Zdá sa, že veľké romantické príbehy definitívne vymizli z našich javísk. Divadlo Nová scéna sa tento nedostatok pokúsilo zachrániť uvedením dramatizácie slávneho románu Jane Austenovej Rozum a cit. Po rokoch dramaturgickej stagnácie Nová scéna postupne naberá nový dych, a hoci nie každá premiéra je ovenčená vavrínmi, po malých krokoch cítiť umelecký progres. Uvedenie slávneho diela anglickej klasiky však narazilo na značné mantinely.
Dramatizácia Jana a Jitky Šotkovských tak dôkladne rešpektuje základnú príbehovú os, že text podlieha až ilustrácii. V ich adaptácii je až akýmsi enumeratívnym bedekrom Austenovej románu, ale okrem takmer doslovne vyrozprávaného deja, ktorý je navyše doplnený o epické prehovory opisujúce city či konanie postáv, v ňom absentuje hlavný motív i myšlienkový presah k dnešku.
Neutrálne kolorovanie príbehu a neprítomnosť ústrednej komunikačnej témy podporuje aj réžia Mikoláša Tyca. Spočiatku síce pracuje s potenciálom scény Petra Vítka – veľkým dobovým skleníkom, kde sú postavy len okrasnými dekoráciami a stávajú sa v ňom až výtvarnými objektmi, no tento impulz je využitý len sporadicky. Estetické, historizujúce a charakterizačné kostýmy Alexandry Gruskovej aj scéna so svojimi hravými nápadmi tak ostávajú len pekným oblečením a dekoráciou, ktoré réžia takmer nevyužíva. Tá je totiž založená viac na vonkajškovom aranžovaní celku, než na vnútornom vrstvení významov a budovaní vzťahov. Inscenácia preto stráca spád a napriek príbehovým zvratom a niekoľkým komickým pasážam (napr. absurdná scéna na začiatku druhej časti, keď herci niekoľkokrát mechanicky zopakujú výstup) rýchlo nadobúda monolitný tvar.
Najvýraznejšou slabinou je však herectvo. Muzikáloví herci sa ťažko vyrovnávajú s rozsiahlymi činohernými partmi. Aj v prípade, ak mali stvárniť len typ dopĺňajúci príbehový kontext. Spomínané problémy dramatizácie navyše spôsobili, že postavy so sebou nenesú žiadne tajomstvo. Pri vstupe Fanny na scénu hneď vieme, že je zlá a John je naničhodný zvodca. Karty sú rozdané okamžite a herci po chvíli už nemajú s čím hrať.
Lenže ani to nedokáže ospravedlniť časté herecké zjednodušovanie. Miroslava Partlová (Fanny) črty úlisnosti a pokrytectva neúmerne zveličuje, akoby musela divákom dokazovať to, čo je z jej prehnaného výrazu už jasné. Jana Lieskovská jednoduchú Palmerovú hrá ako neúmerne afektovanú karikatúru, kde zároveň jej prostoduchosť tlmočí až priveľmi prostoduchými prostriedkami. Vladislav Plevčík (John) má zas technické problémy s intonovaním, artikuláciou i presvedčivým stvárnením emočných zlomov, ktoré mu zabraňujú v plynulejšej drobnokresbe. Marianne Romany Dang Van je stelesnením dievčenskej krehkosti i romantickej naivity, ale na taký náročný charakterový oblúk herecky nestačí. Neustále kopíruje to, čo sme videli pred chvíľou, a nedokáže kreáciu po stránke výrazu i vnútorného rozmeru rozšíriť do pestrejších odtieňov.
Dalo by sa pokračovať, na javisku sa totiž predstaví takmer celý ansámbel Novej scény. Jeho štýlové nezladenie a splošťujúce prostriedky (s ojedinelými výnimkami Lucie Vráblicovej či Pavla Plevčíka) sú najočividnejšie pri príchode niekdajšej stálice súboru – Idy Rapaičovej. Jej nekompromisná Ferrarsová sa síce objaví len v jednom výstupe, ale je okamžite jasné, že na javisko vstúpila Herečka. Vo výraze hutná, emočne konkrétna, intonačne dôsledná. Sýty herecký portrét na takom malom priestore. Z jedného výstupu sa stáva ťažisko i herecké meradlo inscenácie, ktorá v celku namiesto silného príbehu a vášnivej romantiky ponúka estetický a kultivovaný, ale divadelne prislabý zážitok.
Hodnotenie Pravdy
- 2 hviezdičky z 5
- Jane Austenová: Rozum a cit / réžia: Mikoláš Tyc / hrajú: Karin Olasová, Romana Dang Van/Lenka Fecková a ďalší / premiéra 19. januára v Divadle Nová scéna Bratislava
