že som to urobila. V tom čase som nakrúcala s Martou Sládečkovou a Aničkou Šiškovou, ktoré mi v divadle pripravili dobrú pôdu. Astorka je silný súbor a každý si potrpí na to, aby nový člen zapadol.

Prečo ste z Nitry, kde ste mali stále angažmán, odišli už po roku?

Veľmi som tam chcela ísť. Neuvedomila som si však, čo to znamená. Som Bratislavčanka. Ráno som cestovala na skúšky, popoludní tiež, a ak nie, tak ma večer čakalo predstavenie. Bola som stále v aute a život tu mi unikal. Navyše, v tom čase som si našla Jurka a veľmi som chcela byť v Bratislave s ním. Bola som spokojná v práci, ale nenaplnená v osobnom živote, fyzicky úplne vyčerpaná. Vedela som, že s tým musím niečo urobiť. Išla som za Evičkou Pavlíkovou, vysvetlila som jej situáciu a ona to, našťastie, pochopila. Bola to obrovská skúsenosť.

Zuzana Porubjaková (v strede) v hre Kontajner...
Zuzana Porubjaková (v strede) v hre Kontajner Paríž ako topmodelka Lynn Prestonová s hereckými kolegami Jurajom Kemkom a Rebekou Polákovou. Autor: Ctibor Bachratý

S Viktorom Horjánom ste naštudovali predstavenie Som Hot Dog o fenoméne sociálnej siete. Napriek tomu, že v tom čase ste nemali ani počítač. Už ho máte?

Stále ho nemám. Ani facebook. Vlastne, mám umelo vytvorené profily na facebooku a musím vysvetľovať, že to nie som ja. S počítačom neviem robiť, nerozumiem tomu. Je to pre mňa obrovská strata času a k životu to veľmi nepotrebujem. Mail si pozriem v mobile, ale najradšej všetko vybavím osobne alebo telefonicky.

Po kom ste zdedili tento technický antitalent?

Neverím technickému svetu, nerozumiem mu. Viem riešiť vzťahy, ale nedokážem zapojiť káble. Počítač je úžasný výdobytok doby, ale mňa to otravuje. Ani moji rodičia to nevedeli. Veľmi dlho trvalo, kým brat naučil otca pracovať na počítači. Ešte pred piatimi rokmi písal na stroji.

Scenáre vám stále tlačia na papier?

Áno. Ja totiž ani neviem čítať text na obrazovke.

Ste šťastná žena. Ak máte problém, kto vám pomôže, ak nie google?

Nemám také problémy, ktoré treba hľadať na internete. Ten mi nepomôže. Je v ňom priveľa informácií, ktoré môj mozog nedokáže nasať.

Emka je na tom s počítačovými zručnosťami lepšie?

Ona to už vie. Dokáže si vygúgliť rozprávku cez mobil a vie si ju pustiť. Tomu sa asi nevyhneme.

Ostávate teda pri pere a papieri. Píšete si denníky?

Teraz veľmi nie, pretože nemám čas. Píšem si do nich vo chvíľach, keď mi je ťažko. Je to moja psychohygiena. Nerobím to pravidelne. Niekedy si napíšem myšlienku na papier a ten vložím do denníka.

Čítate si v napísaných poznámkach, vraciate sa k nim?

Niekedy sa k tomu napísanému vrátim. Býva to smiešne aj smutné. Moje denníky nečíta nikto iný. Je to moja súkromná vec a dúfam, že raz, keď zomriem, denníky vyhodia. Aj ja keby som našla denník, roztrhám ho a zapálim.

Ak by sme zahodili denníky a korešpondenciu niektorých slávnych osobností, nevznikli by autobiografické knihy ani filmy…

Áno, ale myslím si, že denníky človeka majú zmiznúť rovnako, ako zmizne on sám.

Prijali vás na VŠMU aj DAMU. Neľutovali ste, že ste neštudovali v Prahe?

Nie. Keď sa raz rozhodnem, neľutujem to. Treba riešiť to, čo sa dá. Rodičia chceli, aby som dala prednosť Prahe, predsa len to bola väčšia výzva, čo sa týka pracovných príležitostí. Bála som sa, nebola som ešte na to pripravená.

Napriek tomu ste sa osamostatnili pomerne skoro?

Osamostatniť sa, to áno. V osemnástich som začala bývať sama, ale rodičov som mala stále poruke.

