Recenzia: Staroba je sivá

16.11.2017 09:00
Višňový sad
Zľava Jana Oľhová, Jaroslav Kysel a Ján Kožuch v inscenácii Višňový sad. Autor:

Takmer každá réžia hier velikána ruskej dramatiky Antona Čechova, či už doma, alebo v zahraničí, je veľkou skúškou hereckého majstrovstva, novosti režijnej koncepcie a správneho načasovania jej uvedenia. Romanovi Polákovi sa pri všetkých inscenáciách Čechovových hier darilo vyložiť ich tak, že splnili tieto náročné kritériá. Višňový sad, ktorý naštudoval v Slovenskom komornom divadle Martin ako poslednú z jeho hier, sa môže pýšiť mnohokrát bravúrnymi hereckými výkonmi, výrazne odlišným konceptom od jeho ostatnej réžie Čechovových hier a aktuálnym výkladom.

Lopachinova bezmocnosť vyplývajúca z jeho márnej snahy presvedčiť Ranevskú a jej brata, aby zabránili dražbe majetku, Ranevskej neutíchajúca bolesť nad stratou synčeka, ktorá ju strháva stále hlbšie a hlbšie do ničivej priepasti, dojemná a neústupčivá starostlivosť komorníka Firsta o svojho pána Gajeva či komické šialenstvo guvernantky, sú nezabudnuteľné. Takisto hromadné či individuálne tanečno-pohybové alebo činoherné výstupy, v ktorých sa postavy zľaknú neznámeho zadunenia, ustrnú v neprirodzených postojoch a gestách pri bliknutí svetla, bludne pretancujú scénou v groteskných tanečných kreáciách.

V Polákovej koncepcii sú postavy i konvenčne stratené vo svete plnom vyvetraných šľachtických zásad, ale aj reprezentantmi typicky ruských zbytočných ľudí, ktorí nikomu neprinášajú ani radosť, ani úžitok. Prepadávajú sa do Ranevskej bludného kruhu. Až tak, že svet „višňového sadu“ nielen ju, ale všetkých vytláča zo života (zadná stena scény postavy vytisne na jej okraj), a ten ako svetelný prízrak tlačí aj na divákov.

Javiskový život Ranevskej i ostatných postáv je od začiatku až do konca inscenácie hlavne symbolickým obrazom staroby. Staroby vzťahov, citov, túžob, presvedčenia a zmyslu života. Staroba Ranevskej síce nemá vek, ale má farbu. Jej postava a takmer všetky ostatné sú odeté do sivých rokokovo štylizovaných kostýmov, nachádzajú sa v sivastej scéne, sedia na sivej pohovke, stoličkách. Zo všetkých vytŕča biela výplň, ktorá ako čudný sneh či neprirodzené lupienky čerešní vytvára v pozadí scény veľké kopy. Postavy sa v nich môžu váľať, blázniť aj brodiť.

Iba jedna postava je farbou odlišná. Lopachin je odetý do čierneho kostýmu a nemá do biela či siva nalíčenú tvár. Ani on tak neprináša život. Do čiernej je síce odetá aj bláznivá guvernantka, ale líčenie ju radí k postavám trpiacim chorobou staroby života.

Koncepcia inscenácie je zaujímavá aj tým, že odkazuje na kultový Višňový sad, ktorý v divadle v réžii Ľubomíra Vajdičku vznikol v roku 1979. Pred odchodom postavy dotlačia na scénu rad kufrov, ktoré i zaranžovaním pripomínajú tie z roku 1979. Kým vo Vajdičkovej inscenácii postavy po celý čas prichádzali či odchádzali zo scény, v Polákovej je dočasnosť ich „staroby“ nenápadne zdôraznená tým, že ich majetok (skriňa, stoličky atď.) je na podstavcoch na kolieskach. Veď ich stačí zo scény iba odtlačiť.

Hodnotenie Pravdy

4 a pol hviezdičky z 5

  • Anton Pavlovič Čechov: Višňový sad / réžia: Roman Polák / preklad: Vladimír Strnisko / dramaturgia: Monika Michnová / scéna: Pavel Borák / kostýmy: Peter Čanecký / hudba: Róbert Mankovecký / pohybová spolupráca: Juraj Letenay / svetelný dizajn: Ján Ptačín / premiéra na scéne Slovenského komorného divadla Martin 11. 11. 2017

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#recenzia #Roman Polák #Slovenské komorné divadlo Martin #Višňový sad
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku