Práve toto sa hovorí v hre populárneho francúzskeho autora Erica-Emmanuela Schmitta Tektonika citov uvedenej v Mestskom divadle Pavla Országha Hviezdoslava.
Divák sa však nemusí obávať, že sa ocitne na prednáške z geológie, dramatik prenáša význam do polohy ľudských vzťahov a ich nevyspytateľných ciest. Schmitt je totiž autor, ktorý dokáže s konverzačnou ľahkosťou pomenovať protirečivosť ľudských indivíduí túžiacich po láske a vzájomnom porozumení. Konkrétne v Tektonike citov na začiatku predstavuje idylický pár Dianu a Richarda. On je úspešný podnikateľ, ona žena, ktorá má všetko, po čom by mohla túžiť – kariéru, postavenie a milujúceho partnera. Lenže impulzívne sa rozhodne overiť Richardovu lásku a tu nastáva prudký zlom. Autor nám následne ukazuje turbulentnú skúšku citov, ktorá nie vždy vychádza podľa plánov jej osnovateľky. Nik nevie, kto koho skúša a obaja mladí ľudia sa tak stávajú obeťami vlastných činov.
Režisér Michal Spišák so zmyslom pre špecifiká konverzačnej drámy, kde nie je dôležitá režijná nadstavba, ale zmysel pre pevné vedenie a vyniknutie vypovedaného, sa logicky rozhodol položiť základ inscenácie na kvalitnom hereckom pretlmočení. To sa mu podarilo najmä v ženskom obsadení.
Petra Vajdová ako Diana dokáže bezproblémovo postihnúť celú škálu protichodných emočných nuáns, a zároveň byť pri tom herecky prirodzená, psychologicky presvedčivá a v tóne hlasu si udržiavať plynulú a logike textu vernú konverzačnú bravúru. V tom, naopak, nevyniká Milo Kráľ ako Richard. Jeho ležérny slovný prejav plný zámlk a zádumčivých intonácií (nie, že by niekedy nereagoval aj energickejšie) nevie byť rovnocenným partnerom pre emočne impulzívnu Vajdovú a zároveň nedokáže pestrejšie dynamizovať plynulý francúzsky dialóg. Scény tak často strácajú na citovej farebnosti i tempe.
Zvyšná časť obsadenia musela zápasiť s typologickou obmedzenosťou, čo sa najviac odrazilo na výkone Dominiky Žiaranovej ako naivky Eliny. Hrá ju síce s príjemným civilným a nestrojeným nádychom, ale herečka ostáva príliš obmedzená jednostrannosťou roly. Komickým spestrením v príliš vážnej hre citov sú postavy Dianinej matky a Elininej kamarátky z mokrej štvrte Rodice. Tie zároveň tvoria ostré protipóly – jedna distingvovaná, no žoviálna stará dáma, druhá excentrická prostitútka. Božidara Turzonovová v postave matky vyniká excelentným tlmočením slovného humoru, kde s jemným odstupom i štipľavou iróniou glosuje život Diany i samej seba a Jana Valocká ako Rodica zas živelným a energickým výrazom prináša na javisko nevyberaný plebejský nadhľad nad životom. No obe v druhej polovici inscenácie vedia komický akcent postáv utlmiť a so svojím okolím odrazu komunikovať dovtedy nevideným a o to viac vítaným vecným tónom.
Tektonika citov je solídna inscenácia, ale odhaľuje len vrchnú vrstvu textu a v ľahko predvídateľnom príbehu jej chýba podstatný dramatický nádych i tmel. Jej sledovanie tak pohodlne plynie, ale nedojíma.
Hodnotenie Pravdy
3 hviezdičky z 5
- Eric-Emmanuel Schmitt: Tektonika citov / réžia: Michal Spišák / scéna: Pavol Andraško / hrajú: Petra Vajdová, Milo Kráľ a ďalší / premiéra: 12. januára v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava
