Recenzia: Opera Falstaff hoci aj na kameru Jiřího Menzla

Fakt, že v opere kladie skladateľa, dirigenta a spevákov na miesta pred seba (čo dnes vysloví málokto), neznamená, že sa uspokojí s povrchným aranžovaním. Majstrovstvo Menzela spočíva v detailnom modelovaní charakterov postáv, akoby ich mala snímať kamera. Pritom, na rozdiel od mnohých operných režisérov, prostriedky filmárskeho kumštu necháva za bránami divadla. Žiadne projekčné barličky, len postavy, vzťahy, situácie. Humor dominuje, neprekračuje mieru vkusu, no tragikomický rozmer rytiera, doplácajúceho na ľúbostné avantúry, je trocha v ústraní. Škoda, že po hereckej etude v koši na bielizeň neskončí Falstaff symbolicky v rieke, ale sám odcupká z javiska.

Tomáš Moravec pripravil tri varianty scény (účelný hostinec a Fordov dom, trocha na efekt stavaný nočný windsorský park), zľahka využil točňu a všetko ostatné bolo v rukách réžie a spevákov. Tí priniesli veľa vtipu a nefalšovanej kreatívnosti.

Z hľadiska hudobného uchopenia je Falstaff najnáročnejšou Verdiho partitúrou. Vďaka cieľavedomej príprave dirigenta Martina Leginusa sa jej orchester zhostil nad očakávanie. Ansámble zladené v pevnom rytme, ohnivo gradovaných tempách, ale aj s voľnosťou v modelovaní fráz vtisli inscenácii punc kvality. Na premiére sa zišiel vyvážený kolektív sólistov, na čele ktorého stál Peter Mikuláš ako Falstaff. Do detailov vybrúsená kreácia, majestátne znejúci hlas, hravo zdolávajúci barytónovú polohu, obrovské herecké nasadenie.

Technicky bez zaváhania a s nemenej vypracovaným výrazom stvárnil Marián Lukáč rolu Forda. Muzikálnymi a farebnými hlasmi vládli obe paničky windsorské (Lucie Kašpárková a Myroslava Havryliuk), kultivovanou dohadzovačkou bola Gabriela Hübnerová, sviežim párom zaľúbencov Adriana Banásová a Maksym Kutsenko a kvalitným duom sluhov Václav Morys s Michalom Onuferom.

Keď pred rokom pripravoval slávny dirigent Zubin Mehta Falstaffa pre Viedenskú štátnu operu, k svojím osemdesiatinám si prial inscenáciu bez režisérskych výstrelkov. Dostal ju. Niečo podobné – súlad hudby a hry – sa teraz pošťastilo aj v Košiciach.