Pavla Vitázková: Herectvo je terapia, ktorou sa otváram

23.07.2017 12:00

Kostýmová skúška. Teplomer ukazuje tridsať stupňov, v skúšobnej miestnosti s dvadsiatkou divadelníkov je ešte horúcejšie. Herečka Pavla Vitázková trpezlivo zhadzuje niekoľkovrstvový kostým s nadrozmernými vypchávkami a prezlieka sa do rúcha abatiše. V rámci Letných shakespearovských slávností sa predstaví v Komédii omylov v dvojúlohe Violy a Emílie.

V kostýme korpulentnej kuchárky mi na Hrade...
V kostýme korpulentnej kuchárky mi na Hrade aspoň nie je zima, tvrdí herečka Pavla Vitázková. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Ako sa vyrovnávate s horúčavami a inými bojovými podmienkami, s ktorými je herec často konfrontovaný?

Nemám rada zimu, menej mi prekáža horúce počasie. Letné scény s kúpaním sa totiž väčšinou nakrúcajú v zime. Ako ste videli, kostým kuchárky Violy má niekoľko vrstiev, ale na Bratislavskom hrade je večer chladnejšie. Keďže aj ostatní herci majú podobné kostýmy, možno budeme jediní, komu bude príjemne.

Hrali ste už pod holým nebom?

Mestské divadlo Brno má letnú scénu v Biskupskom dvore, kde hrávame počas prázdnin. S naším divadlom sme hosťovali tiež na Pražskom hrade. S predstavením Othello, kde som hrala Desdemonu. Okrem zimy a opilcov, ktorí celé open air hranie ozvláštnia, sa nám však neprihodilo nič mimoriadne.

V rámci Letných shakespearovských slávností budete účinkovať v Komédii omylov, kde máte dvojrolu. Je vám sympatickejšia Viola alebo Emília?

Abatiša Emília, tá nemá chybu. Hovorí o sexe, o drogách, o tom, že žena musí nechať muža užiť si, lebo inak jej utečie…

Vybral si vás do týchto úloh režisér predstavenia Roman Polák?

Vzniklo to v spolupráci s Janou Zednikovičovou, riaditeľkou festivalu. Slávnosti majú vždy nejakého českého hosťa, a keďže Brno je neďaleko, vyhrala som „konkurz“. Odchádzala som od ročnej a trojročnej dcérky. Najskôr som si myslela, že to nepôjde. Volala som do Bratislavy, že ma to veľmi mrzí, pretože deti sú ešte malé a ja nemám babičky, ktoré by sa o ne starali. Janka sa však nedala. Povedala mi, že to je príležitosť si trochu od detí odpočinúť. Som vďačná za to, že som mohla ísť na takýto nádherný výlet.

„Shakespearovky“ patria už sedemnásty rok neodmysliteľne k letu a prázdninám. Na ktoré prázdniny nikdy nezabudnete?

Mala som asi devätnásť rokov a prežívala som príšerný rozchod s priateľom. Bola som presvedčená o tom, že umriem. Počas mesiaca som schudla asi pätnásť kíl. Prvú polovicu prázdnin som mala úplne pokazenú. V auguste však zabrali moji kamaráti a dostali ma z toho pekla von. Spoznala som úžasnú silu priateľstva. Je to trochu hlúpa, ale intenzívna spomienka na prázdniny.

Kostým korpulentnej kuchárky Violy je plný...
Kostým korpulentnej kuchárky Violy je plný záhybov a mäkkých vankúšikov. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Aká spomienka sa vám vybaví, keď sa vrátite do detstva?

Bola som introvertka, ktorá nič výnimočné neprežívala. Nikto mi neubližoval, moji rodičia aj sestry boli perfektné, hoci… Sú staršie o tri a o dvanásť rokov a veľmi ma už nepotrebovali. Neboli sme žiadna stmelená partia, hoci sme si rozumeli a rozumieme si dodnes. Aj preto som mala tiché a osamelé detstvo, nebola som veľmi prístupné a komunikatívne dieťa. Herectvo je pre mňa vlastne terapia, ktorou sa otváram a prejavujem svoje emócie.

Herectvo ste však neštudovali…

Nemám hereckú školu. Keďže som trochu tancovala, skúsila som ísť na konkurz do muzikálu West Side Story v Mestskom divadle Brno. Zobrali ma, a keď ma režisér Zdeněk Černín videl tancovať, ponúkol mi aj hereckú rolu. Súhlasila som, hoci som vôbec nemala predstavu, o čom hovorí, čo herectvo predstavuje. O týždeň mi zavolal, že ma obsadil do Desdemony v Othellovi. Pri premiére som mala čerstvých sedemnásť rokov. Bol to krst ohňom a odvtedy som z divadla neodišla.

Desdemona ako prvá herecká rola bez skúsenosti je tvrdý oriešok. Nebáli ste sa do toho ísť?

Isteže som sa bála. Nebola som žiadne teľa, ktoré by si neuvedomovalo dôsledky toho, ak by môj výstup na javisku nedopadol dobre. Zároveň som mala veľkú túžbu skúsiť si činohru, dobré zázemie a kolegov, ktorí mi nedali najavo, že hrať neviem (čo som skutočne nevedela). Nebola to ľahká rola, musela som sa vyrovnať nielen s herectvom, ale aj s veršom. Režisér využil to, že som nemala žiadne herecké maniere zo školy, a moje vystúpenie pôsobilo autenticky. Potešilo ma, že pán Milan Uhde hovoril o predstavení v Českom rozhlase pochvalne. Nebolo to preto, že som bola úžasná. Bolo to kúzlo nechceného.

Herecká škola vám nikdy nechýbala?

Nie, vôbec. Učila som sa od kolegov, neustále som sedela v portáli a pozorovala som hercov, chodila som na rôzne predstavenia, aj iných divadiel, triedila som, čo sa mi páči a čo nie. Keď sa mi niečo nepáčilo, snažila som sa rozprávať so spriaznenými osobami, prečo to tak je. Mojou hlavnou školou bola práca s dobrými režisérmi. Nedokážem si predstaviť, že by som štyri roky chodila do školy, kde by ma učil nie veľmi kvalitný herec.

Herecký základ vám dalo Mestské divadlo Brno. Ak by ste boli v inom divadle, bolo by vaše herectvo trochu iné?

Určite. Čím ideme viac na východ, herectvo je zemitejšie, emotívnejšie, dravejšie a mne bližšie. V Česku je divadlo viac intelektuálne, postavené na forme, hovorenom prejave. Tu na Slovensku sa tresne do stola a všetko je jasné. My Moravania sme uprostred toho všetkého.

Ako Alžbeta v predstavení Mária Stuartovna.
Ako Alžbeta v predstavení Mária Stuartovna. Autor: MDB

V kom ste pri svojich divadelných začiatkoch našli oporu?

Veľkou oporou bol práve režisér Zdeněk Černín, ktorý si ma vybral do Othella a potom sme spolu robili ďalšie predstavenia. U niektorých režisérov nakupujete a u iných predávate. A je fajn stretnúť režiséra, od ktorého nakúpite. Aj so Stanislavom Mošom, riaditeľom nášho divadla a zároveň výborným režisérom, som robila niekoľko dôležitých inscenácií. Naposledy Kráľa Leara a Výkriky do tmy, obe ťažké, ale úžasné predstavenia. Naštudovali sme spolu aj Sklenenú izbu, príbeh vily Tugendhat. Hrala som majiteľku Liesel Landauerovú, ktorá iniciovala stavbu vily a potom utekala pred nacistami.

Aké je byť dcérou Bolka Polívku?

Prvý raz sme sa stretli v inscenácii Kean IV., krásny príbeh priateľstva hereckého génia a princa Waleského. Mala som sedemnásť a hrala som jeho ženu. Je to skvelý herec, výnimočný solitér. Na javisku s ním nie je nuda, rád imrovizuje. Neznamená to, že by plietol texty, len jeho spôsob interpretácie je vždy iný. A ak urobím ja niečo inak, vždy zareaguje.

Čo všetko ste sa museli kvôli úlohám naučiť?

Nič výnimočné. Neustále sa musím učiť byť autentická vo svojom živote, sama k sebe. Pokiaľ nebudem robiť všetko úprimne – úprimne plakať alebo radovať sa, tak ani na javisku to nepôjde. Pre divákov sú zaujímavé všetky prehry človeka. Herec sa musí vedieť otvoriť a ukázať, že má úplne rovnaké starosti ako oni. Zručnosti sú, samozrejme, efektné, ale niekedy sú skôr na škodu.

Na čo staviate pri výbere rolí? Používate intuíciu?

Vždy mi záleží na tom, s kým budem pracovať. Keby sa mi nerobilo dobre s režisérom alebo ostatnými hercami, vykašlala by som sa na to. Mám doma na to dva dobré, pokvickané a pokakané dôvody. Nie je to len o dvoch hodinách predstavenia, ale s tými ľuďmi dva mesiace skúšate a trávite čas.

Museli ste hrať postavu, ktorá vám nesedela?

No Ježiš! V repertoárovom divadle stále. Istý čas som hrala naivky a čisté duše, hoci som taká nikdy nebola. Pritom som sa cítila oveľa staršia než postavy, ktoré som hrala. Až teraz, keď budem mať štyridsať, sa to spojilo. Hrám charaktery, ktoré sú mi blízke.

Pavla Vitázková (vpravo) ako dcéra kráľa Lear...
Pavla Vitázková (vpravo) ako dcéra kráľa Lear (Bolek Polívka). Autor: MDB

Dnes je pre hercov výhodnejšie ostať na voľnej nohe. Prečo si držíte stále angažmán?

Z nášho divadla sa neodchádza, nie je prečo. V Brne toľko divadiel nemáme, asi by sme sa tam bez stáleho angažmán neuživili. Museli by sme ísť do Prahy. Prahu mám rada, ale len na chvíľu, na krátke skúšanie či nakrúcanie. Nechcem žiť v tomto anonymnom meste, už som na to stará. Možno v osemnástich by som sa tam uchytila. Ale teraz? Už sa mi nechce hľadať kamarátov, lekára, obľúbenú reštauráciu. V Brne mám korene zapustené. Do Prahy mi to trvá dve hodiny a v Bratislave som o hodinu a pol.

Vy však nežijete v meste.

V domčeku pri lese. Pritom je to stále mestská časť, autom mi trvá cesta do divadla pätnásť minút.

Kto je teraz s vašimi dcérkami?

Môj muž práve teraz odišiel s divadlom do Slovinska. Hrá Ježiša v anglickej verzii muzikálu Jezus Christ Superstar. Ako som spomínala, nemáme babičky poruke, preto je to trochu komplikované. Dušan, tiež herec, pochádza z Trenčína. Trojročná Barunka je počas generálok u starých rodičov práve tam, v Trenčíne. Babička je učiteľka v materskej škole, tak si každé ráno so sebou do práce berie aj vnučku. V Brne mám výbornú susedu, a jej mama, ktorá býva v Ostrave, pricestuje, aby sa starala o mladšiu dcérku. Sú to cudzí ľudia, ale v podstate najbližšia rodina.

Je dobre, keď je vaším partnerom herec, ktorý rozumie, čo sa okolo tejto brandže deje, alebo by ste boli na tom lepšie s mužom, ktorý o tom nemá ani poňatia?

Som rada, že mám herca, pretože do toho vidí a má pre isté veci pochopenie. Dušan však nie je typický herec ani chlap. Robí triatlon, paraglajding, skialpinizmus, na bicykli prejde len tak dvesto kilometrov. Zároveň je výborný muzikálový herec, ktorý zbiera ceny Thálie. Nikto by to na neho nepovedal. Mám v ňom výbornú kombináciu športovca a normálneho chlapa. Teraz sa dokonca púšťa na sólovú dráhu a nahráva svoj prvý album.

Bojíte sa o neho pri jeho adrenalínových záľubách?

Našťastie, uvedomuje si, že je to nebezpečné. Je však pravda, že vo vzduchu párkrát vyviazol zo situácií len preto, že je chlap a má silu.

Rozprávate sa doma o divadle?

Nie. Skutočne sa nebavíme doma o divadle, nerýpeme sa v našich rolách. Dohnal nás k tomu obyčajný život, ktorý sa krúti okolo plienok a kašičiek. Ťažko sa pritom všetkom hrá na veľkého kaviarenskeho povaľača a rieši Čechov či Stanislavskij.

V inscenácii Blbec na večeru si zahrala Marléne...
V inscenácii Blbec na večeru si zahrala Marléne (s Erikom Pardusom). Autor: MDB

Radíte si navzájom? Pomáha vám so spevom a vy jemu s tancom?

Určite. Ak som bola donútená na javisku spievať, pomohol mi a, naopak, keď išiel skúšať činohru, rozprávali sme sa, ako na to. Nesúperíme spolu, veď sme spolu už trinásť rokov.

Ako vám pomohol tanec pri herectve?

Tanec tvorí základ môjho herectva. Dal mi schopnosť uvedomiť si vlastné telo, prejaviť emócie. Tanec je drina, pri ktorej sa človek poriadne spotí. Keď som prešla z tanca na herectvo, zrazu som mala pocit, že odpočívam. Skúšky v divadle boli oveľa milosrdnejšie ako intenzívne tanečné tréningy.

Mali ste bližšie k spoločenskému tancu alebo k džezovému?

Začínala som spoločenským tancom, až neskôr som prešla na moderný tanec – džez. Vrcholový spoločenský tanec je vlastne šport, čo je úžasné. Mne však nesedelo to, že dvanásťročné dievčatká musia zvádzať pri hudbe svojich jedenásťročných partnerov. Dávajú si mejkap, nalepujú si riasy, chodia do solárka… Nepáčila sa mi neprirodzenosť a faloš okolo. Radšej som sa obliekla do sivých teplákov a začala som tancovať inak.

