Nástup zvuku bola úžasná etapa filmu

10.06.2018 09:00
Jana Evelley
Jana Evelley (Baby, Mary ml. a iné) a Michal Novodomský (Muž, Herec a iné) v inscenácii Nemé kráľovné. Autor:

Zlaté baby. Zlatíčko Ameriky... Prezývky, ktorými si publikum privlastňovalo herečku Mary Pickfordovú.

Lesk veľkej hviezdy nemého filmu začal slabnúť po tom, čo do sveta pohyblivých obrázkov vtrhol zvuk. Mal na svedomí kariérny pád viacerých z najväčších star strieborného plátna. A spôsobil aj ich malé i veľké herecké aj súkromné tragédie. Zlomové obdobie kinematografie približuje inscenácia Nemé kráľovné, ktorú v pondelok uvedie v tretej repríze prešovské Divadlo Jonáša Záborského. Autorkou divadelnej fikcie je Iveta Škripková, ktorá píše pod menom Iveta Horváthová.

Iveta Škripková.
Iveta Škripková. Autor: Pravda, Ivan Majerský

Nebudem hovoriť s novinármi. Chcú písať o mojej práci, ale zaujíma ich len súkromie! Hnevá sa jedna z hrdiniek. Zrodil sa práve v 20. rokoch minulého storočia bulvár?

Presne tak. Vtedy – v zlatej ére nemého filmu. Bol to jeden z marketingových ťahov, aby publikum chodilo do kina. Zrodil sa takzvaný star systém, ktorý s menšími inováciami funguje dodnes

Mimochodom, dodnes zaujímajú ľudí viac klebety ako myšlienky.

Je ľahké a príjemné baviť sa o niekom inom, nie o sebe. Klebetiť a nemať za to, čo hovoríte a čo si myslíte, žiadnu zodpovednosť. V našich životoch je to krásny náhradný program.

Hra je divadelnou fikciou, ale predobrazmi vašich hrdiniek boli skutočné hviezdy nemého filmu.

Herečky, o ktorých hráme, v tom čase patrili medzi tie najlepšie a najznámejšie. Každá z nich – v scenári je šesť filmových hviezd: Mary Pickfordová, Pola Negri, Gloria Swansonová, sestry Norma a Konstance Talmandge a Mae Murrayová – metaforicky zastupuje životy iných herečiek v tom čase. Podľa vzhľadu vystihujú spomínaný star systém. Život týchto hviezd je istým modelom a prototypom ostatných, odrazom hereckých typov v danom čase, napríklad žena vamp, veselá blondína, nešťastne zaľúbená a podobne.

Chcem meno v titulkoch, podiel na zisku, rozhodovať o režiséroch, s ktorými budem robiť… Žiada „Zlaté baby“. Bola Mary Pickfordová prvou ženou, ktorá sa dokázala postaviť proti nadvláde mužov v továrni na sny?

Mary Pickfordová bola talentovaná herečka a súčasne skvelá manažérka. Máme sa čo od nej učiť. Pochopila, že žije vo svete, kde muži určujú, čo sa hrá a ako sa hrá. Uvedomila si, že ak chce rozhodovať o svojich rolách, ak nechce čakať na to, čo jej ponúknu a má mať hlavné slovo v tvorbe, musí si zabezpečiť vlastný tím a svoje peniaze na výrobu. Inak bude vždy od niekoho závislá. Nezávislosť niečo stojí. Postupne sa stala ekonomicky nezávislou od producentov, a to jej zaručilo slobodu výberu štábu i filmových rolí vo filme. Samozrejme, bola aj výborná strategička, pretože presadiť sa vo filmovom biznise nebolo ľahké. Dokonca ani v Hollywoode, kde boli ľudia otvorení novým názorom na spoločenské roly žien.

Čo nové ste sa ako divadelníčka a spisovateľka dozvedeli aj sama pre seba o tejto kapitole dejín filmu?

Zistila som, že je to jedna z úžasných etáp umeleckej tvorby. Že stojí za to venovať sa minulosti. Všetko, čím vtedy umelci žili, sa neviditeľne prenáša do súčasnosti a znovu ožíva v našich osudoch. Tieto spojitosti fungujú napriek veľkej časovej i priestorovej vzdialenosti, v ktorej sa odohráva náš príbeh.

Nebolo priveľmi riskantné napísať prvú časť predstavenia ako nemý film s titulkami?

Do rizika sme išli a netušili sme, ako to na javisku zafunguje. Náš tvorivý tím však fascinovala možnosť nehovoriť a skúsiť nemohru. A vďaka herečkám, režisérovi Mariánovi Peckovi, technickému personálu a, samozrejme, s troškou šťastia to všetci výborne zvládli.

S nástupom zvukového filmu muselo kvôli farbe hlasu či prízvuku nemálo herečiek plátno opustiť. Len kvôli tomu?

Nič v živote nie je čierno-biele. Myslím, že veľkú rolu zohrala skutočnosť, že publikum už chcelo iné filmy. Ľudia začali húfne navštevovať „talkies“, zvuk bol zrazu nová zábava. V tých časoch existovala komisia Pathé, ktorá dávala licencie hercom a herečkám, že majú správny hlas a akcent, aby mohli hrať vo filme. A ako každá komisia, aj táto sa stala nástrojom na zvýhodňovanie a nezvýhodňovanie hercov/herečiek. Málokto vie, ale nástup zvuku spôsobil veľké profesionálne tragédie, končiace samovraždami umelcov…

Mnohí tvorcovia sa však s príchodom zvuku odmietali zmieriť. Napríklad Chaplin…

Aj keď bol Charlie Chaplin veľkým miláčikom publika, napokon zvukový film neporazil.

Ako hovoria hrdinky inscenácie, ranou pre hviezdy bol aj tzv. Hays code. Nedokázali sa filmári postaviť proti pokryteckej morálke a prudérnosti, ktoré vytlačili z obrazu vášeň a zmyselnosť?

Neviem, či sa dá otázka takto postaviť. Téma je rozsiahla… Individuálne to určite mnohí chceli. Ale nemali podmienky či šancu a v neposlednej miere ani právomoc niečo zmeniť. Aj pri tomto „probléme“ sa prelínajú veci vnútorné, individuálne s vonkajšími spoločenskými mechanizmami. Aké sú politické a spoločenské mechanizmy, akú moc kto drží v rukách – to všetko zasahuje do života jednotlivcov. V prípade „kódu“ a star systému určoval a určuje normy biely muž stredného veku, ktorý všetko platí… Stručne teda, o všetkom rozhodli bisnizmeni. Bola to stratéga ovládania. Samozrejme – obhajovali sa morálkou a vkusom publika, ktoré na filmy chodilo.

S témou ste neprišli sama, ponúkol vám ju umelecký šéf divadla Michal Náhlík.

Ponuka napísať pôvodnú hru o herečkách nemého filmu, ktorým objav zvuku zmenil život, ma prekvapila aj potešila. Bol to skok do nového sveta a súčasne skok do mojej vlastnej skúsenosti z hereckého sveta. V istom zmysle aj návrat, lebo to nie je prvá naša spolupráca s prešovských Divadlom Jonáša Záborského. DJZ Prešov. Kontinuita je pre mňa dôležitá. Je dobré, že poznám divadlo, hercov a herečky, zázemie…

Neváhali ste, či ponuku vôbec prijať?

Nie, lebo sa ženským témam venujem tvrdohlavo a dlho. Zdá sa mi, že napriek množstvu hier, v ktorých vystupujú ženy, ich svet ostáva nepreskúmaný. Veľa textov nedáva šancu pozrieť sa na ženy z inej ako univerzálnej maskulínnej pozície. Ponuka bola pre mňa súčasne aj šancou písať o ženách inak, vystúpiť proti dogmám o nich, aj proti stereotypným pohľadom na vzťahy medzi mužmi a ženami. Hľadať tvorivý rodovo citlivý pohľad jazyka divadla. Ľudia nevedia, o čo ide. Už to nevysvetľujem, radšej napíšem hru. Prirodzene, som závislá od ponuky. Máloktoré divadlo oslovuje autorov/autorky priamo kvôli napísaniu hry, táto prax sa vytráca z našich divadiel. DJZ Prešov je výnimkou.

V prípade Nemých kráľovien ste autorka aj dramaturgička „v jednom“. Kedy jedna s druhou polemizovala?

Keď človek píše, už robí sám sebe dramaturgiu tým, ako vyberá tému, aké prostriedky používa atď. Vtedy sme – autorka i dramaturgička – spoločne naladené. Po napísaní hry je hlavným partnerom režisér inscenácie, v mojom prípade väčšinou Marián Pecko. Po rokoch spolupráce dokáže veľmi presne skonkretizovať nedostatky. Pohádame sa a potom vznikne druhá a tretia verzia. Keď režisér začne inscenovať, nastupuje moja dramaturgia. Týka sa inscenačného tvaru na javisku. Ego autorky už neexistuje. Vstupujem s režisérom do dialógu. Nepolemizujem, skôr sa snažím analyzovať režijný výklad textu a prijať zvolené divadelné a herecké postupy. Veci žijú svojím životom a na javisku dostávajú iný význam. Je to ďalšia tvorivá fáza – s režisérom, s hercami, s tímom. Vstupuje do nej veľa faktorov profesionálnych, tvorivých aj osobných. Je veľkým šťastím, ak sme naladení spoločne. A to s Mariánom sme. Cíti osobitosť divadla, hercov a rozumie týmto témam.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#nemý film #Mary Pickford #Iveta Škripková
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk