„Bohužiaľ nie. Čechovove texty fungujú tak aktuálne, pretože reflektujú aj realitu, ktorú prežívame. Žiaľ, v úbohosti, malichernosti a prízemnosti, či už v existenčnom, ale aj v spoločenskom a politickom zmysle slova, sa za tých sto rokov veľa nezmenilo,“ priznáva režisér Svetozár Sprušanský.
V izbe ošumelého pavilónu na okraji vidieckej nemocnice prežíva skupinka pacientov, ktorých správanie sa vymyká z bežných koľají. Z času načas medzi nich prichádza lekár, ktorému sa zverujú so svojimi príbehmi, pochybnosťami, bolesťami, ilúziami, snami aj pocitmi viny. Dokáže človek sám vzdorovať osudu? Prečo sú vzťahy medzi ľuďmi také komplikované? Existuje vôbec láska? Čo je normálne a čo už nie? A ako vôbec žiť, aby človek neodchádzal s pocitom premárnených rokov? Odpovede aj na tieto otázky hľadajú postavy uväznené v izbe č. 6.
Z Čechovovej rovnomennej poviedky ponechali tvorcovia len základnú kostru. „Do ohraničeného priestoru sme umiestnili postavy aj z iných autorových hier, napríklad z Višňového sadu, Troch sestier, Čajky či Uja Váňu a princípom autorského divadla sme z nich spolu s hercami utkali svojbytnú scénickú kompozíciu,“ pokračuje v rozprávaní pre Pravdu hosťujúci režisér.
Herečku v najlepších rokoch, ktorá uprednostnila kariéru pred súkromným životom, traumatizuje po synovej smrti pocit obrovského previnenia. Večného študenta neopúšťa odhodlanie zmeniť dané pomery. Mladucha, ktorej ušiel ženích spred oltára, je odhodlaná čakať na svoju lásku hoci aj večne. Starnúci Don Juan, presvedčený o vlastnej neodolateľnosti, sníva o večnej mladosti. Čo postava, to ľudský archetyp. Generačne rámcujú celý život – od naivity a ideálov mladosti cez životné karamboly, ktorými realita v priebehu rokov odstrihuje predstavám krídla, až po prah pozemskej púte.
„Najsilnejšia je príbehová línia ošetrujúceho lekára v podaní Jevgenija Libezňuka, ktorý sa s pacientmi zhovára o ľudských túžbach, nenaplnených snoch i predsavzatiach, životných očakávaniach aj premárnených životoch. Jeho prostredníctvom sa na svetlo sveta vyplavujú prúdy ľudského podvedomia, až sa napokon sám stane ďalším pacientom,“ vysvetľuje Svetozár Sprušanský. Scénická poézia a vizuálna imaginácia sú nosnými piliermi mozaikovitého príbehu. Lúčmi reflektorov vyťahuje z hĺbky a tmy javiska jednotlivé postavy, reprezentujúce najrozmanitejšie ľudské osudy.
Inscenácia má ambíciu oživiť na spôsob akupunktúry citlivé body duše, aby si do divadelného príbehu diváci naprojektovali vlastné zážitky, skúsenosti či životné očakávania. " Izba č. 6 tak môže zrkadliť aj realitu, ktorú bolestne prežívajú," dodáva režisér, ktorý s Divadlom Alexandra Duchnoviča spolupracuje už na deviatom projekte.