Barborku vediete k tancu alebo spevu?

Zatiaľ nie. Tancuje však s obrovským nasadením. Nedávno tancovala vedľa dievčatka, ktoré chodí do baletu. Už teraz na ňom bolo vidieť, aká je zviazaná, ako si dáva pozor na držanie tela, na to, kde má ruky. Naša Barborka pri tancovaní spadne, udrie sa do hlavy, ale to neprekáža, tancuje ďalej. Nechceme jej tú slobodu vo vyjadrení vziať. Samozrejme, učíme ju plávať aj jazdiť na bicykli.

Keď sa vám narodila, zažili ste s ňou krušné chvíle. Čím to bolo?

Povahou. Keď sa mi narodila Rozálka, pochopila som, že som nič neurobila zle. O pokojnom tehotenstve sa vôbec nedalo hovoriť, lebo som mala pri sebe našu rozzúrenú Barunu, ktorú som upokojovala studeným sprchami, kvôli ktorej som nespávala, a na ktorú som stále kričala. Napriek tomu sa mi narodil malý anjel, ktorý len spí a usmieva sa. Aj preto som prehodnotila svoj postoj k Barborke. Ona za to nemôže. Narodila sa ako drak, a tak k nej pristupujeme. Snažíme sa len, aby si veľmi tie dračie krídla neobúchala.

S Miroslavom Etzlerom v seriáli Cesty domov.
S Miroslavom Etzlerom v seriáli Cesty domov. Autor: TV PRIMA

Skúšali ste aj radu odborníkov?

Samozrejme, lebo niekedy išlo doslova o život. Skutočne to bolo príšerné. Kto to nezažil, nepochopí, aké peklo to môže byť. Bojíte sa, že vám dieťa umrie, pretože je dehydrované z toho, že dvanásť hodín nonstop kričí a nemôže sa napiť mlieka ani čaju. Začne byť apatické, odpadávať, a to sa deje nepretržite aj dva mesiace. Museli sme chodiť do nemocnice na infúzie…

To je povaha?

To je povaha. Mala som úplne rovnakú babku. Odkedy sa Bára narodila, začala v pôrodnici jačať a jačí doteraz. Po hodinovom vyšetrení na neurológii mi pán primár povedal: Z môjho pohľadu je dieťa zdravé, môže to byť aj povaha, mamička. Tak som si tu „sviňuchu” obliekla, poďakovala som sa a odišli sme domov.

Nezlepšuje sa to?

Nie, len ja sa s tým učím žiť. Nezvyšujem hlas.

Môže si herečka dovoliť byť na materskej dovolenke?

Môže a myslím, že by mala ostať na materskej. Popritom robiť len prácu, ktorú chce, pretože keď nastúpi do divadla, bude musieť robiť všetko. Presne tak to robím a veľmi si to užívam. Materská je pre mňa najslobodnejšie obdobie. Môžem byť s deťmi a zahrať si idem len tak pre radosť. Herečky by sa nemali stresovať, že počas tohto obdobia prídu o herecké príležitosti, zároveň by mali dokázať od detí odísť. Nikdy som tak rada nepracovala ako teraz. A teším sa, že sa môžem vybrať do divadla a pekne sa obliecť.

Áno, veď je o vás známe, že na oblečenie si potrpíte.

Baví ma dizajn všeobecne. Rada si zájdem na výstavy. Z krásna a čistoty, či to je divadlo, alebo oblečenie, čerpám vnútorný pokoj a poriadok. Deti ma však približujú k realite. Doma sme všetci v teplákoch a zagebrení.

Pavla Vitázková

Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Narodila sa 21. decembra 1978 v Brne, v nedivadelnej rodine. Od roku 1997, keď maturovala na gymnáziu, hrá v Mestskom divadle Brno. Jej prvá rola na tejto scéne bola Desdemona v inscenácii Othello. Odvtedy hrala v desiatkach ďalších predstavení – Kean IV., Peer Gynt, Sklenená izba, Vlasy, Amadeus, Radúz a Mahuliena, Les, Smútok sluší Elektre, Libertin, Sluha dvoch pánov, Majster a Margaréta alebo Prelet na kukučím hniezdom. Hrala princezné v niekoľkých televíznych rozprávkach – Dúhová panna či Princezná so zlatým lukom. Do povedomia televíznych divákov sa zapísala postavou fotografky, novinárky a slobodnej matky Kláry v seriáli Redakcia. Účinkovala aj v ďalších seriáloch – Ordinácia v ružovej záhrade alebo Cesty domov. S manželom Dušanom a dcérami Barborou a Rozáliou žijú v Brne.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Pavla Vitázková #Letné shakespearovské slávnosti #Komédia omylov
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk