Martin Huba: Pozerať seriál? Explodujem!

Hovorí sa, že sedemdesiatpäťka je začiatok ozajstnej staroby. Pocítili ste niečo také, keď ste nedávno oslávili jubileum?

O niečom takom som ani nepočul, ani som to nepocítil. Ani si to nemyslím. Sedemdesiatpäťka mi zatiaľ pripadá ako krásne obdobie života, keď sa človek môže začať zamýšľať nad radosťami voči sebe samému. No nie som si istý, či vám nehovorím niečo úplne neplatné a falošné.

Pomôžme si faktami. Ako to bolo v deň jubilea? Len čo ste sa zobudili, hneď ste si pomysleli: Ježiš! 75!

Mňa to neprekvapilo. Veď som sa na to pripravoval vlastne od narodenia. Poviem niečo obligátne, ale je to tak: zaplať pánboh, mám toľko práce a toľko plánov, že ani nemám čas o veku premýšľať. Desí ma síce, že mám toľko rokov, ale skôr z toho dôvodu, aby som všetko stihol a vydržal. Zatiaľ ma život a práca baví, nemám teda extra čas a dôvod uvedomovať si vek. A potom: môj starý otec mi kedysi povedal, že každá sekvencia v živote, každý vek má svoju špecifickú krásu. Je dôležité ju rozpoznať a povedať si, čo je pre ktoré obdobie života najprirodzenejšie, a teda najkrajšie.

Čo je to momentálne pre vás?

Objavujem krásu adekvátnu sedemdesiatpäťke. Starý otec hovoril aj o tom, aké dôležité je nepomýliť si tie sekvencie, že v istej fáze života človek túži po tamtej kráse a neskôr po inej. Chcem dúfať, že cítim správne. Starý otec ma svojím výkladom dopredu upokojil a v sedemdesiatpäťke si to uvedomujem: Po zhone života sa človek vracia k sebe. Aktívny život nás od samých seba odtláča. Musíme riešiť to, musíme riešiť ono, realizujeme sa, ale naša aktivita nie je vždy nasmerovaná k nám. Ide vždy o zabezpečenie čohosi. V sedemdesiatpäťke si človek uvedomí, že už má právo sa upokojiť a obrátiť aktivitu k sebe samému.

Ktorý starý otec vám hovoril o sekvenciách života? Ten zo stredného Slovenska či zo západného?

Musím povedať, že som mal šťastie nielen na skvelých rodičov, ale aj starých rodičov. Otcov otec nás od detstva trápil nárokmi na sebadisciplínu. Viedol nás k tomu, aby sme ani na chvíľu nezabúdali na vďačnosť za to, že sme na svete. Chodili sme so sestrou k starým rodičom na prázdniny do Spišskej Novej Vsi a starý otec troška spôsobil, že mám traumatizovaný pohľad na Tolstého. Keď sme totiž doobedovali, opakovala sa stále tá istá situácia. So sestrou sme si už vymieňali pohľady, lebo sme vedeli, čo príde. Pri jedle sa nesmelo hovoriť a po jedle starý otec siahol po knihe, ktorá bola pripravená na poličke. Volala sa Kruh četby a boli to tri zväzky, v ktorých Tolstoj sústredil rôzne citáty, úryvky z kníh, krátke príbehy. Asi pred piatimi rokmi Kruh četby vyšiel opäť aj u nás. Sú tam aj filozofické úvahy samotného Tolstého o kultúre, náboženstve, živote… Na každý deň nejaký citát. Starý otec siahol po knihe, museli sme ju otvoriť so zatvorenými očami a trafiť prstom na niektorý citát. Potom sme mali vysvetliť, o čo v ňom ide. Mali sme z toho so sestrou nábeh na žalúdočné vredy. Nie že by nás starý otec trestal, keby sme hovorili hlúposti, ale mali sme z toho stres. Či ho uspokojíme.

Pamätáte si niektorý citát?

Napríklad: „Blúdil som lesom a svietil som si na cestu fakľou. I pristúpil ku mne pútnik a hovorí. Zhasni fakľu, tak ľahšie nájdeš cestu.“ No, Martinček, tak… pozrel na mňa starý otec a bolo treba hovoriť. Všeličo som vymýšľal, že pod lampou býva tma a tak. Bolo neobyčajné šťastie, že sme mali tohto starého otca. Bol „zaťažený“ Tolstého filozofiou, ale bol aj veľký milovník prírody. Vláčil nás v noci so sestrou po lesoch. Učil nás, aby sme sa nebáli prírody. Museli sme prespať vonku. Stará mama mu nadávala: „Deti sa ťa boja“. Takže všetko sa dialo pod láskavými krídlami starej mamy, tá mala pre nás vždy koláčik, prikryla nás láskavosťou, ale stále sme cítili aj tlak starého otca.

Koľko ste mali rokov, keď vás starý otec skúšal z citátov?

Mohli sme mať tak jedenásť, dvanásť, ale dialo sa to v priebehu viacerých rokov. Bol veľmi náročný. Pracoval ako rušňovodič a to bolo vtedy asi ako dnes kozmonaut.

A mamin otec?

Otata bol školský inšpektor, učiteľ. Výchovu mal o niečo láskavejšiu. To on mi povedal o tých sekvenciách života. Bol filozofickejšie zameraný. Otcov otec bol síce tiež filozof, ale razantnejší. Mal to spojené s tvrdosťou k sebe. On bol k sebe enormne náročný. A teda aj k nám, deťom. Opakujem: bola to neobyčajná kombinácia – extrémna mäkkosť starej mamy a neobyčajná razantnosť starého otca. Bol však aj neobyčajne múdry – on vedel, kedy mi treba dať sekerku, kedy mi treba kúpiť bicykel, vedel, kedy ma treba naučiť spať v lese. Veľmi si ho vážim a považujem za veľké šťastie, že sa objavil na svete a v mojom živote.

A vy ste aký starý otec? Máte čas na vnúčatá?

Mám vnučky, ktoré už majú 19, 17 a vnuk má 13 rokov. To už sú ženy…a mladý muž.

Neskúšate ich z citátov?

Dcérka, mnou nakazená láskou k horám, s rodinou žije v Tatrách. Náš vplyv je tým trochu redukovaný, ale, samozrejme, sme spolu radi a keď sme spolu, tak sme naozaj spolu. Chcem byť dobrý starý otec, či som, to sa treba spýtať ich. No s časom je to také, aké je. Aj so ženou sme na starých rodičov netypicky aktívni a neviem, či je to dobre.

Ideálni starí rodičia sú takí, čo už nemajú žiadne iné povinnosti?

Myslím, že áno. U nás je to tak, že ja pracujem na plný úväzok v divadle a manželka si tiež ešte nedá so školou úplne pokoj.

Videli sme vás v SND v Hauptmannovej hre Pred západom slnka v úlohe starého otca, ktorý robí rodine problémy. Vdovec Matthias Clausen sa bezhlavo zamiluje do mladučkej devy. V divadelnom časopise Portál odpovedáte na otázku, že ste také niečo v skutočnosti zatiaľ nezažili. Zaujalo nás práve slovo „zatiaľ“. Pripúšťate, že ešte niečo také môže prísť?

Človek musí byť v živote pripravený na rôzne prekvapenia, ale zatiaľ mi boli podobné vášne bohato dopriate v rámci služobných povinností. A či sa to udeje v občianskej rovine? Čo vám mám na to povedať? Zatiaľ sa cítim „vydostený“ spĺňaním si tejto služobnej povinnosti.

Máte viac takých úloh, kde starší muž miluje mladú ženu?

Zvláštne je, že v poslednom období mám podobných úloh viac – Clausen, sedemdesiatročný, a ani nie dvadsaťročná. Robil som práve Masaryka vo filme Hovory s TGM, kde je reč aj o tom, že prežil veľmi silnú erotickú známosť s novinárkou o štyridsať rokov mladšou. V tom istom čase som robil v Prahe inscenáciu o Bergmanovi – on to aj napísal, o Ullmanovej a ich dcére. Visí tam latentné tajomstvo, či je tá dcéra jeho, a tiež je do neho na smrť zaľúbená. Ďalej je tu Komenský: Tiež som tam mal sekvenciu, kde sa mu stalo, čo sa stalo, a zrazu mu do cesty vošla mladá dievčina. Myslím si teda, že ku mne je osud milosrdný – na túto tému ma vyčerpal pri spĺňaní služobných povinností. Netreba komplikovať vzťahy v reálnom živote.

Ako sa vám hral Clausen s mladou herečkou Máriou Schumerovou, ktorá bola Inken Petersovou, čiže vašou partnerkou v hre Pred západom slnka?

Veľmi dobre. Je to inteligentná mladá žena a svojou cudnosťou je pre túto rolu vzácne predurčená. Snažili sme sa, všetci tvorcovia, aby to nebol bulvár na prvú, aby to nebolo iba o erotične, o zbláznení sa starého chlapa. On sa samozrejme zblázni, ale zblázni sa za komplikovaných, možno rozhrešenie udeľujúcich okolností. Mladá kolegyňa bola neobyčajne usilovná a cieľavedomá, bola v nej vzácna kombinácia plachosti a určitej dravosti. Akokoľvek, je to východniarka a tie dobré gény spomínanej dravosti, čo východniari majú a ktoré nám Bratislavčanom často idú na nervy, vedela kultivovane a zmysluplne zúročiť. Som rád, že som ju spoznal. Mima Schumerová je tretiačka – poslucháčka herectva na VŠMU.

V tej hre hral kedysi – ešte v roku 1939 – aj váš otec. Ktorú postavu?

Hral doktora, ktorého v našej inscenácii hrá Jožko Vajda. Ja som si zapamätal, že to otec hral podľa fotky. Keď som si ako decko pozeral doma futrál s javiskovými fotografiami, bola tam snímka a pri nej napísané: Pred západom slnka, Mico, doktor, prvá rola. Tak som si to zapamätal. Bola to prvá otcova rola v Národnom divadle.

Hrali ste v priebehu kariéry niektoré postavy, ktoré stvárňoval aj otec?

Nie, nikdy sme nehrali to isté. Otec veľa hral, ja som veľa hral, ale v repertoári sme si neliezli do svojich revírov.

Aj vám niekedy o hre Pred západom slnka rozprával?

Nie. Bol som takisto prekvapený, ako všetci ostatní, že sa to tu tak dlho nehralo. Pri kvalite tej hry.

Je to strhujúci príbeh. Asi jedna z najlepších inscenácií uplynulej sezóny. Ste rád, keď takú úlohu dostanete?

No iste. Herecké povolanie je veľmi závislé – či vás obsadia, kto to bude režírovať, kto bude s vami hrať, čo to je za hra. Či vám tá hra v rozpoložení, v ktorom momentálne ste, konvenuje, či rieši témy, ktoré aj vy v živote riešite. Takých závislostí je veľa a ide o to, ako je k vám osud láskavý.

A čo keď vám hra „nesadne“?

To je strašné.

Ako sa to prekonáva?

Ja neviem – žalúdočnými vredmi? Alebo začnete režírovať! To je môj prípad. Našiel som tú smelosť či drzosť. Stalo sa mi totiž to, na čo sa pýtate, a to je pre muža po tridsiatke či štyridsiatke strašné. Vy z javiska musíte totiž ľudí presviedčať, že tomu, čo hráte, veríte. Musíte ľudí večer čo večer vlastne klamať a tváriť sa, že tomu tiež veríte. Toto utrpenie mi dodalo odvahu, a keď boli okolnosti priaznivo vykreované, aj sa mi to podarilo.

Ako režiséra vás akceptovali aj v Čechách. Chystáte niečo nové v tomto smere?

Režíroval som v Prahe na Vinohradoch hru Františka Langera Periféria. Je to ponáška na Dostojevského Zločin a trest, ale z pera českého autora. Robil som aj Idiota v Komárne a s predstavením sme boli na festivale maďarských divadiel z územia mimo Maďarska, ktorých je veľmi veľa. Dostali sme tam niekoľko ocenení, dostali sme aj cenu za herecký výkon. Robil som aj operu Tosca v Banskej Bystrici.

Operu máte v rodine… Ste milovník opery?

Áno, cez maminku, ale nie je to len tento fakt. Samozrejme, pri opere musíte prijať mieru štylizácie, veľa vecí, ktoré sa mnohým ľuďom prijímajú pomerne ťažko, ale ak spoznáte zákonitosti opery, zistíte, že to je prekrásna forma divadelného umenia.

V Čechách nielen režírujete, ale aj často hráte. Nezávidia vám českí herci, že už druhý raz ste stvárnili T. G. Masaryka?

Myslím, že nie, aspoň v to dúfam.

Ako sa vám hrá ten významný muž a krásny starec?

Nechal som si narásť fúzy. Ale inak – aj ja som sa nad tým zamýšľal a pýtal som sa režiséra Sedláčka pri mojom prvom stretnutí s TGM, prečo si vybral mňa a on povedal: „Víte, pane Hubo, vy jste starej chlap, ale máte klukovské oči.“ Možnože na tento fakt vsadil aj režisér Jakub Červenka pri našom novom projekte Hovory s TGM, čo ma veľmi potešilo.

Druhý film, kde hráte Masaryka, je nová snímka Hovory s TGM, ktorá sa nakrúcala v Topoľčiankach, kam chodil prezident na dovolenky. Rovnomennú knihu napísal Karel Čapek a film je o vzniku tej knihy, o rozhovoroch Čapka a Masaryka. O čom sa s Janom Budařom, ktorý je Čapkom, rozprávate? Ako režisér debaty stvárnil? Čo z nich vybral?

Je to dialógový film a sám som zvedavý, ako ho ľudia prijmú. Nie je to totiž vôbec akčný film, nebehajú tam kone, vlaky sa tam nezrážajú, nie sú tam explózie. V dnešnej dobe, keď nie je vo filme päť strihov naraz, divák sa nudí. Ak neurežú niekomu hlavu alebo uši, nie je spokojný. Skrátka, nie je jednoduché udržať pozornosť diváka 90 minút. Automaticky naskakuje obava, že to nie je frekventovaný filmový tvar a ako zapôsobí. Film je už nakrútený, ale ešte sa robia postsynchróny. Má to byť v kinách k 100. výročiu vzniku Československa.

Chvalabohu, že sa tam rozpráva a že to nie je film typu Křižáček, kde sa takmer nerozpráva. Je to rozhovor tých dvoch mužov?

Hrá tam len Jan Budař a ja. Raz tam čašníčka prinesie kávu a nejaký fotograf nás cvakne… Je to podľa knižky Hovory s TGM, čiže hovoríme o živote, o láske, o demokracii. O práve na zasiahnutie do celospoločenských dejov sú tam názory na českých politikov, na slovenských politikov, hovorí sa tam o Štefánikovi…

Spomenuli ste, že aj o láske?

Masaryk po smrti manželky prežil intenzívny vzťah, ktorý mu rodina veľmi nepriala, presne ako Clausenovi v hre Pred západom slnka a aj o tom sa rozprávame. Masaryk tam nie je ako chladná ikona z učebníc, nie je to mumifikovaná postava. Chceli sme ho poľudštiť. Možno prezradíme niektoré jeho momenty slabosti, ale bez ambície, aby sme ho pripravili o jeho zaslúženú úctu. On to ten Tomáš tiež nemal ľahké, bol to ale energický chlap. Chcem dúfať, že ľudia ten film prijmú.

Bojíte sa, že dnes ľudia nečítajú Karla Čapka?

Nečítajú vôbec nič.

Keď sme boli na predstavení Vojna a mier v SND, na tlačovej konferencii sa ukázalo, že mladí herci knihu nečítali… Monika Potokárová by vraj už nemohla ani spať…

Že by ju to tak rozrušilo?

Nie, nemala by už čas spať.

Vo štvrtom ročníku sa jeden študent herectva priznal, že nečítal Hamleta: Však si to vygúglim! Povedal som mu: Ale to si, chlapče, nevygúgliš! Ty to nenosíš v sebe! On oponoval: Však ja sa k tomu dostanem. A ja na to: Dostaneš sa k tomu, ale nebude to súčasťou tvojej osobnej kvality. Tvojho pohľadu na svet!

Váš starý otec, ktorý vás skúšal z Tolstého citátov, by asi odpadol.

Ten by nám nedal obed! To by ani stará mama nepomohla. Ale vážne – to sa nedá oklamať. To nenačítané sa podpisuje na práci herca, ale aj na práci kohokoľvek, napríklad na ministerstve školstva, skrátka na každom jednom človeku, ktorý má aký-taký spoločenský dosah. Je dôležité, či máš načítané, alebo nie. Keď sme boli v Divadle na korze, ako začínajúci herci, končili sme práve školu a našli sme sa tam príbuzné duše. Akokoľvek to dnes analyzujem – ako to, že sme sa tak šťastne stretli – vychádza mi, že sme sa našli tí, čo sme mali načítané. A pochopil som to plne, keď sa Julo Satinský o niekom rozhodoval, či ho zoberieme, alebo nie. Julo povedal: Ty, vieš čo? Neberme ho. On nemá načítané! Nie že by niečo proti nemu mal, ale nemali by sa o čom rozprávať.

Je to určitý spoločný intelektuálny aj morálny základ. Potom už netreba toľko slov. Dnes, keby ste vylúčili tých, čo nemajú načítané, kto by vám zostal?

Najvyšší stupeň komunikácie je spoločné mlčanie. Vieš, o čom mlčíš, vieme, o čom mlčíme. To tu absolútne chýba. Mnohí hovoria, že nemajú čas. Masaryk každú noc hodinu čítal beletriu. On tvrdí, že keď sa chceš o človeku niečo dozvedieť, musíš čítať dobrú beletriu. Ľudia si dnes myslia, že si všetko vygúglia, ale to sa mýlia.

Aj na javisku budú gúgliť? Kam to smeruje?

No ku katastrofe.

Možno je nejaký iný zámer. A – niektorí ľudia ešte čítajú…

Je to však príliš rozriedené. Ja viem, že sa nedá na nikoho tlačiť, aby čítal. Keď som sa o to pokúšal so svojimi žiakmi na VŠMU, nefungovalo to. Ak sa číta z prinútenia, je to stratený čas. Vtedy sa čitateľ zaujíma len o dejovú líniu. To je ako televízne seriály – ten s tou a podobne. Nechápem, že seriály ľudí tak vedia zaujať, ale pozor určite sú aj dobré a kvalitné seriály zasluhujúce si pozornosť – Tudorovci, Mladý pápež a podobne. To je iná kategória, aj finančne iná. Mladý pápež bol aj nasvietený draho, ale určite to nie je len v tých peniazoch. Paradoxne, keď boli v minulosti len dva programy, ľudia museli pozerať to, čo sme im v nich ponúkali – Dostojevského, Balzaca, Shakespeara… skrátka, to čo sme im na tých dvoch programoch, zaplať pánboh, ponúkali. Dnes prepnú na tie odrezané uši, ktoré sa buď režú aktérom seriálov, alebo reže vás v ušiach ich totálna bezduchosť. Ja by som asi explodoval, keby som sa mal hodinu pozerať na seriály tohto druhu, ktorými sme atakovaní na TV kanáloch z asi 90 percent.

Čo pozeráte či čítate?

Radšej čítam. Som rád, že ešte vidím, o čom čítam. Deti tento vnútorný obraz už nemajú. Majú ho zničený televíziou. Fantázia nie je schopná vytvoriť rýchle strihy a triky, a tak dieťa po chvíli čítanie vzdá. Deťom treba čítať, aby sa im vnútorný obraz vrátil.

Čo teda práve čítate vy?

Tolstého Príbeh koňa. Je to o starom koňovi, ktorý bol kedysi šampión a teraz stojí opustený v kúte maštale. Z výslnia sa dostal na odstrel. Mám rozčítanú aj knihu Nebezpečná metóda, resp. jej Hamptonovu dramatizáciu Řeči léčí o vzťahu Freuda a Junga. Kamaráti-nepriatelia… Krásna hra. Psychoanalýza ma zaujíma. Rozhodujem sa, či budem robiť na javisku toto alebo Koňa.

Aj staroba koňa je smutná. Aká je staroba ľudí dnes? Píšu sa o nej hrôzy, ale v reklamách pôsobia dôchodcovia ako bodrí, krásni, usmievaví ľudia…

To je jedna z najstrašnejších vecí – táto reklama. Hrozné! A smutné! Žiť v ilúzii je namáhavé, ale odolať ilúzii je tiež namáhavé. Šťastná staroba je podľa mňa ilúziou. Ide ale aj o to, čo je pre človeka šťastie. Ak nie je pre neho šťastie nájsť mier v duši, tak nenájde šťastnú starobu. Šťastná staroba nie je to, že si namažeš kĺby tými vecami, čo v reklame propagujú a že hráš golf! To je také smutné, neadekvátne, falošné! Ak má byť obrazom šťastnej staroby odmietanie staroby, tak to je nešťastie. Treba prijať tú starobu. To, čo je pre ňu špecifické a azda aj pekné. No, pokiaľ ide o konce ľudského života, človek sa pýta, prečo sú často také kruté? Bože dobrý, prečo? Prečo to treba tak? Asi sme tým trestaní, asi to treba. Staroba v mnohých prípadoch totiž končí ponižujúco a v tom ťažko objaviť niečo krásne. Neviem, či to môj starý otec neprehnal, keď tvrdil, že v každom veku je niečo pekné.

Vy ste o týchto pochybnostiach pekne hovorili na pohrebe herca Jana Třísku…

Mal som tú česť. Povedal som, že by sme sa mali zbaviť nášho smútku a egoizmu a uvedomiť si, že Jan mal prekrásny život, ktorý sa skončil v spojení Vltavy, Karlovho mosta a určitého tajomstva. Zomrel v istote, že je stále žiadaný a potrebný. A o čo prišiel? Prišiel o to, že sa z nemocničného lôžka človek pozerá na strop a uvažuje, na čo je ešte na svete… K šťastnej starobe patrí odísť bez poníženia. Viem, o čom hovorím. Obdobie staroby je krásna sekvencia, ale je dôležité, aby sa skončila bez toho štádia poníženia. Ale aj to treba pokorne prijať. Je však veľkým šťastím, ak to štádium poníženia nepríde. Staroba má aj túto nedôstojnú fázu a ak si niekto myslí, že si to uľahčí tým, že bude hrať golf, napastovaný a preoperovaný s odsatým tukom, to je len dôkaz neprijatia prirodzenosti. Vymladzovanie sa považujem za znak nezmierenia sa so sebou samým. Nájsť mier v sebe je najdôležitejšie.

Raz sa vaša manželka vyjadrila, že čím ste starší, tým viac sa jej páčite.

Nad tým sa nezamýšľam, ale faktom je, že keď si raz moje dcéry pozerali naše svadobné fotografie, opýtali sa: Mama a ako si to ty vedela odhadnúť, že z toho vyrastie? A či som vyrástol? Keď som hral Kontrabas, hral som to asi 22 rokov a tiež sa tam protagonista zamiluje. Pýta sa dám v publiku – myslíte si, že ja ešte môžem byť pre nejakú ženu použiteľný? Keď som to začínal hrať, tak odpovedali – no samozrejme, o desať rokov to bolo: no príde na to a po tých 20 rokoch som pochopil, že to musím prestať hrať. Bol z toho humor.

Kedysi sa ľudia chceli zdať starší, aby boli váženejší, dnes sa, naopak, omladzujú…

Ľudstvo sa zbláznilo. Všetci chcú byť šťastní, zdraví, silní, mladí. V Čechách sa opýtate: Jak se máš? A všetci odpovedajú: „Skvěle!“ Však sa upokoj! To je také vyčerpávajúce, hrať to šťastie… Prečo sme všetci stratili zdravý rozum? Všetci sme predsa Čenkovej deti. Všetci sme skôr žobráci a sluhovia. Teraz je príležitosť niečo si uchmatnúť a vznikla z toho zvláštna agresivita. Vymysleli sme si alternatívny svet umelého šťastia. A svoje bytostné šťastie sme nechali zaspať pod stromom v lese.

Oddýchnete si? Čo budete robiť v lete? Pôjdete aj do lesa?

Máme tento rok v auguste s manželkou zlatú svadbu. Rozhodli sme sa, že opäť pôjdeme do nášho obľúbeného Dubrovníka, kde sme sa na spoločnej ceste životom pred 50 rokmi dohodli. To je naša destinácia. Dúfam, že sa mi podarí ísť aj do lesa. Sme divožienka a divomuž, ale les je pre mňa istý proces. Nie je to rýchle rozhodnutie ísť do lesa, ale ide o to – vstúpiť do lesa. Naladiť sa naň.