Jeden z najpopulárnejších, najhranejších a komerčne najúspešnejších amerických dramatikov, ktorého doménou boli komédie a tragikomédie, zomrel v nedeľu vo veku 91 rokov. „Neexistuje americký komediálny autor, ktorého prácu by neovplyvnil rytmus a hudba slov Neila Simona,“ reagoval na úmrtie dramatika spolutvorca seriálu Teória veľkého tresku Bill Pardy. Simon bol totiž známy napríklad aj brilantnými dialógmi. Vo svojich hrách sa často zaoberal každodennými problémami bežných ľudí a majstrovsky miešať vážne témy s humorom, pripomenul v Simonovom rozhlasovom profile prekladateľ Jiří Josek. Simonovou devízou bolo, že s jeho postavami sa diváci dokázali ľahko stotožniť.
„Pri žiadnej z hier, ktoré som napísal, si nemôžem spomenúť na okamih, keď som povedal: toto by bola dobrá hra,“ tvrdil Simon v rozhovore v roku 1992 pre The Paris Review. Podľa vlastných slov hry začínal písať tak, že si spravil niekoľko poznámok o postavách v nich, kde sa bude dej odohrávať a všeobecnú myšlienku. „Nevytváram žiadne obrysy. Jednoducho rád do toho skočím rovnými nohami. Začnem hneď od prvej strany, pretože chcem počuť, ako tí ľudia hovoria. Sú pre mňa dosť zaujímaví? Podarilo sa mi ich vystihnúť? Ide to kúsok po kúsku, tehlička po tehličke. To, či mám hru, neviem, kým sa nedostanem na tridsiatu, tridsiatu piatu stranu,“ povedal autor, ktorý býva označovaný za kráľa broadwayskej komédie.
Zlatí chlapci aj Pozor na Leona!
Simona dobre poznajú aj slovenskí návštevníci divadiel. V 90. rokoch mal na scéne dnešného Štúdia L+S úspech muzikál Pozor na Leona! v hlavných úlohách s Kamilou Magálovou a Michalom Dočolomanským. Legendárne bolo aj predstavenie Zlatí chlapci, v ktorom v 70. rokoch na doskách SND žiarili Martin Gregor, Ladislav Chudík či Ivan Mistrík a pred niekoľkými rokmi zase Marián Labuda, Emil Horváth a Braňo Bystriansky. Naposledy mala na pôde MDPOH v Bratislave premiéru jeho Perníková dáma inšpirovaná príbehom Judy Garlandovej a jej dcéry Lisy Minnelli.
Foto: Reuters, Mike Theiler
Neil Simon sa narodil do chudobnej židovskej rodiny v Bronxe. Únik pred ťažkými podmienkami v rodine ovplyvnenej hospodárskou krízou aj búrlivým vzťahom rodičov hľadal v kine, kam sa utiekal ku groteskám Charlieho Chaplina a ďalších. Aj to ho neskôr nasmerovalo k písaniu komédií. „Keď sa publikum smialo, cítil som sa naplnený. Bol to znak, že schvaľujú, čo robím, že ma akceptujú,“ napísal vo svojej knihe spomienok Rewrite s tým, že smiech pre neho v detstve znamenal, že je v bezpečí, u nich doma sa však neozýval až tak často.
Kariéru začínal Simon v armáde ako športový novinár. Neskôr pracoval ako poslíček v newyorských štúdiách Warner Brothers. Potom sa začal spolu s bratom Dannym živiť písaním gagov pre rádiových a televíznych komikov. V skupine ľudí, ktorí sa tu podieľali na písaní scenárov, boli okrem iných aj neskôr slávni režiséri ako Mel Brooks či Woody Allen.
Prvou samostatnou hrou Neila Simona, ktorá sa dočkala aj uvedenia na Broadwayi, bola v roku 1961 Come Blow Your Horn (po česky vyšla ako Pojď si zařádit). Príbeh svetáckeho starého mládenca a sukničkára sa o dva roky neskôr dočkal filmového spracovania v hlavnej úlohe s Frankom Sinatrom. Nasledoval muzikál Little Me (1962), na ktorom Simon prvýkrát spolupracoval s režisérom Bobom Fossom. Ich najslávnejšou spoluprácou sa neskôr stala Sladká Charity. Fosse vtedy zavolal Simonovi, ktorý bol práve zaneprázdnený v Taliansku spoluprácou s Cesarem Zavattinim na filme Vittoria De Sicu Hon na Lišiaka (1966) a Fossovi povedal, že na muzikál nemá čas. „Na druhý deň sa Bob Fosse zjavil v Taliansku a povedal: ,Pustím ti hudbu.' Pustil a ja som povedal: ,Rátaj so mnou,'“ spomínal v rozhovore pre britský Telegraph Simon.
Sladká Charity, ktorá sa inšpirovala Felliniho filmom Cabirine noci, mala premiéru v roku 1966. V tom roku sa na Broadwayi hrali až štyri Simonove hry naraz! Charity sa dočkala aj filmovej verzie, v hlavnej úlohe so Shirley MacLainovou. Získala tri oscarové nominácie, ale nie pre Simona. Dramatik sa však z oscarovej nominácie tešil rok predtým za iný svoj film, snímku Čudný pár (1969) v hlavných úlohách s Jackom Lemmonom a Walterom Matthauom. Ich postavy neurotického pedanta a hypochondra a jeho pohodového dobrosrdečného priateľa, ku ktorému sa nasťahoval, sa najskôr objavili v rovnomennej divadelnej hre, za ktorú Simon získal svoju prvú cenu Tony, neskôr aj vo viacerých variáciách – v televíznom seriáli zo 70. rokov, v animovanej verzii, v novej divadelnej verzii s dvoma ženami v hlavných úlohách a naposledy opäť v seriáli s Matthewom Perrym a Thomasom Lennonom.
Mladomanželia Redford a Fondová
K Simonovým najúspešnejším hrám patrí romantická komédia Bosé nohy v parku (1963). Príbeh novomanželov, ktorí spolu začínajú žiť v podkrovnom byte na šiestom poschodí bez výťahu, s deravou strechou a bez kúrenia, sa stal na Broadwayi okamžitým hitom. V réžii Mika Nicholsa tu hra mala 1530 repríz. Úspech mala aj filmová verzia z roku 1967 s Robertom Redfordom a Jane Fondovou. V Bosých nohách v parku vychádzal Simon aj zo skúseností zo svojho prvého manželstva. Tanečnicu Joanu si vzal v roku 1953. Po jej smrti sa oženil s herečkou Marshou Masonovou, nasledovali dve manželstvá s herečkou Diane Landerovou (1987 – 1988; 1990 – 1998) a nakoniec takisto s herečkou Elaine Joyceovou. Mal dve vlastné a jednu adoptovanú dcéru.
Autobiografické prvky využíval Simon vo viacerých hrách, najbadateľnejšie sú však v jeho trilógii Brighton Beach Memoirs, Biloxi Blues a Broadway Bound. Dospievajúceho Eugena Jeroma, autorove alter ego, stvárnil v prvých dvoch častiach Matthew Broderick, rovnako ako vo filme Biloxi Blues (1988) Mika Nicholsa. Za hru Stratené naveky (1991), takisto autobiografickú, získal Neil Simon Pulitzerovu cenu. Simon v posledných rokoch trpel Alzheimerovou chorobou. V roku 2004 mu museli transplantovať obličku. Darcom bol jeho dlhoročný hovorca Bill Evans. Doktori vtedy tvrdili, že Simonovi to predĺži život o 10 rokov. Nakoniec to bolo 14.
Simon je autorom troch desiatok hier, ktorých premiérové predstavenia mali spolu vyše 18-tisíc repríz, uvádza britský Guardian, podľa ktorého ho s týmto číslom ťažko niekto prekoná. Neil Simon sa tiež dočkal nezvyčajnej pocty, keď po ňom v roku 1983 pomenovali divadlo na Broadwayi, čo nebýva pri žijúcich autoroch zvykom. Portál Billboard.com napísal, že Simon bol v kombinácii štyroch nominácií na Oscara a sedemnástich nominácií na cenu Tony rekordmanom medzi autormi. A tiež pripomenul výrok Jacka Lemmona, ktorý odhaľuje tajomstvo Simonovho úspechu u divákov. „Neil má schopnosť písať postavy, ktoré – aj keď im držíme palce – sú vlastne záporné. Majú rôzne slabosti, robia chyby. Ale sú to ľudské bytosti – ani úplne zlé, ani úplne dobre. Ako my.“
