Ktoré slovo najlepšie vystihuje stand up comedy?
Zábava.
Je ťažké zabávať ľudí?
Pre mňa je to prirodzené. Už na základnej škole a gymnáziu som rozmýšľal, na čo mi bude dobré, že som triednym šašom. Na výške som si povedal, že už nebudem za debila, ale ani to mi celkom nevyšlo. Bol som zvyknutý vymýšľať, zabávať a rozosmievať ľudí. V prvom rade som chcel, aby sa smiali baby, no a popritom sa zabávala celá trieda. Takisto je pre mňa prirodzené robiť si žarty na svoj vlastný účet, čo je v stand upe masívne využívané a dôležité.
Dedí sa zmysel pre humor?
Mama je ukecaná, a keby ste sa opýtali dabingových hercov, ktorých ako režisérka učila tomuto remeslu, povedali by vám, že s ňou bola vždy zábava. Niečo som teda zdedil po nej. Aj otec bol zdatný vymýšľač, najmä výhovoriek. Odmalička som si kupoval knihy vtipov a odoberal som humoristický časopis Kocúrkovo. Mama ma ovplyvnila aj v istej slobodomyseľnosti. Nesústreďovala sa na moje známky v škole, dôležité bolo, či som prešiel do ďalšieho ročníka, napriek tomu, že mi nikdy prepadnutie nehrozilo. Umožňovala mi byť slobodným, napriek výčitkám okolia, že ma rozmaznáva. Naopak, mám pocit, že som z toho vyťažil a priviedlo ma to k istej zodpovednosti. Priznávam však, že som vytrápil učiteľky aj vedúcich táborov, pretože mamina profesia, vďaka ktorej som sa pohyboval medzi hercami a nepovažoval to za nič mimoriadne, vo mne zároveň vypestovala neúctu k autoritám.
Robilo vám to niekedy problém?
Netajím sa tým, že asi pred ôsmimi rokmi to prerástlo do narcizmu a namyslenosti, s čím som sa musel popasovať. Navyše sa to spojilo s neviazaným životom počas štúdia na VŠMU, kde sa od prvého ročníka pila prvá liga. Po tridsiatke som si uvedomil, že tým možno zraňujem ľudí, prišli aj depresie. Už s tým viem pracovať, ale dodnes si niektorí ľudia myslia, že Gordulič je namyslený.
Kedy ste sa prvý raz stretli so stand up komédiou?
Vedel som, že niečo také existuje, ale vhupol som do toho rovnými nohami, keď kamarát Rado Tomek alias Kinet otváral Nu Spirit Club v Bratislave a chcel tam robiť aj diskusie, kabarety, párty a tiež niečo nové – stand up comedy. Svoje prvé vystúpenie v klube som mal pred ôsmimi rokmi. Sám som si napísal stand up, moderovanie a dal som dokopy ľudí, s ktorými sme to vyskúšali.
Kde ste zháňali nádejných komikov?
Bolo to zložité. Prvým bol Ludwig Bagin, ktorý nám v začiatkoch veľmi pomohol. Vedel som, že jeho toľkokrát odrozprávané krčmové historky budú fungovať. Odporučili mi tiež Pavla Seriša, ktorý je viac divadelný ako standupový a venuje sa skôr monodráme. Ďalším bol Vlado Janček, ktorý robil skôr slam poetry – rýmovanie na danú tému priamo na scéne, akýsi rap bez hudobného podkladu. V tom čase sa objavil aj Tomáš Hudák, ktorý bol jednoznačne najlepší.
Ako ste prežívali svoje prvé vystúpenie?
Bol to stres, panika, nevedel som, ako na to, čo bude vtipné a čo nie. Dopadlo to lepšie, ako som čakal, ale zároveň to bolo len desať percent toho, čo dnes odvediem na bežnom vystúpení. Ľudia nám na začiatku oveľa viac odpustili, pretože nemali žiadne mimoriadne očakávania. Bolo to však jedno z mojich najlepšie pripravených vystúpení. Trápil som sa s ním mesiac a pomáhala mi aj kamarátka scenáristka s podobným humorom. Asi štvrtú verziu som si zobral domov a učil som sa ju naspamäť pred zrkadlom.
Čo je nočná mora standupistu?
Keď si myslíme, že naše vystúpenie je super, máme ho výborne pripravené a publikum sa nesmeje. Občas to nemusí byť naša chyba. Niečo sa jednoducho stane a my sme doteraz nezistili, čo je za tým. Prvých dvadsať sekúnd rozhodne o tom, či je publikum na našej strane, alebo proti nám. Radím aj novým, mladým komikom, aby nezačínali s obrovskou pointou a dramatickým oblúkom. Namiesto toho nech v prvej polminúte komik povie dva krátke vtipy. Nimi zadefinuje, ako ho budú diváci vnímať. Ak ho nikdy predtým nevideli, či sa oplatí počkať, čo bude ďalej.
Máte nejaké finty, ako upokojiť nespokojné publikum?
Každý, kto to robí dlhšie a má za sebou štyridsať až päťdesiat vystúpení, má truhlicu s vtipmi, ktoré vždy zaberú. Tie sa vyťahujú aj vtedy, keď je v publiku ticho. To je poistka, ktorá funguje.
Dajú sa zadefinovať pravidlá stand upu?
Každý musí prejsť úvodnou fázou, akýmsi krstom ohňom. Dôležité je nájsť si svoj charakter, ktorý z neho vychádza. Vďaka tomu viete každého dobrého stand up komika jednoducho definovať. Šoko je šušľajúci hlúpy „týpek“, ktorý má prekvapujúco inteligentné pointy. Lujza je frustrovaná mama a Gabo Žifčák tučný Tatranec.
Ktoré vystúpenia patria k najhorším?
Bývajú to niektoré firemné párty. Občas nás zavolajú organizátori, ktorí sú naši fanúšikovia, no pre pre zvyšok publika môžeme byť neznámi. Potom nevedia, čo majú od nás čakať, ako chápať to, čo hovoríme. Stane sa, že neprijmú humor a tobôž vulgarizmy. Napriek tomu, že sa miernime a dáme ich len tam, kam skutočne patria. Keď zakopnem malíčkom o dvere, tak predsa nepoviem: Doparoma!
Čo najviac zaberá na divákov?
Témy a situácie, ktoré všetci dôverne poznáme. Cestovanie mestskou hromadnou dopravou, lekári, vzťahy, láska, sex, platenie daní. Stand up komik musí byť na strane publika, na strane utláčaných, tých slabších, tých, ktorí prehrávajú v živote. Každý si rád vypočuje, že v tom nie je sám.
Koľko improvizácie je vo vašich vystúpeniach?
Pri väčšine vystúpení je to menej ako päť percent. Improvizácia je náročná a treba ju trénovať. Ak na nás niekto v publiku zakričí, učíme sa reagovať. Improvizácia prichádza často až vtedy, keď stopercentne zvládneme pripravený materiál. Je to ako so šoférovaním. Najprv ho treba dokonale zvládnuť a potom si môžeme dovoliť rôzne fintičky.
Ako dlho má trvať jedno vystúpenie?
Zdravý čas, aj vo svete, je pätnásť minút na jedného komika. Organizátori niektorých firemných eventov nás žiadajú o hodinové vystúpenia, ale to odmietame. Na turné po Slovensku chodíme štyria. Každý máme dvakrát po desať minút.
Ako vyberáte nováčikov do svojho tímu?
Napíšu nám, že by to chceli vyskúšať. Ak nás nikdy nevideli v klube, pozvem ich na vystúpenie. Bod jeden teda znie: Kúp si lístok a príď sa na nás pozrieť naživo. Potom si nádejný standupista pripraví trojminútové vystúpenie toho najlepšieho a je hodený do vody. Uvedieme ho ako nováčika, približne štvrtého v poradí, teda v „klubovom primetime“. Sledujem, ako ho publikum zobralo. Ak vidím, že by z toho mohlo niečo byť, chce v tom pokračovať a venovať stand upu tri až štyri hodiny týždenne, poviem mu, v čom by sa mal zlepšiť. Ak sa jeho vystúpenia zlepšujú, pozvem ho na náš workshop, ktorý máme každý týždeň, kde pracujeme s komikmi a vylepšujeme ich vystúpenia. Ak sa komik ďalej zlepšuje a jeho záujem trvá, dostane štvrtinový honorár bežných komikov, začleníme ho do zostavy a dáme ho na plagát. Keď s nami dokáže vystupovať ďalšie tri mesiace a dostane sa na úroveň nášho najhoršieho komika, dostane plný honorár. Pri najšikovnejších tento proces trvá tri mesiace, priemerne asi pol roka. Stand up komik si môže takto zarobiť od štyristo do osemsto eur mesačne.
Prečo je v stand upe menej žien?
Ženy chcú udržať isté dekórum. Nám mužom je to jedno. Netajíme sa tým, že keď sa ráno zobudíme, poškriabeme sa v trenírkach, že po veľkej po nás ostane na záchode smrad. Ženy chcú byť krásne princezné a chcú, aby sa o nich pekne rozprávalo. Len málo z nich sa toho dokáže na pódiu vzdať. Len niektoré priznajú, že si zle vybrali manžela, že nezvládajú deti, že si rady vypijú a tri dni si neumyjú vlasy, lebo na to nemajú náladu. Najvtipnejšie sú veci vtedy, keď ich na rovinu pomenujete.
