Z množstva našich spoločných festivalových zážitkov spomínam na dva, ktoré ho možno najviac vystihujú. Na jednom z prvých ročníkov som skoro ráno odpovedal do živého vstupu ranného vysielania jednej z televízií na otázku, ktorí hostia už pricestovali do Teplíc. Vymenoval som ich zopár, najmä zahraničných, a skončil obvyklým …a mnohí ďalší. Bolo to krátko po šiestej ráno a všetci festivaloví hostia – ako sa po náročnej noci patrí – spali.
Jediný, kto sledoval toto vysielanie, bol Marián, ktorého som, neúmyselne, zabudol vymenovať. Tak ja som pre teba „mnohí ďalší“, privítal ma hneď na raňajkách a odvtedy sa so mnou niekoľko mesiacov, možno aj rok, nerozprával. Takže i ja som sa ho trochu bál.
Všetko sa zmenilo, keď v roku 2007 v spoločnosti francúzskej filmovej hviezdy Isabelle Huppertovej prevzal sám cenu Hercova Misia. Bol úprimne rád a svoju nefalšovanú radosť vyjadril spôsobom, ako zo šesťdesiatich ocenených nikto pred ním ani nikto po ňom. Zobral si tabuľku so svojím menom do oboch rúk ako partnerku a na hudbu Chaplinových Svetiel rámp začal tancovať. Tým oslavným tancom vyjadril všetko, radosť i hrdosť, pokoru i slávu, ale predovšetkým svoj nenapodobiteľný talent, originalitu a hlbokú ľudskosť. Bolo to nečakané, pôsobivé a nádherné. Je to krásny a milý človek, opakovalo potom mnoho divákov slávnostného ceremoniálu.
