Recenzia: Keď windsorské paničky nie sú príliš veselé

Režisér Peter Mikulík pristúpil k hre s pietou, akoby sa bál rozohrať situácie s väčšou dávkou nápaditosti. Inscenácia je verná textu, ale ponúka len priamočiare prerozprávanie autorovho príbehu. Chýba invenčnejšie využite komediálneho nadhľadu, a preto rýchlo upadá do bezfarebnosti. Tú nedokážu pestrejšie kolorovať ani bizarné windsorské postavičky. Zároveň sa inscenácia triešti aj po štýlovej stránke, keďže sa tu stretneme s výkladmi postáv s prvkami karikatúry, grotesky i frašky, ale ani v jednom prípade netvoria hybný princíp danej roly alebo celkovej inscenácie.

Divácky vďačné vtipy vznikajú výhradne len z vyslovených i názorne ukázaných dvojzmyslov (čo výrazne podporuje i ordinárny preklad Ľubomíra Feldeka), často sú to však jediné miesta, ktoré osviežia inak nevzrušivú atmosféru. Potenciál porušenia divadelnej ilúzie aktualizačnými poznámkami a priamym kontaktom hercov s publikom síce funguje ako úspešný komický prvok, ale je ho v inscenácii primálo, aby vytvoril potrebnú divadelnú nadstavbu nad inak triviálnym príbehom.

Hereckí predstavitelia narážajú na typovú obmedzenosť úloh a s ňou súvisiaci slabo akcentovaný interpretačný výklad hry. Jedine Ján Koleník naplno využil komediálne východisko postavičky lekára Cajusa, ktorý komolí a pofrancúzšťuje rodnú reč windsorčanov. Hrdého Francúza, vizážou pripomínajúceho kompromis medzi mušketierom a Zorrom, stvárňuje herec ako popudlivého a narcistického patriota. Koleník sa tu s komediálnou ľahkosťou pohráva so zjemnenosťou prejavu (ten plynulo kombinuje s ráznym veliteľským tónom), slovnými pointami schopnými výstižne tlmočiť ponúkané významové nuansy a celkovým čudáctvom energickej fanfarónskej figúrky.

Blízko k vytvoreniu druhého komediálneho piliera inscenácie mal aj Ľuboš Kostelný ako submisívny pastor Evans. U Shakespeara hovorí s waleským prízvukom, no v inscenácii ho nahradili záhoráckym dialektom. Lenže komický efekt ostal len pri tejto rečovej kuriozite a do úzadia odsunul zapojenie ostatného hercovho prejavu.

Marián Geišberg stvárňuje chvastavého Falstaffa s inštinktívnou a živelnou tvárnosťou, príznačnou komickou hyperbolou, a herecky vďačné sú najmä jeho patetické vyznania pri zvádzaní windsorských paničiek a márnivej hrdosti na vlastný šarm a um. Vtedy pôsobí ako malé vitálne a uradostené dieťa uzamknuté v nadrozmernom tele. Herec celkovo pozorne sleduje všetky textové zvraty a snaží sa využiť ponúkané komické zákutia roly. V tlmenejších situáciách však aj tak podľahol primálo výbojným tónom.

Veselé paničky windsorské sú kultivovaným návratom tejto hry na javisko SND, no len skromne využili potenciál bujarej alžbetínskej komédie.