Milan Sládek chlapčenské rozhodnutie naplnil do bodky. Mím, dramatický autor, režisér, scénograf, maliar aj tvorca masiek už šesťdesiat rokov priťahuje divákov do malých i veľkých divadiel na celom svete. Vlastnú interpretáciu Figarovej svadby hrával začiatkom deväťdesiatych rokov v národnom divadle v Soule každý večer pred trojtisícovým publikom.
„Môj život je tak spojený s pantomímou, že si neviem predstaviť inú oslavu narodenín ako na javisku,“ hovorí pre Pravdu umelec, ktorý sa práve dnes dožíva osemdesiatky. Pri tejto príležitosti predstaví na javisku bratislavského Divadla Malá scéna počas štyroch večerov – od 28. februára do 3. marca – program Jubileum.
„Tu na Malej scéne som začínal. Herci tu nechceli hrávať, bola to pre nich práca navyše. A ja som už mal vlastný súbor,“ spomína na rok 1961, keď sa po absolvovaní štúdií v Prahe a pôsobení v Divadle E. F. Buriana vrátil do Bratislavy. V spomienkach zabieha ešte hlbšie do histórie. „Prvý Večer pantomímy som uviedol 14. marca 1958 v bratislavskom klube Dimitrovka. Rozplynul sa však ako dym, jediná drobná poznámka sa objavila vo Večerníku,“ hovorí bez známky sklamania v hlase.
Foto: ARCHÍV MILANA SLÁDKA
Na pražské úspechy a plné hľadisko nadviazal aj bratislavskými. „Veľmi rýchlo mali naše predstavenia veľký ohlas, priťahovali najmä mladých. Vždy sme mali plno. A dostával som aj veľké množstvo listov,“ pokračuje Milan Sládek. So svojím súborom cestoval aj po svete, správa o okupácii Československa ho zastihla na turné vo Švédsku. „Až do 1. apríla 1970 som bol presvedčený, že budem pokračovať v práci v Divadelnom štúdiu. Keď som dostal list od vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka, že ako nežiaduca osoba sa nesmiem vrátiť do Československa, rozhodol som sa v roku 1970 požiadať v Nemecku o politický azyl,“ vysvetľuje. Reflexiou brutality tej doby je pantomimická groteska Dar, ktorá otvára večery Jubilea. Hrdina príbehu Kefka, inak Sládkovo alter ego, sa stane majiteľom čudného operenca netušiac, čo ho čaká, až vták vyrastie a zmocnie… Nový domov našiel mím v Kolíne nad Rýnom, kde otvoril vlastné Divadlo Kefka a založil prvý medzinárodný festival pantomímy Gaukler.
„V Československu som bol nútený vždy sa niekomu zodpovedať za to, čo robím. V Nemecku som mal zrazu pocit, že som zodpovedný len sám sebe, že celý život je len v mojich rukách. A keď budem vedieť žiť pozitívne, dostavia sa pozitívne výsledky. Nechcel som len trpieť a spomínať. Život v Nemecku ma naučil byť suverénny, odvážny a pomohol mi aj k zdraviu,“ hovorí s úsmevom. Znova sa vypracoval tam, kam vždy patril – na výslnie svetovej pantomimickej scény.
V druhej časti Jubilea uvedie svoje najnovšie predstavenie Andy & Basquiat. Nie je to „dokument“ o kráľovi pop-artu a afroamerickom graffiti výtvarníkovi, ale groteska o stretnutí rôznych svetov dvoch umeleckých gigantov Andyho Warhola a Jeana-Michela Basquiata. Inšpiroval ho aj zážitok z Warholovho múzea v Pittsburghu, kde si smel vyskúšať i slávnu striebornú parochňu.
A ako poslúcha osemdesiatročné telo? „Nestaviam svoje pohybové kompozície na virtuozite ako povedzme tanečník. Tam je dôležité, ako vysoko vyhodí nohu alebo koľko piruet vykrúti. Keď som bol mladší, možno som mal väčšiu schopnosť pohybovať sa ako teraz. Nemal som však tie skúsenosti, čo dnes. Možno si to len nahováram, ale vďaka skúsenostiam som precíznejší, v mnohom konkrétnejší, mám nadhľad – nad sebou samým aj nad svojou prácou. Ide mi o to, aby som obecenstvo oslovil, nadchol. Okrem fyzického potrebuje pantomíma aj vnútorné presvedčenie a radosť z tvorby. Kto má v sebe mladícky náboj, môže byť na javisku aj do stovky,“ dodáva Milan Sládek.