S mamou ste hrali v niekoľkých predstaveniach – v Klimáčkovej hre Pitbull alebo v In Da House. Aké je jej herectvo?

Je ťažké hodnotiť ju, keďže je to moja mama. Myslím si, že je výborná, talentovaná herečka. Je dramaturgička, pre ktorú je herectvo koníčkom. Niekedy ma jej presvedčivosť na javisku až desí. Páči sa mi jej temperament a inteligencia, ktorú dáva do herectva.

Zuzana Porubjaková (v strede) ako učiteľka...
Zuzana Porubjaková (v strede) ako učiteľka ruskej literatúry Tatiana v inscenácii Láska na Kryme. Autor: Ctibor Bachratý

Rozprávate sa o práci?

Áno, často. Vraví mi: Zuzana, musíš byť taká, musíš si veriť. Prípadne: V tom vyzeráš hrozne! Vždy sa bojím, čo mi povie, ale na druhej strane vie oceniť, keď sa jej niečo páči. Nielen na mne. Obidvaja rodičia sa vždy vedeli úprimne tešiť z úspechu iných a vedeli dobre poradiť.

Otec vám radil?

Nie, bol voči mne veľmi nekritický. Tak ma ľúbil, že mi všetko odpustil a mal pocit, že som úžasná. Mal ma rád bezpodmienečne. Vravel mi: Zuzanka, ty máš stále väčší a väčší ten hrboľ na nose. Ale si krásna. Aj keď bol už veľmi chorý a blúznil, stále mi opakoval, aká som krásna. A ja som zase vyznávala lásku jemu.

Stihli ste mu povedať, že čakáte dieťa?

Stihla. Uvedomoval si to asi dva mesiace.

Čo máte spoločné s mamou a v čom ste úplne rozdielne?

Tiež to hľadám a prichádzam na to, že občas reagujem rovnako ako ona. Mama je razantnejšia, temperamentnejšia, inteligentnejšia, má svoj vlastný názor. Ja som krehkejšia. Aj mama je citlivá, ale zároveň vyrovnaná a pevná. Možno je to skúsenosťami. Ja som zo života viac posratá.

Prestrihli ste už pupočnú šnúru, ale to medzi vami stále pulzuje?

Pupočná šnúra medzi matkou a dcérou ostáva navždy. Určite sa však s pribúdajúcimi rokmi trochu oslabuje. Pre mamu som najlepšou kamarátkou, ktorej hovorí takmer všetko. Tým sa náš vzťah posunul do trochu inej roviny. Je to jediný človek, ktorý by za mňa zomrel, hoci si vieme veľmi ublížiť a pohádať sa. Viem byť na ňu veľmi krutá, na iných nedokážem byť taká. Mamy znesú veľa.

Ide v hereckých šľapajach aj váš mladší brat Samuel, ktorý si s vami zahral v Paneláku?

Samko je v Holandsku na vysokej škole – venuje sa filozofii a hudbe. Hoci hral v Paneláku, aj sa mu to páčilo, nikdy nechcel byť herec. Možno raz skončí pri scenáristike. Zahraničné školy sú v tomto smere lepšie, lebo študenti sa nemusia profilovať hneď na začiatku štúdia.

Bolo pre vás výhodou mať rodičov z prostredia divadla a filmu alebo, naopak, robilo vám to medvediu službu?

V divadelnom prostredí, kde som vyrastala, mi bolo veľmi dobre. Nasávala som jeho atmosféra, bol a je to pre mňa druhý domov, ktorý milujem.

Podobne ako Rebeka Poláková, ktorej otec bol režisér…

Na svoje priezvisko som bola vždy hrdá. Nikdy sme sa nad tým s otcom netrápili. Ľudia si aj tak budú myslieť svoje. Je jasné, že človek sa na tento názor úplne vykašle až vtedy, keď troche dozreje. Som veľmi pyšná, že som Porubjaková, hrdo toto priezvisko nosím a nikdy si ho nezmením. Dúfam, že potvrdím to, čo robili moji rodičia, budem v tom pokračovať a neurobím im hanbu. Do očí mi nikto nepovie: Si protekčná! Možno na internete, v anonymných diskusiách. Mám teraz chodiť a všetkých presviedčať, aká som? A čo mám vlastne povedať? Tak to je – volám sa Zuzana Porubjaková a som dcéra Martina Porubjaka. Najpyšnejšia dcéra na svete.

Ktoré otcovo predstavenie ste mali najradšej?

Veľmi sa mi páčila Tančiareň. Videla som to asi tridsaťkrát. Mal som rada aj Kumšt, Demokratov na Malej scéne, Ako sa vám páči, Pán Puntila a jeho služobník Matti v Brne. Keďže som trochu videla do zákulisia, mala som k predstaveniam iný vzťah.

Ako Aglaja v inscenácii Idiot. Na snímke...
Ako Aglaja v inscenácii Idiot. Na snímke spoločne s Mariánom Miezgom ako Myškinom. Autor: Róbert Kňažko

Čo vás najviac spájalo?

Láska, ktorú mi dával, chata v Hodruši, cestoviny a kurací perkelt, rozhovory o divadle, o vzťahoch. Bol veľmi citlivý a čím bol starší, vedelo ho čokoľvek rozplakať. Varil mi a ľúbil ma.

Cítite sa lepšie v komédii alebo vo vážnejších divadelných kúskoch?

To musí posúdiť niekto zvonka, pre mňa je komédia ťažký žáner, v ktorom sa trochu strácam. Už neviem byť taká vtipná ako kedysi. Som iný človek, som smutnejšia. Duša mi trochu zostarla a ťažko sa mi hrajú veselé, temperamentné ženy. Je to asi vekom a skúsenosťami. Kto vie, čo ma ešte čaká.

Možno Šialene smutná princezná?

Odmalička som smutná. Tak ako sa veľa smejem, rovnako veľa aj plačem. Musím to niekde kompenzovať. Som smutná z toho, ako (ne)fungujú vzťahy, ako sa mám správať, dobiehajú ma životné situácie, neviem si s nimi dať rady a hnevám sa na seba za to. Ospravedlňujem si niektoré svoje činy, a tak stále dokola.

Ako sa s vami žije?

Ja dúfam, že dobre. Aj keď to vyzerá, že sa so mnou nedá žiť. Povahu mám dobrú, ale som taký smutný šašo. Ďurko ma vidí najviac plakať. Viem, že to má ťažké, ale vybral si ma a musí ma zniesť takú, aká som. Vie, že si musím poplakať a že sa z toho veľmi rýchlo dostanem. Veď zložiť sa vedia všetci. Tú schopnosť ísť ďalej mám zase po babičke. Aj teraz, keď idem za ňou, vraví, že vo vzťahu je najdôležitejšia tolerancia a práca, ktorú milujeme.

Hrali ste aj v depresívnejších predstaveniach, o holokauste. Dotýkalo sa vás to aj osobne, vzhľadom na to, že máte židovské korene?

Holokaust v Aréne bolo veľmi silné predstavenia. Mala som rada postavu Ester. Dievčatko, ktoré sa stále hrá, aj počas vojny. Určite by sa ma táto téma dotýkala, aj keby mama môjho otca, babička, nebola Židovka. Napriek tomu židovská krv vo mne koluje. Ako malej sa mi často snívalo o Židoch, témy holokaustu a druhej svetovej vojny mi boli zvláštnym spôsobom blízke. Nerozumela som tomu, lebo som nevedela, akých mám predkov. Až keď som to povedala mame, dozvedela som sa, že otcova mama bola Židovka.

Zuzana Porubjaková

Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Narodila 9. júla 1985 v Bratislave, rodine dramaturgičky a herečky Dariny Abrahámovej a dramaturga a režiséra Martina Porubjaka. Od dvanástich rokoch sa venuje dabingu. Svoj hlas prepožičala filmovej postave Hannah Montana a Veronice Marsovej z rovnomenného seriálu. Jej prvým televíznym seriálom boli Priateľky, nasledovali Odsúdené, Ordinácia v ružovej záhrade, Zita na krku, Horúca krv a Druhý dych. Zahrala si v celovečernom filme Nedodržaný sľub aj v snímke Lóve. Účinkovala v DAB Nitra, na Malej scéne, v Aréne, v GUnaGU. Už piatu sezónu je stálou členkou Divadla Astorka Korzo '90. Hrala v predstaveniach Láska na Kryme, Idiot, Sen noci svätojánskej, Zakázané uvoľnenie, Kontajner Paríž. Žije v Bratislave, s partnerom Jurajom vychováva dcéru Emu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Zuzana Porubjaková #rozhovor #Kontajner Paríž #Astorka Korzo '90
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk