Úspech mala aj koncom 90. rokov v réžii Emila Horvátha a najnovšie ju uvedú v preklade Ľubomíra Feldeka a réžii Petra Mikulíka 28. októbra. Táto hra prináša dobrú náladu a smiech. Shakespearovi sa mimoriadne vydarila, hoci vraj bola písaná na objednávku. Prekladateľ si ju tiež vychutnal, ale – musel sa naučiť až dve nárečia.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Kedy ste boli po prvý raz v divadle na Shakespearovi? Aké ste mali pocity?
Ako gymnazista v žilinskom divadle – vtedy sa tuším volalo Krajské divadlo pracujúcich – som videl Trojkráľový večer. Shakespeare bol svedkom mnohých politických procesov a popráv, najznámejšie sú popravy Márie Stuartovej (1587) a grófa Essexa (1601). Po Essexovej krvavo potrestanej vzbure iba o vlások unikol smrti Shakespearov priateľ a protektor gróf Southamptom – od roku 1601 až do kráľovninej smrti bol uväznený v Toweri. To vysvetľuje, prečo sa aj Shakespearove komédie odohrávajú často v atmosfére strachu a v tôni smrti. Taký bol aj Trojkráľový večer, ktorého vznik kladú bádatelia práve do nepokojného roku 1601. Ale predsa bolo v hre aj veselo a Shakespeare sa v nej vedel vysmiať z hrozieb, ktorých stelesnením bola najmä príznačne pomenovaná postava Malvolia. A zhodou okolností aj ten môj prvý shakespearovský zážitok sa odohral v podobnej dobe, v päťdesiatych rokoch. Boli to malvoliovské roky strachu, roky monsterprocesov a justičných vrážd. Na žilinskom javisku sa teda vysmieval Shakespeare aj z tej našej doby – a skvele mu v tom výsmechu pomáhali najmä vynikajúci žilinskí herci Gustáv Legéň a Anton Lysonek v úlohách dvoch bohémov. O pár desaťročí som mal potom to šťastie, že som hru mohol prekladať pre SND – a že režisér Peter Mikulík (ktorý režíruje teraz aj tie moje Windsorské paničky) vytvoril inscenáciu, ktorá dosiahla rekordný počet repríz. Neskôr, v rámci Letných shakespearovských slávností, urobila inú, ale rovnako peknú inscenáciu môjho prekladu maďarská režisérka Enikó Eszényi. Enikó je nesmierne milý človek – nikoho zo svojich spolupracovníkov nezabudne pochváliť. Aj mne pochválila preklad. „Ako môže Maďarka vedieť, že je slovenský preklad dobrý?“ zasmial som sa. Odpovedala mi: „Počujem hudbu.“
Hra Veselé paničky windsorské vraj vznikla na popud kráľovnej Alžbety, ktorá chcela na scéne opätovne vidieť postavu tučného rytiera Falstaffa. Ako to bolo s námetmi Shakespearových hier? Čo sú jeho srdcovky a čo písal na žiadosť iných?
Neraz sa už stalo, že sa umelec pachtil za originalitou, a potom sa ukázalo, že – trebárs aj podvedome – niekoho epigónsky vykradol. A naopak. Iný umelec priznával svoj vzor či prameň – a ukázalo sa, že napriek existujúcemu vzoru, napriek prameňu vytvoril vďaka svojmu talentu originálne dielo. Existuje taký bonmot, vyslovil ho francúzsky básnik Lautréamont: „Le plagiat est necessaire.“ A práve pri Shakespearovi najlepšie pochopíme, čo ním chcel Lautréamont povedať. Shakespeare je najväčší plagiátor v dejinách drámy. A zároveň najväčší divadelný básnik všetkých čias. Čoho cudzieho sa dotkol, to tak básnicky zažiarilo, že to potom patrilo už len jemu. Väčšinu svojich hier napísal na cudzie námety – o niekoľkých to však neplatí, a Veselé paničky sú jednou z nich. Možno nám v postave Falstaffa tajne predstavil sám seba. Možno aj kráľovnej sa práve preto tá postava tak zapáčila, keď videla Henricha IV., a keď si potom objednala hru so zaľúbeným Falstaffom. A možno aj preto Shakespeare tú hru dokázal napísať za dva týždne. Vraj. Keď hovoríme o Shakespearovi, nikdy nesmieme zabudnúť na slovíčko „vraj“.
