Hlas Poirota, Štúr aj Tatarka: K narodeninám Ján Kožuch dostal Kráľa Leara

Jána Kožucha, oporu Slovenského komorného divadla v Martine, v ostatných častiach Slovenska poznajú viac po hlase. Dabuje totiž obľúbeného belgického detektíva Hercula Poirota z detektívok Agathy Christie.

17.08.2018 09:00
Herec Ján Kožuch. Foto: ,
Herec Ján Kožuch.
debata (2)

V júli ho mohli vidieť aj diváci Letných shakespearovských slávností, keď na Bratislavskom hrade hral Egeona a Baltazára v Komédii omylov. V domovskom divadle v Martine mal rolu ešte vyššieho rangu – Kráľa Leara.

Ako ste oslavovali svoje júnové 70. narodeniny?

Aj v divadle, aj doma – bol to dosť dlhý týždeň. Divadlo mi ponúklo skvelú postavu – Kráľa Leara, odpremiérovali sme ho dva týždne pred narodeninami, hral som ho aj v deň narodenín, potom sme si s kolegami posedeli pri vínečku. Doma to bolo trošku roztopašnejšie. Na rodinnej oslave nás bolo štrnásť, plus dvaja psi a dva kocúry. Ako vášnivý chalupár som dostal kosačku. Zákusky som nežiadal, hoci nechýbali. Kosačka je lepšia.

A Kráľ Lear je dobrý narodeninový darček?

Veľmi dobrý vtedy, keď už rolu naštudujete, rozumiete jej a tušíte, čo s tou kladou robiť. Ale kým sa k tomu človek dopracuje, chvíľočku to trvá. Nervozita, neistota sú sprievodné znaky hereckého remesla. Hlavne – je to postava, ktorá je odmenou starým hercom, ktorí by už pomaly mali ísť do dôchodku.

Brali ste to tak?

Je jasné, čo mi naznačili. Ale ja už v dôchodku som, hoci hrám naplno.

V čom je Lear zložitá postava?

Každý predstaviteľ doňho vloží kus svojho života a životných skúseností. Lear nerozumie svojim blízkym a možno ani sám sebe. Je to veľmi nepríjemný starý pán, svojim deťom nič nedaruje. Sú tam texty, až sa človek zamyslí, či je vôbec možné, aby toto otec povedal svojim deťom. Vôbec sa nedivím, že dcéry majú od neho odstup. Snažia sa ho pochopiť. Leara odsunú do hospicu, kam za ním chodia, a on od nich vyžaduje dôkazy lásky. Tvrdí, že im dáva kráľovstvo a deti len prevracajú oči, lebo vedia, že fakticky nič nemá. Režisér Dodo Gombár príbeh postavil tak, že sa odzrkadľuje vo vzťahoch medzi otcom a dcérami a každý by si v predstavení mal nájsť ponaučenie.

Takže stále aktuálna téma?

Iste, Shakespeare je stále aktuálny.

Ale vy ste iný otec. Našli sme starší rozhovor, kde ste spomínali príhodu z rodičovského združenia. Rozčúlil vás tam synov učiteľ matematiky, ktorý povedal, že matematika nie je len recitovanie básničiek.

Áno, ten pán učiteľ bol veľmi nepríjemný. O ľuďoch ako on sú mnohé hry – o takých, čo sa za každých okolností správajú tak, aby bolo čo najlepšie im. Tento učiteľ bol zarytý komunista a pamätám si, ako sa po prevrate v roku 1989 okamžite postavil na čelo študentov s heslom: toto sme my chceli. Typický obracač kabátov. Výrok o tom, že matematika nie je recitovanie básničiek, povedal ešte roky predtým, ale to už som si od neho držal odstup: s tebou sa ja baviť nebudem. Neviem, čo som mu vtedy na rodičovskom združení povedal, asi niečo v tom zmysle, že on by to ani zarecitovať nedokázal. Možno som to nemal hovoriť, možno by dokázal. Pravda je, že v našej rodine sme nikdy neboli s matematikou veľkí priatelia. Ani synovia, ani ja. Kamaráti najmladšieho syna išli na poľnohospodársku školu, kde sa všetko točilo okolo matematiky. A ja synovi hovorím: prosím ťa, rozmysli si to. Zapamätaj si, že žiadny Kožuch nikdy nebol inžinier. Chceš to zmeniť? Vraj hej. Tak choď, povedal som mu. Po semestri sa vrátil a išiel študovať angličtinu. Myslím si, že som to ani nekomentoval.

Najnovšia postava herca Jána Kožucha - Kráľ Lear. Foto: Braňo Konečný
Najnovšia postava herca Jána Kožucha - Kráľ Lear. Najnovšia postava herca Jána Kožucha - Kráľ Lear.

A čím boli Kožuchovci – rodičia boli herci, a ostatní v rodine?

Moje deti nie sú hercami. Starí rodičia sa venovali poľnohospodárstvu, s herectvom nemali nič spoločné. Otec bol zakladajúcim členom Krajového divadla Nitra. A mama sa po založení Bábkového divadla v Nitre stala jeho členkou.

Aj vy ste boli v bábkovom divadle, však? Bolo to preto, že vás neprijali na VŠMU?

Presne tak. Som človek, ktorý sa vie „spučiť“ a keď mi na prijímačkách povedali nie, tak som sa „spučil“, že sa tam viackrát nevrátim. Pozorovateľka z pražskej AMU pani Treybalová mi povedala: poďte na prijímačky k nám do Prahy, to bude v poriadku. Tak som po roku išiel do Čiech, medzitým som pracoval ako elév v bábkovom divadle, a naozaj ma prijali. Po škole som zakotvil v Nitre, potom v Banskej Bystrici, kam prišiel režírovať Ľubomír Vajdička svoje slávne predstavenia Kráska a zviera a Gozziho Kráľa jeleňov. Keď z politických dôvodov odvolali riaditeľa a dušu divadla Jožka Mokoša, zasa som to nezniesol, „spučil“ som sa a dal som výpoveď. Aj z Nitry do Banskej Bystrice som odišiel kvôli mojej tvrdohlavosti. No, kvôli „spučeniu“.

Čo sa tam stalo?

Hrali sme tam skvelé predstavenie Strach má veľké oči, ktoré režíroval Ctibor Turba – svetoznámy mím. Aj v Nitre sa menili riaditeľské posty, nastúpil učiteľ, ktorý vraj môže viesť bábkové divadlo, pretože ako učiteľ rozumie deťom a ešte k tomu je aj kúzelník. Človek by sa nad tým pousmial. Rozhodol, že predstavenie nemá šancu a ja na to: ak to stiahnete, idem preč. Však choď si – tak som dal výpoveď a išiel som „spučený“ do Bystrice. Ale pointa je v tom, že to predstavenie sa potom hralo vyše 20 rokov. Boli s ním dokonca v Číne a pochodili celú západnú Európu… Mňa preobsadili, ale mal som pravdu. To predstavenie bolo zrozumiteľné na celom svete. Bolo plné fantázie a humoru. Vidíte, do akých starých čias sme sa v rozhovore vrátili?

Tak skočme do roku 2014 a zastavme sa pri vašom účinkovaní vo filme Díra u Hanušovic režiséra Miroslava Krobota. Súvisí to nejako s tým, že ste študovali v Prahe?

Neviem, s čím to súvisí. Obyčajne neberiem takéto ponuky, lebo si vždy vypýtam scenár a oni ho buď nemajú, alebo ho pošlú neskoro, alebo je scenár zlý. Našim produkciám veľmi neverím. Ale tu som hneď dostal scenár a nemusel som robiť kasting. Vybrali si ma a nepotrebovali, aby som sa motal na kastingu.

Nebolo by to smiešne, po toľkých odohratých rokoch chodiť na kasting?

Aj ja si to myslím, pre takého starca je už aj ponižujúce niekde tri hodiny sedieť a čakať, kým vás zavolajú, aby si vás odfotili alebo nakrútili pár záberov. Mimochodom, aj nedávno mi volala iná česká produkcia s konkrétnou ponukou a nemusel som nič predvádzať.

Aký bol kolektív pri nakrúcaní filmu Díra u Hanušovic?

To bolo skvelé. Miroslav Krobot je výborný, vtipný človek. Je predovšetkým divadelný režisér, a toto bol jeho prvý film, takže bol opatrný. Inému režisérovi by možno stačili tri ostré, on urobil šesť, aby si mohol vybrať ten najlepší záber.

Ako na vás pôsobil kraj okolo Hanušovíc?

Veľmi dobre, bola tam skvelá kamera – takmer sa nehýbala, len veľmi pomaličky, potom malý švenk… no nuda, nuda. Viacerí to filmu vyčítali, ale nepochopili, že presne o to režisérovi a kameramanovi išlo – že v tých Hanušoviciach je nuda, nič tam nie je. Nič sa nehýbe, nič sa nedeje.

V Shakespearovej Komédii omylov s kolegom Jánom... Foto: Agentúra Jay Production
V Shakespearovej Komédii omylov s kolegom Jánom Jackuliakom. V Shakespearovej Komédii omylov s kolegom Jánom Jackuliakom.

Dnes už ľudia asi nie sú zvyknutí na pomalé filmy. Vy ste aký v normálnom živote – akčný či skôr komótny?

Možno som bol kedysi akčný, teraz už som usadenejší. Sedemdesiatka je sedemdesiatka, čo si budeme nahovárať.

V júli ste hrali na Letných shakespearovských slávnostiach na Bratislavskom hrade v Komédii omylov. Kto vás oslovil?

Janka Zednikovičová, riaditeľka shakespearovských slávností, a režisér Roman Polák s tým súhlasil – on bol kedysi v Martine náš interný režisér. Ale nehrám tam hlavnú postavu, mojich synov stratencov tam stvárnili Robo Roth a Martin Šalacha. To bola príjemná práca. Premiéra bola pred rokom, vtedy bolo dochádzanie z Martina do Bratislavy na skúšky častejšie. Teraz sme už mali len tri oprašovacie skúšky a išli sme pred diváka.

Ako sa vám hrá na Hrade?

Dobre, ani veľa nefúkalo a nepršalo. Vlani sme mali len jeden deň, keď sme si neboli istí, či dohráme. Ale asi nad nami drží pánboh ochrannú ruku, lebo sa blížilo k pauze, a akonáhle sme dohrali, spustil sa lejak. Pauza, a len čo sme mali začať opäť hrať, prestalo pršať. Všetko bolo mokré, ale dohrali sme. Aj diváci boli vďační, mám o zážitok viac.

Takže tento rok ste si zahrali vo dvoch Shakespearoch – Kráľa Leara a v Komédii omylov. Koľko úloh hráte v Martine?

Dosť je toho, mám ich všetky menovať? Nemám problém preskakovať z jednej úlohy do druhej. Prečítam si párkrát text a môžeme ísť na to. Niektorí mladší herci ani to nemusia, majú takú mladú a sviežu pamäť, že to zvládnu „z fleku“.

Ale práve Shakespeare vraj neumožňuje žiadne improvizácie, ak hercovi vypadne slovo.

Blankvers naozaj drží človeka na uzde, treba sa ho precízne naučiť a tak aj interpretovať.

Vy sa ako učíte?

Hlavne musím byť sám. Zistil som, že najlepšie je vypýtať si text dopredu. Aj Kráľa Leara som si vypýtal pred prázdninami, rovnaké to bolo s Úkladmi a láskou, s Meštiakmi – to sú také „klady“, že som rád, ak si ich môžem pomaly nadrviť do hlavy – lebo mladým naozaj nestíham. Napríklad Dano Žulčák vie naspamäť nielen svoje, ale aj moje texty – dokonca celú hru. To je obdivuhodné.

Máte rád zmodernizované hry?

Veď aj my hráme Shakespeara moderne – klasici sú ohromní v tom, že ich texty sú stále aktuálne. Teraz budeme skúšať Havlovu Žobrácku operu.

Celý život hráte krásne postavy – napríklad Dominika Tatarku, Janka Kráľa, Vajanského a ďalších slovenských buditeľov…

Nemôžem sa sťažovať.

Ako sa vám hrajú postavy ako Ľudovít Štúr?

Horákovo „…príď kráľovstvo tvoje“ režíroval Roman Polák. Videl ma v hrách Skon Paľa Ročku a v Bláznových zápiskoch a vybral si ma do hry na stvárnenie Štúra. To je fakticky monodráma. Mal som okolo štyridsať. Tatarku sme robili ešte skôr, v roku 1991.

Aký rozdiel je medzi Tatarkom a Štúrom pre herca?

No veľký, každý inak rozmýšľa, inak rozpráva. Tatarka bol viac zatrpknutý. Čo mu spravil režim? On sa veľmi rád rozprával, stretával s ľuďmi, a keď otvorene nesúhlasil s vpádom ruských vojsk v šesťdesiatom ôsmom, potrestali ho tým, že ho obalili samotou. Takže nesmel nikam chodiť, ani nikto k nemu, a to bol ten najväčší trest. A v tejto situácii rozpráva, tlmočí svoje pocity… zatiaľ čo Štúr je rozohnený a presvedčivý rétor.

A ktorý vás viac bavil?

Najviac som miloval Popriščina v Bláznových zápiskoch, to je tiež viac-menej monodráma. Popriščin bol naivný človek s detsky úprimnými, otvorenými očami. Myslel si, že má právo zamilovať sa do dcéry svojho šéfa. Veď aj ona sa naňho usmiala.

S Nadeždou Vladařovou v hre Meštiaci. Foto: Braňo Konečný
S Nadeždou Vladařovou v hre Meštiaci. S Nadeždou Vladařovou v hre Meštiaci.

Keď hráte postavu typu Štúr či Tatarka, čítate všetko dostupné, čo napísali?

Postava Štúra, to je 60 strán textu. S autorom hry Karolom Horákom sme sa stretávali, rozprávali sme sa o ňom. Pýtal som sa ho: prečo si to takto napísal, prečo to nenapíšeš jednoduchšie, to sa nedá naučiť. A on na to: Ale Štúr tak rozprával a ty sa to tak naučiť musíš. Ľudský mozog je však veľmi zaujímavý orgán. Štúra som hral prvýkrát v roku 1994. A pred troma rokmi prišla ponuka, či Štúra neoprášime. Hovoril som: nebláznite, veď to je už 20 rokov, to si nemôžem pamätať. Mali to byť predstavenia pre školy, a aj sme takých 15 predstavení odohrali. Zaujímavé je, že za týždeň som text vedel. Ako som čítal text, všetko sa mi vynáralo v pamäti. Napokon som s textom nemal žiadne problémy. Išlo to.

V SND mladí herci priznali, že nečítali Vojnu a mier. Zdá sa vám to normálne?

Niekto tak pristupuje k práci. Dostane text a vytvorí si na postavu vlastný názor. Lenže prídete na skúšku a zistíte, že všetko je inak. Režiséri majú svoju predstavu, svoju koncepciu – nehovorím, že je to zlé, ale vy ako herec svoje pocity môžete zahodiť, lebo sa do režisérovej koncepcie nehodia. Niekedy vás to naozaj môže pomýliť, ak ide o neznámy text, ale tento je taký známy… A ak sa pýtate na Tatarku, toho sme si čítali.

Takže vy by ste čítanie Tatarkových diel nebrali ako stratený čas?

Nie, mňa to zaujíma. Prečítal som si aj Prelet nad kukučkiným hniezdom, čo je dramatizácia knihy Kena Keseyho Bol som dlho preč. U nás sa hral pod názvom Eniky-beniky. Zahral som si Indiána Bromdena.

Keď už sme pri knihách, vy ste slovenským hlasom Hercula Poirota a raz ste povedali, že v knihách Agathy Christie sa to nedá vybadať, ale v televíznom seriáli je Poirot niekedy aj zbabelcom. Koľko kníh od Agathy Christie ste prečítali? A čítali ste ich nanovo predtým, ako ste Poirota dabovali?

Áno, bol zbabelcom, pokiaľ išlo o jeho bezpečnosť. Prečítal som pár, ale nie všetkých 50 dielov, ktoré sme točili, to sa nedá stihnúť. Poirota do polohy zbabelca zrejme posunul svojím herectvom David Suchet. Je to uveriteľné, pravdivé a najmä vtipné. Aj Poirota mám rád.

Nie sme jediné, ktoré považujú váš dabing Poirota za neprekonateľný. Vraj keď sa na seriál po rokoch pozeráte ako divák, ste vždy v napätí, kto je vrah, lebo už si to z dabingu nepamätáte.

Niektoré príbehy si pamätám a niektoré nie. Aj moja žena Hela mi hovorí: Janko, kto je vlastne vrah? A ja neviem.

A inak máte rád detektívky ako žáner?

Ani veľmi nie. Nejaké som čítal, ale že by som sa do toho hrnul, to nemôžem povedať.

A čo rád čítate?

Dočítal som Sto rokov samoty. Mám rád napríklad Remarqua. Keď sme skúšali hru Vojna nemá ženskú tvár, tak som si tiež prečítal knižnú predlohu. Je však pravda, čo povedal režisér Pecko, že čitateľ má určitú voľnosť. A my divadelné predstavenie musíme urobiť tak, aby nezaťažovalo divákov. Niekedy totiž čítate a text je taký autentický, že knihu musíte zavrieť a oddýchnuť si od nej na deň, na dva. A to sa v divadle nedá. Tam to divák vydržať musí.

Ako to robíte, aby ste divákov nezaťažovali?

To už je na režisérovi – ide o svetlo, muziku, zmenu situácií…

Zmenili sa režiséri a viac presadzujú svoj názor? Znamená to, že herec má menší vklad?

To som nechcel povedať, ale režiséri žijú predsa v inej dobe ako ich predchodcovia a sú poznačení inými myšlienkami a skúsenosťami. A keď sú talentovaní, a to väčšinou sú, tak to pretavia do inscenácie. Vezmite si Romana Poláka a Višňový sad. Samozrejme, že som čítal Višňový sad – ale čo z toho vzniklo u Poláka, keď si povedal, že táto spoločnosť je stará, skostnatená, mŕtva, a preto aj mŕtvolne bledá. Z jeho verzie nakoniec víťazne vychádza len Lopachin, ktorý je razantným mladým hráčom, kšeftuje, zarába peniaze a my ostatní sa len držíme v ústraní a neurobíme nič pre to, aby sme sa sami pohli dopredu. Je to svojská a originálna koncepcia.

Aj si niekedy poviete, že sa vám niečo naozaj nechce hrať, alebo máte šťastie na samé dobré roly?

Myslím si, že herec by nemal odmietať žiadnu rolu. Možno niektoré hviezdy si povedia, nie, toto hrať nebudem, dajte to niekomu inému, ale u nás sa to ešte nestalo. Som rád, že hrám v Martine.

Po štúdiách ste nechceli ostať v Prahe?

Nad tým som neuvažoval, lebo som sa oženil, žena bola na Slovensku, tu mala zamestnanie, mali sme dieťa, ja som poberal krajské štipendium a musel som podpísať, že po štúdiu prídem do nitrianskeho divadla na päť rokov. A presne toľko to aj trvalo, kým sme sa nepohádali pre Strach má veľké oči a neprišiel som o tú Čínu.

Hráte v Martine, pochádzate však z dediny Neded v okrese Šaľa.

Slovo Neded vraj znamená štvrť. Nechodievam tam, lebo už tam nemám blízkych. Po maďarsky neviem, vraj som to ako dieťa odmietal. Brat sa však učil, a ja blbec nie. Neovládam bohužiaľ žiadne cudzie jazyky, len ten vlastný. Z angličtiny som síce maturoval, ale z pamäti sa už vytratila. Veď je to 50 rokov.

V Martine máte najkrajšiu slovenčinu, nie?

No, „nevyprávám po nitránsky“. Hovorím pekne po slovensky, ale nemäkčím tak ako Martinčania. Majú krásnu výslovnosť, s akou sa už inde ani nestretnete.

Čo vás najbližšie čaká v divadle?

S Lukášom Brutovským budeme robiť Havlovu Žobrácku operu a neskôr u nás bude režírovať pán Pitínský. Tešil by som sa, keby ma obsadil. Čakajú ma reprízy predstavenia Verdiho v banskobystrickej Štátnej opere. To je výber najobľúbenejších Verdiho melódií a inscenácia textovo mapuje celý jeho život. Trvá tri a pol hodiny, ale moja manželka videla každé jedno predstavenie.

Manželka je taký verný fanúšik?

Videla všetky predstavenia Bláznových zápiskov, Štúra, banskobystrického Tatarku, teda Dojímate ma veľmi, a už spomínaného Verdiho.

Kde trávite leto?

Najradšej na chalupe.

Ján Kožuch

Narodil sa 14. júna 1948 v obci Neded v okrese Šaľa. Študoval na AMU v Prahe. V rokoch 1982 – 1997 bol členom súboru Slovenského komorného divadla v Martine. Pôsobil aj v iných slovenských divadlách (v Banskej Bystrici a Nitre). Do Martina sa vrátil v roku 2001 a pôsobí tam dodnes. Jeho najnovšou úlohou je Kráľ Lear v rovnomennej inscenácii. Je historicky prvým nositeľom divadelného ocenenia DOSKY za najlepší mužský herecký výkon v sezóne 1995/1996 za postavu Štúra v inscenácii …Príď kráľovstvo tvoje. Uplatnil sa aj vo filme (Mahuliena zlatá panna, Svätopluk, Díra u Hanušovic), ale najmä v dabingu, kde režíroval vyše 200 titulov. Jeho najznámejšou dabovanou postavou je Hercule Poirot.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #herectvo #divadlo #osud #zivot #Kráľ Lear #Letné shakespearovské slávnosti #Ján Kožuch