Príbeh inšpirovaný starou parížskou legendou, ktorý zvečnil v románe Chrám Matky Božej v Paríži Viktor Hugo, zožal ohromný úspech už v čase svojho vydania (1831). Lákal aj filmárov. Skôr narodení si pamätajú Zvonára u Matky Božej s Ginou Lollobrigidou a Anthonym Quinnom v hlavných úlohách, mladší možno rovnomenný animovaný muzikál z dielne Walta Disneyho.
O dobré storočie skôr však dramatický príbeh o romantickej láske, intrigách aj dobrote srdca zvábil baletnú scénu. K Hugovmu a Perrotovmu libretu skomponoval hudbu Cesare Pugni, baletný epos Esmeralda mal premiéru v londýnskom Her Majesty's Theatre v roku 1844 a o dva roky neskôr v Petrohrade. Romantický balet postupne prepracoval francúzsky tanečník a choreograf Marius Petipa, ktorý v polovici 19. storočia zakotvil v Petrohrade. Tam si najvýznamnejší európsky choreograf svojej doby vyslúžil vlastnou tvorbou prezývku otec ruského baletu. Jeho verzia Esmeraldy, ktorú premiéroval v roku 1886, prežíva dodnes. A v nedeľu ju po prvý raz uvedie v premiére Balet Slovenského národného divadla. Presne v deň, keď si svet pripomenie dvesto rokov od Petipovho narodenia.
„Marius Petipa je jednou z najvýznamnejších osobností klasického baletu. Vytvoril úžasné produkcie, ktoré v sebe spájajú vrcholnú tanečnú techniku, dramatický príbeh, veľkolepú výpravu a charakterové tance, ktoré boli predvojom hollywoodskych produkcií. Ide o neuveriteľnú koncentráciu choreografickej invencie, hudby a výtvarnej zložky,“ hovorí režisér a choreograf Vasilij Medvedev. Po Oneginovi a Korzárovi je Esmeralda tretím titulom, ktorý uvádza naša prvá baletná scéna.
Hoci jeho inscenácia sa pridŕža Petipovej umeleckej vízie, zdôrazňuje, že ide o novú verziu. Pôvodná choreografia sa podľa neho zachovala aj vďaka naštudovaniu Vajnonena a Vaganovej zo začiatku 30. rokov minulého storočia, ktorí ju videli na vlastné oči. „Obaja majstri svojho remesla zúročili svoje choreografické poznámky a odovzdali ich ďalej. Aj poznámky Nikolaja Sergejeva, ktoré sa nachádzajú v archívoch Harvardovej univerzity, umožnili získať mnohé detailné informácie o predstavení z roku 1930, z ktorých sme čerpali aj my,“ pokračuje ruský režisér. Z pôvodných kresieb a náčrtov scén aj kostýmov vychádzali scénografka Aljona Pikalová a kostýmová výtvarníčka Jelena Zajceva z moskovského Veľkého divadla.
Aj v súčasnosti sú pôvodné klasické balety divácky príťažlivé. „Je dobré, aby mal súbor rôznorodý repertoár. Tieto balety sú zároveň meradlom úrovne baletných súborov, motiváciou, aby napredoval. Je to zrkadlo úrovne baletných telies. Preto nám záleží aj na výtvarnej stránke, realistické dekorácie a kostýmy podľa historických návrhov umožňujú divákom čo najviac precítiť dobu, v ktorej vznikli. S jej kúzlom, atmosférou, poetikou, bravúrou a pečaťou výnimočnosti,“ dodáva Vasilij Medvedev.
