Mal som byť hokejista, hovorí umelecký vedúci Lúčnice

Keď profesor takmer po sedemdesiatročnom vedení súboru zomrel, stal sa umeleckým vedúcim Lúčnice.

Ako sa líši Lúčnica v časoch Štefana Nosáľa, keď bol vo vašom veku, a tá dnešná?

Upustili sme od starých tancov, ktoré potrebujú veľký orchester. V tom čase mal súbor vyše sto členov. Dnes si to nemôžeme dovoliť. Aj kvôli tomu, že v takej zostave by sme nemali kde vystupovať. Okrem bratislavského Istropolisu a Domu umenia v Piešťanoch by sme sa nikde nezmestili. Zredukovali sme stav na štrnásť muzikantov v orchestri a dvadsať párov tanečníkov. Zbor sa od tanečného súboru odčlenil a vystupuje samostatne. Spolu vystupuje pri veľkých projektoch.

Prečo niektoré tance neprežijú?

Môže to byť hudbou aj choreografiou. V päťdesiatych rokoch sme robili všetko podľa vzoru sovietskych súborov. Vystúpenia boli monumentálne – veľa účinkujúcich, tancovalo sa v radoch. Dnes sme sa vrátili aj k menším formám, k pôvodnej kruhovej forme tanca. Preto niektoré tance neprežili, ale nie je ich veľa. Nosáľ mal na ich výber skutočne nos! To sa týka aj hudby. Ak bola napísaná dobre, dá sa používať aj dnes.

Ktoré tance máte najradšej?

Páči sa mi Po valasky od zeme – odzemok, mužský tanec. Je to jeden z najťažších tancov. Do niektorých programov ho ani nemôžeme zaradiť, lebo ho nemá kto zatancovať. Potrebujeme k nemu štyroch dobrých skokanov, takých, čo zvládnu menšie akrobatické výkony – skákať na fľaši či postaviť sa na palici.

Nedá sa tanec zjednodušiť?

To si nemôžeme dovoliť, a už vôbec nie v programe k sedemdesiatemu výročiu Lúčnice, kde boli v hľadisku aj bývalí lúčničiari. Každý z nich pozorne sledoval miesto, ktoré tancoval on. Nedovolia nám poľaviť. Nemôžeme tancovať na polovičný plyn, inak by nás rozniesli. Je to vlastne odborné publikum. Vedia oceniť výkony, pretože si pamätajú, koľko potu je za každým jedným tancom.

V Lúčnici ste začínali krátko pred nežnou revolúciou. Aká bola vaša cesta k tancu?

Veľmi rýchla. Do pätnástich rokov som hral hokej, potom prišla puberta a začal som sa flákať. Cez prázdniny som ani nešiel na letnú prípravu, ktorá bola nudná, pretože sa tam len behalo. Po dvoch mesiacoch mi však spoluhráči kondične „utiekli“ a ja som nevedel, čo ďalej. Mama tancovala v Dimitrovci, sestra bola v tom čase už v Lúčnici, otec tiež kedysi pracoval v Lúčnici, tak sa logicky dostal k slovu tento súbor. Mňa však tanec nebavil, myslel som si, že je len pre baby. Doslova ma dotlačili na konkurz do Lúčnice. V deň D som našiel v schránke lístok od sestry: Musíš ísť na konkurz! Aj tak som išiel radšej von. Mama ma našla na dvore a priviedla ma na konkurz.

Tak sa začala rodiť vaša tanečná kariéra?

Nie celkom, pretože ma po mesiaci z prípravky vyhodili. To ma však nakoplo. Celý rok som tancoval vo folklórnom súbore Ekonóm, okrem toho som cvičil doma a trénoval som klasiku so šesťročnými deťmi. O rok neskôr som išiel opäť na konkurz do Lúčnice, tentoraz dobre pripravený. Zobrali ma.

Bolo to vaše prvé stretnutie s profesorom Nosáľom. Aký bol?

Vzbudzoval veľký rešpekt. Ľudia sa ho báli, obchádzali ho. Vždy mal posledné slovo. On rozhodoval o tom, kto ostane v súbore a kto nie. Dokedy vládal, chodil na každý konkurz a vždy si ľudí vyberal sám. A my sme ho rešpektovali.

Keď chlapci začínajú so športom, ich motiváciou je vyhrávať, ísť na majstrovstvá sveta alebo olympiádu…

To bol presne môj sen…

Aké sú méty tanečníka?

Ak hovoríme o Lúčnici, ona samotná je istým Olympom. Neviem, či by som tancoval v inom súbore. Veľmi som túžil dostať sa do sveta, cestovať, lebo v socializme to nebolo možné. Spočiatku mi k tomu mal pomôcť šport, potom Lúčnica. Aj to bola určite veľká motivácia.

Uvažovali ste o tom, že sa ľudovému tancu budete venovať profesionálne, že s ním spojíte celý svoj život?

To určite nie. Po dvoch rokoch, keď ma tanec chytil, som rozmýšľal, čo urobím so svojím vzdelaním. Skončil som odbor mechanik strojných zariadení a chodil som do práce, ktorá ma nebavila. Začínal som o šiestej v dielni, kde som opravoval a čistil stroje. Chcel som sa odtiaľ dostať, no v tom čase musel mať každý pečiatku zamestnávateľa v občianskom. Podarilo sa mi vybaviť ročné neplatené voľno, čo bol v tom čase zázrak, a začal som sa pripravovať na prijímačky na VŠMU. Chodil som na všetky možné kurzy tanca. Vysoká škola mala byť moja záchrana. A tiež záchrana od vojenskej služby.

Zachránili ste sa?

V roku 1990 ma zobrali na VŠMU, kde som študoval pedagogiku tanca. Prvé dva roky som chodil na choreografiu k profesorovi Nosáľovi, napriek tomu ma nelákala.

Kto dnes stojí za choreografiou Lúčnice?

Pred dvoma rokmi sme si pred tvorbou reprezentačného programu prizvali ôsmich choreografov. Takých, čo sú na voľnej nohe, aj z iných súborov. Každý dostal voľnú ruku, mohli si vybrať, k čomu majú blízko. Nebolo to celkom štandardné, ale nechceli sme ich obmedzovať oblasťou alebo typom tanca. Takýmto spôsobom sme chceli zistiť, čo v nich je. Boli sme zvedaví, či niekto vystrelí a bude môcť robiť celý program, prípadne jeho polovicu.

Našli ste takého?

Vznikli kvalitné choreografie. Niektorí experimentovali s historickými tancami, iní dali prednosť autentickému podaniu. Ďalší inklinovali viac k tanečnému divadlu, ale to nie je celkom smerovanie Lúčnice. Na náš súbor chodia ľudia, ktorí sa chcú zabaviť, nie rozmýšľať nad ťažkým príbehom. Na druhej strane choreografie nemôžu byť lacné ani povrchné. Zapisoval som si reakcie divákov, aby sme vedeli, čo sa im páči, a ktorým smerom sa máme ubrať.

K čomu mali diváci najbližšie?

V každom meste reagovali inak. Polovica tancov sa páčila jednej skupine divákov a druhá polovica inej. Žiaden tanec neprečnieval. Vôbec nám to nepomohlo.

Neuvažovali ste o angažovaní jedného choreografa?

Zamestnať v dnešnej dobe choreografa na plný úväzok je riziko. Nemáme záruku, že všetko, čo urobí, bude dobré. Nosáľ bol aj v tom výnimočný. Bol zároveň choreograf aj umelecký vedúci. Na druhej strane, aj on urobil veľa tancov, ktoré išli do koša. Mal šťastie, že sa stretol s výbornými skladateľmi, najmä so Svetozárom Stračinom. Oni dvaja si sadli a deväťdesiat percent tancov Lúčnice boli ich spoločné diela. Moja predstava do budúcnosti je taká, že scenár, dramaturgia a réžia by ostali v našej kompetencii a choreografom by sme zadali konkrétne tance. Všetko je to ale o diskusii s jednotlivými tvorcami. Možno niekto príde aj s výborným námetom, scenárom a bude vedieť urobiť aj choreografiu. Musíme začať skúšať a hľadať.

Aká bola vaša cesta k postu umeleckého vedúceho?

Odtancoval som si šesť rokov v Lúčnici, s ročnou prestávkou v Japonsku. Rozlúčil som sa s Lúčnicou, prerušil som štúdium na VŠMU a so sestrou a ešte jednou tanečnicou sme tancovali moderné tance v kúzelníckej šou. Keď som sa po roku vrátil, mal som šťastie. Súbor sa pripravoval na festival vo Východnej, chýbali tanečníci, a tak som mohol nastúpiť. V tom čase dostal vtedajší pedagóg tanca Jaro Kupčo ponuku robiť riaditeľa do SĽUK-u a jeho prácu sme vykrývali my starší tanečníci. Postupne som sa stal pedagógom tanca. V roku 1996, na turné v Japonsku, som bol už oficiálne zamestnaný ako asistent choreografie a pedagóg tanca. Posledných desať rokov som robil len asistenta choreografie a teraz, po Nosáľovej smrti, som sa stal umeleckým vedúcim.

Vybral si vás Nosáľ sám?

V tom bol zvláštny. Nikdy priamo nepovedal, čo by si prial, kto by mal súbor viesť. Potom si robte, čo chcete, bola jeho zvyčajná reakcia. Len raz mi tak potichu povedal, že je s mojou prácou spokojný a že si to váži. Miesto umeleckého vedúceho mi ponúkla umelecká rada – aj preto, že som v Lúčnici tridsať rokov a s Nosáľom som robil najdlhšie.

Bol pán profesor skúpy na chválu?

To je o ňom známe. Málokedy po predstavení tanečníkov pochválil. U neho bola pochvala, keď nepovedal, že to bolo zle. Aby tanečníci nespyšneli…

Čo sa vám pri spomienkach na neho vybaví?

Často som s ním chodil na menšie festivaly, akým je Koliesko v Kokave nad Rimavicou. Vždy chcel, aby sme boli v dianí. Mnohí ľudia si myslia, že večerné festivalové zábavy sú len o jedle a pití, ale Nosáľ rád pozoroval muzikantov, spevákov a tanečníkov pri spontánnej zábave. Ak niekoho objavil, ťahal ho do Lúčnice. Aj peknej baby, ktorá nádherne spievala, sa hneď pýtal, či neštuduje v Bratislave a či by neprišla do Lúčnice. Staral sa o súbor a prízvukoval, aby sme to robili aj my. Pretože nie je samozrejmé, že kvalitní ľudia prídu do Lúčnice sami.

Máte niečo spoločné?

Smiali sme sa, keď pred vystúpením prišiel do kultúrneho domu alebo do divadla a vždy o centimeter či dva posunul mikrofón. Vždy musel niečo napraviť. Teraz sa zase smejú na mne. Aj ja posúvam, keď je niečo krivé, dávam do poriadku detaily.

Boli ste priatelia?

Myslím, že áno. Samozrejme, vykal som mu. Po večeroch, keď sme ostali traja-štyria, sa už rozprávali aj príhody z minulosti. Myslím, že by sa s nimi nezdôveril hocikomu.

Štefan Nosáľ bol svojský, nenahraditeľný. Nebojíte sa porovnávania?

To ešte len príde. Momentálne uvádzame program, ktorý vznikol ešte počas jeho života. Keď vyjdeme s novým programom, určite budeme počúvať, čo Nosáľ urobil lepšie alebo horšie. Jedno je isté. Už to nikdy nebude také, ako to urobil profesor. Každý po ňom príde s vlastným prínosom. Budeme mať iného hudobného skladateľa, môžeme sa vybrať inou cestou. Nosáľ však vytýčil istý štýl, a ten by sme chceli dodržať. Či sa nám to podarí, zistíme pri prvom programe.

Kedy ho uvidíme?

Chceme sa doň pustiť čo najskôr. Dohodli sme sa, že sa do toho pustíme hneď po výročí. Nemôžeme však každé dva roky postaviť nový program. Nielen kvôli financiám – pretože musíme tanečníkov obliecť, zaplatiť skladateľa a choreografov – no musíme nájsť aj únosnú mieru tréningov pre tanečníkov, ktorí sú na sále trikrát do týždňa po tri hodiny. Tak ako to povedal jeden bývalý tanečník: Lúčnica mu nemôže zobrať viac, ako mu dáva. To je jedno, či pocitovo, alebo časovo. Naším posledným termínom je výročie Lúčnice o päť rokov. Popritom však budeme uvádzať aj Nosáľove tance a programy. Našou prioritou je udržať ich čo najdlhšie a v plnej kvalite.

Majú mladí ľudia záujem o ľudový tanec?

Momentálne, vďaka televíznej šou Zem spieva, je akýsi boom folklóru. Neviem, či mu to časom neublíži, možno začne ľuďom liezť na nervy. Tvárime sa, že sme niečo objavili, pritom my už roky kričíme: Príďte sa pozrieť, čo máme doma. Tanečníci prichádzajú do Lúčnice z detských súborov. Nie každý však vydrží intenzívne tréningy, náročné na čas. Dvadsať párov je naším ideálnym stavom. S dievčatami je to lepšie, u chlapcov je trochu kríza. Aj v SĽUK-u, kde sú profesionálni tanečníci, majú ledva dvanásť párov. My tanečníkom nedávame peniaze, ich odmenou sú pekné predstavenia a potlesk, zážitky a zájazdy.

Takmer každý Lúčničiar hovorí, ako mu súbor zmenil život. Čím to je, že sa Lúčnica tak zapíše do života každého?

Mladí ľudia prídu do kolektívu, kde sa treba prispôsobiť. Rešpektovať zaužívané pravidlá, ktoré fungujú roky. Musia ubrať zo svojho ega, vážiť si starších, už len preto, že niečo dokázali. Mladí tanečníci, keďže majú najmenej tancov, odnášajú po predstavení kroje, a keď sú starší a majú zo desať tancov, sú radi, keď zase im pomôže niekto mladší. Aj počas zájazdov techniku a rekvizity nosia tanečníci. Pomáhajú ju vykladať a nakladať, čo je niekedy po desaťhodinovej ceste autobusom v letnej horúčave únavné. Tak sa učia zodpovednosti a disciplíne. Je to výchova, ale žiadna šikana. V Lúčnici sa občas siaha aj na dno síl. Kedysi sme na zájazdoch bývali v zlých podmienkach bez teplej vody, neraz sme tancovali chorí. Nikto nás nenútil, ale keď sme kvôli tomu cestovali päťtisíc kilometrov, nejako sme to odtancovali. Mnohí vďaka Lúčnici zmenili svoju profesiu. Začali sa venovať umeniu, študovali réžiu, strih, kameru. Aj mne úplne zmenila život, veď som mal byť športovec.

Dokonca ste si v Lúčnici ženu našli. Venuje sa aj ona folklóru profesionálne?

Mirka študovala liečebnú pedagogiku, pracovala s tehotnými ženami ako dula a pripravovala ich na pôrod aj tancom. Tancovať vlastne nikdy neprestala. Učila tancovať deti v detských folklórnych súboroch a teraz vedie svoju tanečnú skupinu. Keďže máme tri deti, a každé chce chodiť na iný krúžok v inej časti Bratislavy, venuje im veľa času. Spolu sme začali robiť letné denné tanečné tábory v Dome kultúry vo Vajnoroch.

Aj vaše deti sa venujú ľudovému tancu?

Dcéry chodili k mojej sestre Ingrid Saňkovej, ktorá vedie detský folklórny súbor Klnka. Potom prešli do Prvosienky, aby nemuseli cestovať tak ďaleko. Folklórny tanec sa im však zdal málo dynamický a nemoderný, preto začali robiť gymnastiku a neskôr športový aerobic. Najstaršiu, štrnásťročnú Kristínku občas vezmem k nám na tréning, zatancovať si techniku, nech úplne nevyjde z cviku. Uvidím, či sa to zlomí. Najmladší Lukáš je športovec, hrá futbal a florbal.

Kedysi sa Lúčnica úspešne spojila s Elánom, minulý rok so skupinou IMT Smile. Možno to je cesta k mladým ľuďom.

Koncert s IMT Smile nadviazal na úspech projektu s Lúčnicou. Jánovi Ďurovčíkovi sa podarilo vytvoriť výnimočnú réžiu aj choreografiu a vznikol projekt, vďaka ktorému sme získali nových divákov. Takých, ktorí by pravdepodobne na samostatné vystúpenie Lúčnice neprišli. Nemyslím si, že by sme mali takéto projekty robiť každý rok. Lúčnica nepatrí do hál a zimných štadiónov, ale do kultúrnych domov. Nesmieme stratiť svojho diváka.