Stano Dančiak neodišiel do zabudnutia, odišiel nezabudnuteľný

13.08.2018 10:09, aktualizované: 18:20
posledná rozlúčka Stano Dančiak
Členovia Slovenského národného divadla sa lúčili s kolegom Stanom Dančiakom. Autor: ,

Posledným dlhotrvajúcim potleskom v stoji sa v pondelok v Slovenskom národnom divadle rodina, kolegovia, priatelia a diváci rozlúčili s hercom Stanom Dančiakom, ktorý zomrel 4. augusta vo veku 75 rokov. V smútočných príhovoroch sa často skloňoval najmä jeho zmysel pre humor, talent ťať do živého, výnimočný dar pre improvizáciu a mystifikáciu aj súdržnosť jeho rodiny. Dlhoročný člen Činohry SND stvárnil na javisku našej prvej scény päť desiatok postáv.

„Skvelý herec a báječný komik, ako veľmi chýbajú tie salvy burácajúceho smiechu z bufetu či v pauzách, historky so skvelou pointou,“ spomínala počas rozlúčky Božidara Turzonovová na herca, ktorého doménou bola tragikomédia. Stano Dančiak bol (smutným) klaunom, ktorý podľa spomienok kolegov vždy rozdával radosť, dobrú náladu, po veselé historky nechodil ďaleko a humor nachádzal aj tam, kde ho iní nevideli.

Každá repríza bola premiérou

Na čestnej stráži pri katafalku na javisku Činohry SND sa vystriedalo mnoho Dančiakových kolegov – František Kovár, Kamila Magálová, Martin Huba, Zuzana Kocúriková, Richard Stanke, Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Diana Mórová, Karol Čálik, Ján Gallovič a mnoho ďalších. „Sedával som na skúškach a zabával sa na jeho improvizáciách v blankverze,“ povedal riaditeľ Činohry SND Michal Vajdička o postave Puka, ktorú Dančiak stvárnil v Shakespearovom Sne noci svätojánskej. Vajdička bol vtedy osvetľovačom a tešil sa na každé ďalšie predstavenie. Vďaka Dančiakovmu improvizačnému talentu totiž podľa neho išlo vždy o premiéru.

„Pán Dančiak odišiel za svojím hereckým dvojčaťom Mariánom Labudom. Spolu študovali, spolu si odkrútili vojenčinu, spolu začali účinkovať na doskách Slovenského národného divadla, spolu založili legendárne a jedinečné Divadlo na korze. Po jeho zrušení boli spolu pridelení do súboru Novej scény a napokon sa spolu do Slovenského národného divadla vrátili. Teraz už sú opäť spolu,“ hovoril Vajdička. „Chcel by som počuť tú výhovorku, akú si pán Dančiak pripravil, aby ospravedlnil Mariánovi svoje meškanie,“ dodal v narážke na Dančiakov talent vymýšľať si neuveriteľné historky. „Aj tú najväčšiu absurdnosť musíš ľuďom podať s vážnou tvárou. Vtedy vzniká tá správna sranda. Keď som profesorovi Hubovi seriózne tvrdil, že som meškal na hodinu preto, lebo z trolejbusu vypadlo dno, moji spolužiaci sa išli popukať od smiechu,“ spomínal Dančiak v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom.

Členovia Slovenského národného divadla
		sa...
Profesor
		Juraj Stern sa podpisuje
		do...
+4Herec Dušan Jamrich
		počas príhovoru
		pri...

Vyspelý názor občana Dančiaka

Prvé skúsenosti s herectvom získaval Dančiak v Detskej rozhlasovej dramatickej družine, neskôr ho presvedčili, aby skúsil šťastie na VŠMU. So spomínaným Mariánom Labudom, ktorý zomrel v januári, už počas štúdia vytvorili základy svojej spolupráce, keď si spoločne zahrali v Bohatcovi a Lazarovi. „Táto dvojica bola pre bratislavské publikum spätá s legendou podobne ako už vtedy publikom velebení L+S (Lasica a Satinský),“ pripomína v knihe Čas činohry našich čias teatrologička Zuzana Bakošová Hlavenková. Ako príklady postáv, ktorých stvárnením si získali priazeň divákov aj kritiky, uvádza okrem Vladimíra a Estragona z Beckettovho Čakania na Godota aj Podkolesina a Kočkareva z Gogoľovej Ženby.

Obe predstavenia sú z dielne Divadla na korze, ktoré však stihlo zažiariť iba nakrátko, kým ho začiatkom 70. rokov zrušili. „Hovoril si – som za divadlo pravdy. V Divadle na korze sme si s divákom dýchali do tváre, tam sa nedalo nič kamuflovať,“ povedal počas rozlúčky Dušan Jamrich. Zdôraznil, že Stano Dančiak bol za pravdu nielen v divadle, ale aj v spoločnosti. „Ďakujem ti za tvoj postoj v 97. roku, bol si členom štrajkového výboru Činohry Slovenského národného divadla, keď bolo potrebné postaviť sa proti metódam vtedajšieho ministra kultúry. Toho s tým kabátom na hlave. To neboli žiadne dančiakovské vymysleniny, ale zreteľný vyspelý názor občana Dančiaka,“ pokračoval Jamrich. „Pre tých, čo ťa nepoznali a je ich máličko, odchádzaš do zabudnutia. Pre nás, čo sme ťa poznali a je nás veľa, odchádzaš nezabudnuteľný. Zbohom a dovidenia,“ uzavrel.

Stano Dančiak po zrušení Divadla na korze pôsobil na Novej scéne a po revolúcii sa vrátil do SND, kde ho čakali úlohy ako Hitler v Taboriho Mein Kampfe (1991), Sekretár v Birinského Chaose (1991), Dr. Goll vo Wedekindovej Lulu (1993), Fortunato v Goldoniho Čerticiach (1995), Štipec v Egressyho Portugálii (2001) či Nádaši vo Feldekovom Horore v horárni (2003).

Kto rozosmial kino na Floride?

Dančiaka si veľmi skoro začali všímať aj filmári. Dokonca ešte predtým, ako začal študovať na VŠMU ho režisér František Kudláč obsadil do filmu Na pochode sa vždy nespieva (1960). Mal vtedy 18 rokov, končil strednú zdravotnícku školu a pre filmovačku takmer zmeškal maturitu. Počas VŠMU účinkoval napríklad v Námestí svätej Alžbety Vladimíra Bahnu a neskôr prišla ponuka od Petra Solana na film Kým sa skončí táto noc, kde žiarili spolu s Mariánom Labudom. Zahral si aj v Sebechlebských hudcoch (1975) Jozefa Zachara, detskom filme Sojky v hlave (1983) a v množstve televíznych inscenácií.

Veľmi populárna bola jeho úloha sluhu Jamesa v sérii výstupov s Mariánom Zednikovičom v role lorda Nortona. A s Mirom Nogom zase nakrútil sériu medzinárodne ocenených grotesiek Bud Bindi. Režíroval ich aj Jozef Slovák. „Spomenul som si, ako sme boli spolu na Floride na filmovom festivale v Orlande. Kvôli tebe museli zopakovať predstavenie nášho filmu, lebo diváci chceli ešte raz vidieť toho herca zo Slovenska, ktorý celé kino tak rozosmial,“ povedal počas poslednej rozlúčky režisér. „Som presvedčený, že pred tou bránou tam hore ťa prijmú bez ohlásenia a budú sa tešiť, že konečne prišiel niekto normálny, kto sa neberie moc vážne, ale koho si možno vážiť,“ dodal.

Podľa Martina Hubu je paradoxné, že Dančiak sa na konci svojej žiarivej púte ocitol pre chorobu v tme a to núti človeka intenzívnejšie si uvedomiť, nositeľom koľkých foriem svetla Dančiak bol. Rozdával ho plným priehrštím. „Až tak veľa svetla si rozdal, že tebe z neho nakoniec nezvýšilo,“ povedal o kolegovi s tým, že divák bol pre Dančiaka náboženstvom. Stano Dančiak robil desaťročia iným život ľahším, znesiteľnejším a ako dodal Martin Huba, svoje smutné okolie často presviedčal o práve na úsmev.

Pôvodnú agentúrnu správu sme nahradili článkom z denníka Pravda.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#úmrtie #Stano Dančiak #posledná rozlúčka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk