Recenzia: Keď windsorské paničky nie sú príliš veselé

Shakespearova rozmarná komédia o záletnom rytierovi Falstaffovi Veselé paničky windsorské patrí nielen do zlatého fondu svetovej komediálnej dramatiky, ale i do klenotnice našich divadelných dejín. V polovici päťdesiatych rokov minulého storočia uviedol túto hru v Slovenskom národnom divadle režisér Karol L. Zachar a vďaka svojej apolitickosti a komediálnej žoviálnosti vypredávala inscenácia hľadisko ešte niekoľko rokov po premiére. Najnovšie naštudovanie v Činohre SND sa s podobným úspechom asi nestretne.

02.11.2017 09:00
Ján Koleník Veselé paničky windsorské Foto:
Ján Koleník naplno využil komediálne východisko postavičky lekára Cajusa.

Režisér Peter Mikulík pristúpil k hre s pietou, akoby sa bál rozohrať situácie s väčšou dávkou nápaditosti. Inscenácia je verná textu, ale ponúka len priamočiare prerozprávanie autorovho príbehu. Chýba invenčnejšie využite komediálneho nadhľadu, a preto rýchlo upadá do bezfarebnosti. Tú nedokážu pestrejšie kolorovať ani bizarné windsorské postavičky. Zároveň sa inscenácia triešti aj po štýlovej stránke, keďže sa tu stretneme s výkladmi postáv s prvkami karikatúry, grotesky i frašky, ale ani v jednom prípade netvoria hybný princíp danej roly alebo celkovej inscenácie.

Divácky vďačné vtipy vznikajú výhradne len z vyslovených i názorne ukázaných dvojzmyslov (čo výrazne podporuje i ordinárny preklad Ľubomíra Feldeka), často sú to však jediné miesta, ktoré osviežia inak nevzrušivú atmosféru. Potenciál porušenia divadelnej ilúzie aktualizačnými poznámkami a priamym kontaktom hercov s publikom síce funguje ako úspešný komický prvok, ale je ho v inscenácii primálo, aby vytvoril potrebnú divadelnú nadstavbu nad inak triviálnym príbehom.

Hereckí predstavitelia narážajú na typovú obmedzenosť úloh a s ňou súvisiaci slabo akcentovaný interpretačný výklad hry. Jedine Ján Koleník naplno využil komediálne východisko postavičky lekára Cajusa, ktorý komolí a pofrancúzšťuje rodnú reč windsorčanov. Hrdého Francúza, vizážou pripomínajúceho kompromis medzi mušketierom a Zorrom, stvárňuje herec ako popudlivého a narcistického patriota. Koleník sa tu s komediálnou ľahkosťou pohráva so zjemnenosťou prejavu (ten plynulo kombinuje s ráznym veliteľským tónom), slovnými pointami schopnými výstižne tlmočiť ponúkané významové nuansy a celkovým čudáctvom energickej fanfarónskej figúrky.

Blízko k vytvoreniu druhého komediálneho piliera inscenácie mal aj Ľuboš Kostelný ako submisívny pastor Evans. U Shakespeara hovorí s waleským prízvukom, no v inscenácii ho nahradili záhoráckym dialektom. Lenže komický efekt ostal len pri tejto rečovej kuriozite a do úzadia odsunul zapojenie ostatného hercovho prejavu.

Marián Geišberg stvárňuje chvastavého Falstaffa s inštinktívnou a živelnou tvárnosťou, príznačnou komickou hyperbolou, a herecky vďačné sú najmä jeho patetické vyznania pri zvádzaní windsorských paničiek a márnivej hrdosti na vlastný šarm a um. Vtedy pôsobí ako malé vitálne a uradostené dieťa uzamknuté v nadrozmernom tele. Herec celkovo pozorne sleduje všetky textové zvraty a snaží sa využiť ponúkané komické zákutia roly. V tlmenejších situáciách však aj tak podľahol primálo výbojným tónom.

Veselé paničky windsorské sú kultivovaným návratom tejto hry na javisko SND, no len skromne využili potenciál bujarej alžbetínskej komédie.

Hodnotenie Pravdy

2,5 hviezdičky z 5

  • William Shakespeare: Veselé paničky windsorské / réžia: Peter Mikulík / scéna: Jozef Ciller / kostýmy: Peter Čanecký / hrajú: Marián Geišberg, Ján Koleník, Diana Mórová a ďalší / premiéra: 28. októbra v SND

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #recenzia #William Shakespeare #Veselé paničky Windsorské