Boli ste na miestach, kde Shakespeare žil? Dal vám znamenie pri hrobe? Čím je vám blízky osobne?
Bol som v Stratforde a presvedčil som sa, že v kostole Trinity Church, kde je Shakespeare pochovaný, sú na jeho hrobe ustavične čerstvé kvety. Ja som mu naň nepoložil ani jeden. Shakespeare ma za to potrestal. Keď som si potom pozrel jeho hru – na tamojšej scéne hrali v ten deň Zimnú rozprávku – nerozumel som ani slovo. Čím mi je blízky? Je to univerzálny básnik. Vyzná sa v próze aj vo verši, v každom verši či vete má aspoň jeden básnický nápad, s výnimkou veršov, v ktorých sú tie nápady tri. Strieda vysoký štýl s nízkym, vie prehovoriť ako kráľ aj ako sedliak. Aj keď hovorí ako sedliak, hýri rýmami, metaforami, aliteráciami, malapropizmami – a predsa máte pocit, že človek, čo tak hovorí, sa naozaj mohol narodiť. A nielen v Anglicku, ale aj na Slovensku. Veď či aj dnes nestretneme na oravskom salaši baču, ktorého reč je básnická? Netvrdím, že som taký majster ako Shakespeare. Len vo všetkej skromnosti naznačujem, že mám na to, aby som ho prebásňoval práve ja.
Foto: Ctibor Bachratý
Bol tento rok kvôli „paničkám“ Shakespeare stále s vami?
Shakespearovým básnickým lokajom som bol tohto roku trikrát. V lete – v bravúrnej réžii Romana Poláka – bola na Bratislavskom hrade premiéra môjho nového prekladu Komédie omylov. Teraz v októbri sú to Veselé paničky windsorské. A 10. novembra sa chystá v Nitre tretia shakespearovská premiéra. Uvedú Zaľúbeného Shakespeara (Shakespeare in Love). Je to tiež môj preklad. Teda aj môj. Pomohla mi s ním Anna Lara.
Je to napísané podľa známeho filmu?
Zvyčajne vznikajú filmy z divadelných hier, výnimočne to však býva aj naopak. Toto je ten prípad. Dramatik Lee Hall nazval svoje dielo „javiskovou úpravou filmového scenára Marca Normana a Toma Stopparda“. Nezaobišlo by sa to bez citátov z mojich prekladov, nuž som sa podujal aj na preklad tohto textu. Hru režíruje mladý režisér Peter Oravec, s ktorým som už spolupracoval – pekne urobil na Novej scéne moju hru Princ a Večernica. Nepochybujem teda, že aj toto bude pekná inscenácia.
V knižnom vydaní hry ste preložili aj mená účinkujúcich. Postava pána Forda sa v knihe volá pán Fialka, pán Page je pán Pagáčik. Prečo je to v bratislavskej inscenácii inak?
Na želanie režiséra Petra Mikulíka som sa v Bratislave vrátil k pôvodným anglickým menám. Páni sa volajú pán Page, pán Ford, dámy pani Pageová, pani Fordová, atď. Takto si ich totiž pamätajú starší diváci, je to bratislavská tradícia.
Boli by ste radšej, keby zostal Pagáčik? Ako to je vlastne s menami v Shakespearových hrách? Prečo sa prekladajú?
Niektoré postavy mávajú u Shakespeara tzv. hovoriace mená – a tie sa zvyčajne prekladajú. Sú to mená, ktoré vystihujú nielen povahu postavy, Shakespeare si neraz menom postavy zažartoval aj na účet fyziognómie herca. V súbore, pre ktorý písal, bol napríklad herec Sinclo, ktorý bol abnormálne chudý, a tak postavy, ktoré hral, dostávali tomu primerané meno. Napríklad v hre Trojkráľový večer sa volá Aguecheek (Zimničnolíci – v mojom preklade Trstina). Jeden z aténskych remeselníkov vo Sne svätojánskej noci sa zase volá Starveling (čiže Vyhladovaný, v mojom preklade Ihlička). Hral aj vo Veselých paničkách – volal sa Slender (Štíhly, v knižnom vydaní môjho prekladu Steblo).
A ako to bolo s menami, ktorými Shakespeare vystihoval nielen fyziognómiu, ale aj povahu?
Pán Page sa volal pán Page (čiže pán Páža) iste aj preto, lebo ho hral herec chlapčenského vzhľadu – no nielen preto. Divák si mohol všimnúť, že pán Page nemá až taký veľký záujem o svoju manželku ako žiarlivý pán Ford. Pri poslovenčovaní týchto hovoriacich mien som dbal aj na to, aby sa začínali rovnakou hláskou ako v angličtine, a tak som v knižnom vydaní nazval pána Pagea pánom Pagáčikom. Pánovi Fordovi som dal zas meno Fialka. Ford znamená brod – a fialky rastú pri brode. Pani Quickly je pani Rýchla – ale keďže v jej mene počujeme aj kvikot, a tá postava naozaj aj rada melie jazykom, niet pre ňu v slovenčine lepšieho mena ako pani Kvikotavá.
A čo regionálny pôvab Shakespearových postáv?
Shakespeare s ním pracuje rád. Bol predsa vidiečan – preto sa aj spočiatku londýnski básnici naňho dívali cez prsty a jeden z jeho konkurentov ho vyzýval, aby si nenamýšľal, že sa môže stať „jediným scénotrasom v krajine". („The only Shake-scene in a country“ – táto narážka v pamflete je zároveň najstaršou zmienkou o Shakespearovi). Regionálny pôvab jazyka niektorých Shakespearových postáv sa prejavuje napríklad v botanických znalostiach. Keď Ofélia v Hamletovi alebo Perdita v Zimnej rozprávke rozdávajú kvety, žasneme, ako sa vyznal v ľudových názvoch kvetov. Regionálny pôvod potom mávajú aj preklady. Pekne to vidieť na českých prekladoch. Aj keď bol k dispozícii Saudek alebo Hilský, v Brne dávali divadlá prednosť Přidalovým prekladom, Přidal bol z Brna, a bolo to poznať na reči, ktorú vkladal do úst Shakespearovým postavám. Divadlo – a teda aj prekladateľ – musí totiž myslieť nielen na to, čo by povedal na preklad Shakespeare, ale aj na to, aby ním ulahodilo miestnemu obecenstvu. A nielen miestnemu – ale aj súčasnému. To, že je v ustavičnom vývoji reč obecenstva, je hlavný dôvod, prečo vznikajú nové preklady Shakespearových hier, hoci ani staršie nie sú zlé.
Vy ste však hru najprv prekladali pre prešovské divadlo. Aký bol váš tamojší regionálny prístup?
Pôvodne si ten preklad objednalo prešovské divadlo, a verím, že ho raz aj uvedie, aj keď z prevádzkových príčin musí inscenáciu z roka na rok odkladať. Prešovská verzia prekladu čaká na svoju príležitosť v knižnom vydaní, ktoré medzičasom vyšlo v Ikare. Ide hlavne o postavu farára Evansa, ktorej reč je v origináli poznačená jeho waleským pôvodom, a teda aj v prekladoch sa jeho primeraným spôsobom „regionalizuje“. Pre prešovské divadlo som teda z neho urobil Šarišana, a urobil som to s obrovským pôžitkom. Nárečia – to je zlatý poklad spisovnej slovenčiny. Rátal som s tým, že len čo Evans prvý raz otvorí ústa a vyjde mu z nich prvé „ta ňe?“, už si ho prešovský divák obľúbi. Kvôli tomu farárovi som sa aj ja na staré kolená naučil po šarišsky. Ale, prirodzene, nespoľahol som sa len na seba, skontrolovali mi to priatelia, rodení Šarišania – Janka Belišová, Juraj Adamuščin, Juraj Hurný.
Ako bude hovoriť farár Evans v Bratislave?
Dramaturg SND Peter Kováč usúdil, že bratislavskému publiku viac ulahodí záhoráčtina. Urobil som teda z farára Evansa Záhoráka – a urobil som to opäť s chuťou. Aj záhoráčtina je krásna.
Foto: SND, Filip Vančo
Čo teda povie farár na úvod?
Nuž namiesto „ta ňe?“ musí povedať „na jagbiné?“ Každé nárečie ponúka aj pôvabné žarty, ktoré si obľúbi celý národ. Keď východniar – používajúci zámeno „ja“ v pádovej forme „mi“, chce povedať, že vo vlaku nenašiel miesto na sedenie, povie „Stál mi od Kysaku až po Bratislavu“. Ktorý Slovák by si to nezapamätal? Takéto žarty nemôže prepásť ani prekladateľ. Na začiatku hry sa sudca Shallow zhovára s farárom Evansom o erbe. V bratislavskej verzii prekladu sudca Shallow hovorí: „Je to veľmi starý erb. To vy ešte neviete, však? “A farár Evans mu odpovedá: „Na, jagbiné! To já skúr vím jak vi.“
Starší prekladateľ hry Ján Boor bol zo Záhoria, a nepoužil toto nárečie. Asi sa mu zdalo veľmi obyčajné, keď to počul doma. Ako on nechal hovoriť túto postavu?
Máte pravdu. Ján Boor záhoráčtinu nepoužil, hoci sa narodil v Holíči. Nechal Evansa hovoriť ako človeka, čo sa nevie dobre vyjadriť. Teda tým osvedčeným spôsobom, akým hovorievajú v prekladoch mayoviek a iných, v exotickom prostredí situovaných, dielach domorodci, keď sa pokúšajú napodobniť reč cudzincov: „Otec jej bude dať.“ Alebo: „Budem prísť neskoro.“ A tak podobne. Záhoráčtina, ako ideálna náhrada waleštiny v bratislavskom SND, si tak počkala na mňa. Prirodzene, opäť som sa nespoľahol iba na seba – mal som poradcov. Musím spomenúť najmä Skaličanov manželov Kučerovcov a Janku Lukáčiovú. No viacerí herci SND buď pochádzajú zo Záhoria (napríklad Diana Mórová je zo Šaštína), alebo tam chalupárčia (napríklad v Tomkoch Zuzka Kocúriková a režisér Peter Mikulík), a tak iste budem na premiére prekvapený, čím ešte moju záhoráčtinu obohatili.
Hru režíruje Peter Mikulík. Nie je to vaša prvá spolupráca – nakoľko ste zohratí? Neprekážalo vám, že mení tie hovoriace mená späť?
Nič, čo urobil Peter Mikulík, mi nikdy neprekážalo. Naša spolupráca je celoživotná. Vlastne sme na javisku aj spoločne debutovali. Ja ako prekladateľ Lásky hry osudnej bratov Čapkovcov, Peter Mikulík ako režisér tej hry – a spolu s nami Milan Lasica ako autor textov piesní a Braňo Hronec ako autor hudby. A vidíte – naše dobré ľudské aj tvorivé vzťahy vydržali dodnes. Peter Mikulík (a takisto ďalší režiséri našej generácie, Miloš Pietor, Karol Spišák) priniesli na slovenskú divadelnú scénu nový prístup k textu aj k réžii. Boli to režiséri, ktorí rešpektovali talent spisovateľa či prekladateľa, a vedeli dosahovať vynikajúci režisérsky výsledok bez toho, aby demolovali text. Súviselo to iste aj s tým, že na demolovanie nebol dôvod – prichádzali spisovatelia, ktorí vedeli písať, prekladatelia, ktorí vedeli prekladať. Pred pár dňami som videl v televízii reprízu jedného z programov Niekto je za dverami – toho, kde boli L+S ako kat a dojka, a potom L + S + Horníček. Bolo to čosi geniálne. Bez jediného hluchého miesta. Vyvolávalo to ilúziu improvizácie bez režiséra. A nakoniec sa objavili titulky a meno toho neviditeľného režiséra v nich nechýbalo. Len raz hádajme, ktoré meno to bolo: bol to Peter Mikulík.
Robili ste spolu aj Skrotenie zlej ženy, ktoré má stále veľký úspech. Ako ste na to išli?
Čo sa našej spolupráce na Shakespearovi týka, máme za sebou už Trojkráľový večer, Búrku, Hamleta aj Skrotenie zlej ženy. Skrotenie zlej ženy je tzv. poškodená hra – na začiatku sa objavuje postava opitého Zurvalca, ktorého v spánku zo žartu preoblečú do krásnych šiat, a keď sa prebudí, presvedčia ho, že jeho minulý život sa mu len sníval – a hrajú mu divadlo. Zurvalec však potom zmizne. Zachoval sa len poškodený exemplár hry? Alebo ho škrtli, pretože to bola nečinná postava a na zájazdoch bolo škoda takto mrhať jedným hercom? Nevedno. Ale pôsobí to ako nedokonalosť, a tak sa aj začiatok hry a ten polorámec s postavou Zurvalca zvyčajne škrtá. A čo urobil Peter Mikulík? Povedal mi: „Dopíš Zurvalca až do konca!“ Urobil som to bez toho, že by som pridal jediné svoje slovo. Pre Zurvalca som jednoducho tu a tam ukradol repliku inej postave. Na záver som ho nechal spievať pieseň, ktorú som urobil zo Shakespearovho sonetu, toho slávneho stotridsiateho. Zrazu sa zo škrtanej postavy stala jedna z herecky najvďačnejších. Zurvalca hrá už tretí herec – Po Petrovi Mankoveckom prišiel Šalacha, po Šalachovi Fischer. Repríz už bolo neúrekom, a inscenácia sa stále drží, stále je vypredaná. Takto sme my zohratí s Petrom Mikulíkom. Dúfam, že sa tá zohratosť neobráti proti nám, a že si novou spoluprácou nevysotíme z javiska tú staršiu. Ani vedenie divadla si chvalabohu neželá, aby sa to stalo. Preto sa každá z tých hier hrá na inej scéne. Skrotenie zlej ženy v novej budove, Veselé paničky sa predstavia v starej opere.
Zdá sa, že v SND si dobre rozumiete aj s mladšou generáciou. Gabika Dzuríková hrala aj Škriatku Laktibradu vo vašom Lomidrevovi v SND…
V divadle to ani inak nejde. V hrách sú mladšie aj staršie postavy, aj veľmi mladé, aj veľmi staré, musia si teda rozumieť aj štyri generácie. Gabika Dzuríková, ktorá teraz hrá jednu z paničiek, hrá zároveň aj v mojej hre Ako sa stal Lomidrevo kráľom. Tá škriatka Laktibrada (plus tri škriatôčky navyše), to je môj vynález. (V ľudovej rozprávke je to on, „ten“ škriatok Laktibrada.) Gabika Dzuríková hrá tú škriatku fantasticky – a len čo sa objaví na javisku za chrbtom Lomidreva, detské hľadisko buráca: „Za tebou!“ Nuž, nemusím hádam ani zdôrazňovať, že je iné, keď v rozprávke Lomidrevo ťahá za bradu toho škriatka, a čosi celkom iné, keď v mojej hre hladká bradu tej škriatke. Na svoje si príde aj dospelý divák. Na túto hru cestujú v sobotu rodiny z celého Slovenska. A dodávam, že viacgeneračnosť funguje nielen na javisku, ale v celom tvorivom tíme. Režisér Ondro Spišák, dramaturg Peter Kováč, scénograf Fero Lipták by mohli byť mojimi synmi. Peter Kováč dramaturgoval nielen Lomidreva, Windsorské paničky – ale takisto moju najnovšiu hru v Modrom salóne SND – Nepolepšeného svätca. Na všetky hry divákov srdečne pozývam.
Ľubomír Feldek
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Básnik, prozaik, dramatik a prekladateľ. Narodil sa 9. októbra 1936 v Žiline. Po maturite v roku 1954 študoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave slovenský jazyk a literatúru. Už počas štúdií začal pracovať ako redaktor vo vydavateľstve Mladé letá, v rokoch 1960–1961 bol redaktor závodného časopisu v Nižnej na Orave, potom pôsobil v slobodnom povolaní, pracoval vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a na Novej scéne. V roku 1989 sa podieľal na založení hnutia Verejnosť proti násiliu.
