Návrat k pôvodnému dramatickému textu sa ukázal ako skvelá voľba.
Uvádzačky pred začiatkom predstavenia divákov usádzajú na dve protiľahlé strany hľadiska. Medzi nimi sa nachádza javisko len s najnutnejším nábytkom, ohraničené dvoma holými panelmi, na ktorých visia rodinné portréty. Všetko nasvedčuje tomu, že sa budeme ako pod drobnohľadom prizerať rodinnej dráme, kde sú navonok vzťahy ideálne a uhladené ako podobizne na stenách, no v skutočnosti betónovo chladné ako tieto múry.
Foto: COLLAVINO
Hra Gerharta Hauptmanna Pred západom slnka totiž ponúka presne takúto sondu do honosného, ale nefunkčného rodinného krbu – silný príbeh o solventnom Matthiasovi Clausenovi, ktorý sa na jeseň svojho života zamiluje do ženy o niekoľko desaťročí mladšej. Lenže úprimný ľudský vzťah sa nestretne s pochopením najbližšieho okolia, ktoré nedokáže akceptovať tento generačne aj sociálne nevyrovnaný zväzok.
Vajdička hru pochopil ako výsostne aktuálnu pitevnú analýzu peniazmi i predsudkami rozvrátenej rodiny, a preto ju situoval do súčasnosti. Nejde však o žiadnu neadekvátne radikálnu úpravu, jedine kostýmy a rekvizity napovedajú, že sa prizeráme príbehu z dneška. Réžia zároveň neuchvacuje výraznou interpretáciou, jej základ stojí na citlivom čítaní textu hry, kde pozorne dekóduje jej morálne aj ľudské stanovisko. To sa Vajdičkovi darí najmä vďaka upriameniu pozornosti na hereckých predstaviteľov. I menšie postavy autor obdaril bohatým ľudským zázemím, takže aj v menej exponovaných úlohách dokážu herci zaujať dôkladným vykreslením charakterov.
No nestretávame sa s tým v každom jednom prípade. Napríklad Tomáš Maštalír zaťa hlavnej postavy predstavuje len v jednoliatej, arogantne ukričanej póze, v ktorej absentuje širšie rozvrhnutý spodný plán (čo je však hercovým dlhodobým nedostatkom). Naopak, Táňa Pauhofová v Bettine aj na malej ploche vytvára pestrý portrét odstrkovaného dievčaťa bez perspektívy životného naplnenia. Na otca prepiato naviazanú dcéru kreuje cez decentne plachý až ustráchaný pohyb a hanblivé zajakávanie sa, kde jedine samovoľné trhanie hlavou pri väčšom vzrušení pôsobí v inak homogénnom výkone silene.
Herecké centrum inscenácie logicky stojí na predstaviteľoch páru Clausena a Inken – Martinovi Hubovi a Márii Schumerovej. Huba spočiatku vnútorný obsah roly zbytočne rozptyľuje excentrickým pohybom a frázovaním, badať priveľa vonkajškového ornamentu, ilustrácie i rušivo pôsobiacej nedôslednej artikulácie. Postupom času však jeho Clausen naberá prvky konkrétnosti a triezvosti, ktorými Huba dokáže doslova manipulovať atmosférou inscenácie, či už v pokojnej hereckej hladine, či v prudkých emočných výbuchoch.
Jeho rovnocennou partnerkou je poslucháčka VŠMU Mária Schumerová, ktorá sebavedomo obstála vo svojej prvej divadelnej skúške. Jej Inken je plná dievčenskej energie, bezprostredného odhodlania, úprimného citu a čistoty neschopnej pochopiť konanie Clausenových detí. Herečka všetky odtiene postavy predstavuje v prirodzenej tónine a dokáže byť uveriteľná a myšlienkovo presvedčivá v každej jednej z bohatej škály Inkinho charakteru.
Inscenácia Pred západom slnka nezaujme novátorským výkladom klasickej drámy, ale, naopak, ponúka kvalitné pretlmočenie hry stojace najmä na silných hereckých výkonoch.
Hodnotenie Pravdy
- 4 hviezdičky z 5
- Gerhart Hauptmann: Pred západom slnka / réžia: Michal Vajdička / scéna: Pavol Andraško / hrajú: Martin Huba, Jozef Vajda a ďalší / premiéra: 7. apríla v SND
