Zo serailu je vo vašom poňatí turecký dovolenkový rezort. Môže sa to ešte volať serail?
Poznáte moju tvorbu, ja som na jednej strane moderný, na druhej strašne staromódny. Šéf Opery SND Slavomír Jakubek s dirigentom Petrom Valentovičom sa až čudovali, že som v niečom možno konzervatívnejší ako oni. Nedovolil som prehadzovať niektoré veci, nemám rád, keď má Júlia fúzy, Desdemona je zlatá rybka a Romeo je ET, mimozemšťan. Mám rád také posuny, keď Mozart ostane zachovaný. Dej opery sa odohráva na vidieckom sídle pašu Selima v Turecku. Dnešné hotelové rezorty v Turecku vlastnia bohatí ľudia, je to akási zlatá klietka, vo vnútri je bazén a všetko. Posun v našom poňatí je taký, že Konstanze už neväznia celý čas, ale trošku ju sledujú moderní tajní, ktorí dodávajú humor. Hotel ponúka nesmierne veľa možností, postavy môžu večerať pri bazéne, môžu byť v tureckom spa (kúpeľoch) – dáva mi to možnosti ocitnúť sa tam, kde to situoval aj Mozart. Je tam oslavný chorál janičiarov, paša sponzoruje módnu prehliadku a na jej konci vzdajú Selimovi hold, vďaka, že nás sponzoruješ, tak ako sa to dnes robí. Moderný mecenáš je pre mňa úplne logický posun.
A čo na to povedala kostymérka Ľudmila Várossová?
Ľudka? Tá má moju DNA, s ňou sme roky prepojení. Keď som jej volal, vedela, že nebudeme robiť kostýmy z roku dva. Ale pozor, paša má turban, tajní sú síce čosi ako FBI, majú slnečné okuliare, ale je to taká turecká FBI. Každý má nádych Turecka, ale nesmie to byť staromódne, nádych stačí. Okrem tých, ktorí prichádzajú z iných krajín – ukazujeme stret kultúr. Inak je oblečená Konstanze a jej milý Belmonte, ktorí si navyše píšu maily, hráme sa s celým dejom.
Prečo máte tak rád Mozarta?
Neviem, on je geniálny. To akoby ste sa pýtali, prečo mám rád Shakespeara. Mám svoju story o tom, ako som prišiel do styku s Mozartom. Bratislavčania jej neprikladajú až taký význam, lebo nechápu, čo to je vyrastať v Michalovciach v rodine, kde mama je policajtka a otec poľnohospodár. To je iné ako vyrastať v rodine opernej divy. Dodnes si pamätám scénu, ako za mnou, trinásťročným, prišli rodičia do izby, ja som mal na ušiach slúchadlá a metal som sa na hudbu. Mysleli si, že počúvam asi metal a keď mi dali dole slúchadlá, počuli Mozartovo Requiem. Môj otec v živote nepočúval klasickú hudbu, rodičia nechápali, kde som tú platňu našiel.
A kde sa vzala?
Kúpil som si ju v Opuse, pamätám si, ako vyzerala. Bolo to famózne Košlerovo Requiem, ktoré je lepšie ako Requiem od Karayana. Takže Mozart sa vzal tam, je to geniálna hudba. Mozarta používam vo svojich symfonických baletoch skoro stále. Som stravinskofil a mozartofil.
Takže teraz sa vám splnil sen, režírujete svoju prvú operu, a to práve Mozarta?
Túžil som to inscenovať, no na druhej strane som sa trošku obával, či sa moja predstava naplní. Skúsil som to s operou a zistil som, áno, to je to, čo chcem robiť. Aj so všetkými problémami, ktoré z toho vyplývajú. Mal som mladých sólistov, otváral som im z môjho pohľadu to, čo cítim, že je v hudbe krásne a dobré. Šokovalo ma, keď som musel niektorých operných umelcov preúčať – aby verili, že Mozart nenapísal paralelné deje, ale prepojené. Keď uveria postave, bude sa im ľahšie spievať. A nie, teraz sa nemôžem vcítiť do postavy, lebo mám ťažké miesto. Mozart nie je blbec a nenapíše koloratúru na mieste, kde by herec mal mať iný pocit…
Takže ste na mladých spevákov museli byť prísny?
Nebol som prísny, nebolo treba, bol som skôr emotívny.
Koľko času ste Únosu venovali?
Skúšanie opery trvalo dva mesiace, ale čas predtým sa nedá zrátať. Tvorím stále rovnakým spôsobom, keď robím jednu inscenáciu a som väčšinou v zahraničí, tak čo v hoteli po večeroch? Už som všetky pamiatky prešiel, tak začnem pracovať na druhej inscenácii. Preto, keď začneme skúšať, mám už o diele jasnú predstavu.
A čo vás čaká ďalej?
Teraz Richard III. Tam je to jednoduchšie, lebo Richarda III. som už inscenoval v opere v Grazi, ale na Slovensku budú naši interpreti a potom pôjdeme na svetové turné s Carmen: Mexiko, Helsinki, Záhreb a Dubaj.
Ešte sa vráťme k mladým operným spevákom. Prekvapili vás niečím príjemne?
Nečakal som, že ich to bude až tak baviť. Hoci odo mňa často dostávali naložené. Keď neboli dobrí, povedal som im to, a keď boli dobrí, tak som ich vybozkával, takže vedeli, že to odo mňa nie je zákerné. Pretože ja sa pôjdem pokloniť na premiéru, ale ostatné predstavenia tam už budú sami. Musia uveriť, že to má zmysel.
