Svojich pätnásť minút slávy si Osvald Zahradník užil

18.08.2017 09:00
Osvald Zahradník
Významný slovenský dramatik Osvald Zahradník zomrel 16. augusta vo veku 84 rokov. Autor: ,

„Prefackali ma ako autora. A stále ma držia bokom od divadla. Ale nevzdychám, ja som si svojich pätnásť minút slávy užil,“ povedal Osvald Zahradník pred siedmimi rokmi v rozhovore pre magazín Pravdy. Významný slovenský dramatik, ktorého hry zmizli po novembri 1989 z javísk našich kamenných divadiel, no vo svete ho hrať neprestali, v stredu zomrel v Bratislave. Mal osemdesiatštyri rokov.

„Moju najnovšiu hru Azyl hrali ochotníci zo Stupného a Maďari z Budapešti. Ale nevzdychám. A nemám pocit, že nič nebolo. Naopak, bolo, a bolo to do tej miery, že vo svete ma stále hrajú. Len akurát doma nie,“ pokračoval v spomínanom rozhovore.

„Možno je to tým, že som bol vychytený autor a vždy mi vyvolávali – máte niečo? Ja som nikdy divadlám neponúkal svoje hry. A to mi zostalo. Stále žijem v tom, že nebudem nič ponúkať. Okrem toho, ani sa mi veľmi nežiada,“ vysvetľoval nezáujem divadelníkov v interview, ktoré vyšlo v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch.

Anonymnú súťaž vyhralo Sólo pre bicie

„V roku 1939 sme z Veľkého Bočkova odchádzali utečeneckým vlakom, oproti už išli vlaky na východný front. Tak som prišiel na Slovensko,“ povedal Osvald Zahradník. Mesto na Podkarpatskej Rusibolo v čase, keď sa v ňom 16. novembra 1932 narodil, súčasťou Československa. „Obaja rodičia boli Slováci, matka z Čerína – už si neviem predstaviť slovenskejšiu obec – otec z Cinobane. Do Bočkova išli v čase hospodárskej krízy za prácou,“ spomenul v rozhovore pre magazín Pravdy.

Z Banskej Bystrice, kam rodinu po rozbití Československa evakuovali, odišiel ako šestnásťročný učiť sa do Svitu za elektrotechnika. Keďže ho ťahalo divadlo, založil v mestečku pod Tatrami ochotnícky súbor Úsvit. Krátke prózy, recenzie a glosy o kultúrnom živote publikoval v časopisoch už počas štúdií filozofie a estetiky na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Ani tam neodolal vábeniu dosiek, čo znamenajú svet.

„Ako komparzista som hral v Mestských divadlách pražských, v Divadle komédie. V predstavení Liliomfi som tancoval a to dokonca s pani Brodskou, prvou manželkou Vlastimila Brodského Bibou. Mňa tam priviedla moja vtedajšia láska, ktorá študovala na konzervatóriu,“ prezradil. Keď začiatkom šesťdesiatych rokov úspešne prešiel konkurzom, stal sa režisérom Československého rozhlasu v štúdiu Banská Bystrica. A čoskoro si vytvoril dobré meno.

Božidara Turzonovová (Milica) a Ivan Rajniak...
Božidara Turzonovová (Milica) a Ivan Rajniak (Belan) v inscenácii Zahradníkovej hry Sonatína pre páva, ktorá premiérovalo SND v roku 1976. Autor: Jozef Vavro

Ako rozhlasový dramatik debutoval hrou Sviatosť naivity (1968). Prvou televíznou hrou bola Strecha úniku (1971), ktorá sa však dostala na obrazovky až v roku 2007. Divadelným debutom bolo Sólo pre bicie (hodiny). „Vyhlásili anonymnú súťaž. Robil som vtedy v rozhlase a jedna kolegyňa ma povzbudila: Však vy máte hru, pošlite ju! Bolo to v poslednej chvíli, ale vyhral som. Anton Kret, vtedy dramaturg SND, povedal, že si vyhradzuje právo uviesť túto hru na prvej scéne. Bolo to v tom čase nevídané, lebo tam sa išlo iba cez krajské divadlá,“ spomínal Zahradník na prekvapujúci úspech.

„Do slovenskej drámy totiž vstúpil autor s presne vymodelovanou poetikou, s kultivovaným a sémanticky nasýteným jazykom,“ dočítate sa v knihe Dejiny slovenskej drámy 20. storočia. Nasledovalo ďalších desať hier, okrem iných aj Prekroč svoj tieň (1974), Sonatína pre páva (1974), Omyl chirurga Moresiniho (1982), Prelúdium v mol (1984), Post skriptum (1986) či Prominent na úrazovke (1989).

„V čase, keď nastupuje normalizácia a znovu sa začína forsírovať ideologizácia – aj keď už nie v podobe ako v päťdesiatych rokoch, koleso dejín sa už jednoducho nedalo otočiť späť, hoci mnohí funkcionári by si to boli želali – prišiel s témou obrany obyčajného človeka, obyčajnej ľudskosti, elementárnych základných hodnôt. Sú to najmä hry Sólo pre bicie (hodiny), Sonatína pre páva a potom veľmi zaujímavá dráma Návraty, ktorá bola zakázaná. Aj Zahradník, aj ja – keď som hru uverejnil v časopise Javisko, kde som vtedy pracoval – sme boli na koberci. Je to hra z konca druhej svetovej vojny, ale žiadna propagandistická ideologizujúca záležitosť,“ povedal pre Pravdu popredný teatrológ Vladimír Štefko.

Posledný kúskom pre divadlo bol Azyl

„Kým som prišiel do SND, sľubovali Milošovi Pietorovi, dnes už žiaľ nebohému, predošlí šéfovia, že ho budú angažovať. Mal vynikajúce výsledky v Martine a na Novej scéne, kde naštudoval sériu ruských klasických hier, ale nemal dokonalý kádrový posudok. Nikto si na to teda netrúfol. Ja som ho zobral,“ vypichol rozhodnutie, na ktoré bol počas svojho pôsobenia na poste umeleckého šéfa Činohry SND v druhej polovici sedemdesiatych rokov pyšný.

Vo Zväze slovenských dramatických umelcov bol v rokoch 1979 až 1987 vedúcim ideovo-tvorivého odboru, ďalšie tri roky pôsobil ako jeho predseda. Začiatkom deväťdesiatych rokov pracoval v Slovenskej literárnej agentúre.

V nových spoločenských podmienkach napísal pre divadlo už len hru Azyl (1997), ktorú v roku 2000 uviedlo Moskovské činoherné divadlo N. V. Gogoľa. „Rovnako v tejto hre ostal verný svojej metóde realistického obrázka z aktuálneho života. Aj ona výrazne pripomína Sólo pre bicie (hodiny), aj tu sú ľudia ranení sociálnou biedou v časoch, tentoraz raného kapitalizmu, aj tu zápasia o svoju existenčnú postať, a aj tu majú títo ľudia ,na dne' svoju dôstojnosť,“ píše Vladimír Štefko v publikácii Dejiny slovenskej drámy 20. storočia.

Život a dielo Osvalda Zahradníka pripomenie v piatok Rádio Devín v relácii Ars litera, o 21. hodine odvysiela rozhlasovú adaptáciu dramatikovej najznámejšej hry Sólo pre bicie (hodiny). Televíznu inscenáciu tej istej hry uvedie Dvojka už v piatok predpoludním o 9.30 hodine.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Osvald Zahradník #dramatik #Činohra SND
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk