Operný spevák Peter Mikuláš: Som človek tichých tónov

Operní speváci pôsobia vážne, seriózne, nemajú ľudia pred vami priveľký rešpekt?

Môže sa to stať, ale snažím sa byť vnímavý a takého pocitu ich rýchlo zbaviť. V rozhovoroch s priateľmi a známymi nie sú hlavné témy operné, ale tie ľudské. To, že niekoho pozvem na predstavenie či koncert, je slávnosť, ozdoba večera – aj pre mňa samého. Vtedy, samozrejme, príde chvíľu k rozprave o tom, čo videli a zažili, ale potom sa rád vraciam do svojho kruhu. Som skôr človek tichých tónov.

Čo to znamená?

Nerád sa predvádzam, som vlastne introvert, aj keď sa to nezdá. Občas je v mojom vnútri taká panika, že by som sa najradšej otočil a nevystúpil na pódium, vôbec nešiel medzi ľudí. Vravím si však, že niekto tam vyššie rozhodol, aby som spieval, tak sa musím prekonať.

Prečo ste si potom zvolili profesiu, ku ktorej predvádzanie sa patrí?

To, čo robím, je v podstate náhoda, najradšej by som bol horárom, ale baví ma tvoriť. Moment hľadania interpretácie v diele, v koncertnom či opernom, je pre mňa fascinujúci. Tam sa to všetko varí. A potom si po peknej spolupráci s dirigentom, s režisérom na premiére poviem: Tak, Mikuláš, a teraz ukáž divákom, čo si pripravil, čo si naskúšal.

Vaše dcéry sa venujú umeniu – jedna študovala jazyky, druhá grafiku, tretia filmový strih, ale nespieva ani jedna…

To je dobre. Deti by sa mali venovať tomu, čo naozaj milujú. Odmalička sme dcéry sledovali – jednu bavilo kreslenie, druhú vizualizácia, tretiu literatúra. Neboli však, našťastie, nikdy úzko zamerané na to, čomu sa teraz venujú, sú akýmsi prienikom rôznych umeleckých smerov a hudba k nim určite patrí.

Nebývajú na Slovensku, nie je vám smutno?

Samozrejme, najmä keď už som trojdedo. Užívam si ich, aj vnukov, vo chvíľach, keď sme spolu. Kreslíme bager na dvadsiaty spôsob, staviame veže a keď odídu, už si ich s manželkou staviame len sami pre seba…

Ktorý z predkov sa podpísal na vašom peknom hlase?

Môj operný hlas som musel najprv nájsť a potom ho trénovať. Mama aj otec spievali v zbore Nitrianskych učiteľov, ja som sa spevu začal venovať počas gymnázia. Navštevoval som hudobnú školu, ale o opernom speve, o tom, ako sa posadí tón, ako sa rozvíja, som nevedel nič. Páčila sa mi však operná štylizácia, to, ako sa k spevu pridáva výraz. Od spolužiaka som sa náhodou dozvedel, že na VŠMU prijímajú aj študentov bez konzervatória. Na hodinách profesorky Stracenskej sa začal proces tvorby tónu, ktorý sa zďaleka nepodobá spievaniu v sprche ani spevu populárnej hudby na mikrofón.

Vzdelanie na konzervatóriu vám nechýbalo?

Spočiatku áno. Na prijímačkách som nevedel, čo je to veľká tercia, nemal som takmer žiadne vedomosti o skladateľoch. K prijatiu mi pomohla hra na klavíri. Doteraz si pamätám slová jedného profesora z prijímacej komisie: Keď by vás náhodou prijali, tak sa to doučte… Teoretické vedomosti som skutočne dobehol – chodil som na koncerty, do divadla a stal som sa členom súboru Musica Aeterna. Pri skúšaní krásnych, ale ťažkých diel som sa veľmi veľa naučil. Na pôde Slovenskej filharmónie som mal prvý koncert hneď po skončení školy, ale už počas štúdia som začal ako elév v Opere SND. V tom čase bola v repertoári Pucciniho Bohéma, kde úlohu Rudolfa spieval Peter Dvorský. A práve s ním som sedel v šatni. Podržal ma, pomáhal mi prekonať moju obrovskú trému, pretože Bohéma nie je ľahký titul. Vyzerá tak, ale prvé a štvrté dejstvo je doslova peklo.

Foto: Alena Klenková

Don Giovanni Eva Hornyáková a Peter Mikuláš v opere Don Giovanni.

Boli ste študentom, ktorého zaujímala len operná hudba alebo ste počúvali aj populárne piesne?

Nezaoberal som sa len opernou štylizáciou. V tom čase som si kúpil všetky albumy Mariky Gombitovej, počúval som Prúdy, platne zo zahraničia, ktoré sa v tej dobe zháňali veľmi ťažko, a, samozrejme, rádio Luxembourg. Doteraz sa môj život netočí len okolo opery. Zaujímam sa aj o dianie v spoločnosti, o politiku.

Čo robíte v deň pred koncertom alebo pred predstavením?

Musím si trochu odpočinúť. Dopoludnia vždy napríklad veľmi rád učím, „ rozospevujem“ sa so žiakmi. Netreba však nič prehnať, nie je vhodné v ten deň skúšať celkom inú postavu či predstavenie. Mysľou a všetkým sa sústreďujem na daný večer.

Ako sa vám skúša podľa DVD, čo dnes nie je ojedinelé?

To sa stáva, keď hosťujem v Košiciach, v Mníchove alebo v Prahe – keď vstúpim do existujúcich predstavení. Ide najmä o zvládnutie pohybu po scéne – moje príchody, odchody, kontakt s kolegom. To všetko sa musí zapísať do pamäte, treba si v hlave prestavať režijnú koncepciu z domácej scény. Pomôže ťahák, napísaný na papieri, v zákulisí asistenti, ktorí na nás dávajú pozor. Stáva sa aj to, že dirigenta vidím až krátko pred predstavením – ako napríklad v Nabuccovi alebo v Rusalke. Rýchlo si povieme tempá, ale skúška sa mnohokrát nekoná. Ide sa na ostro.

V tom prípade musíte mať dirigenta neustále na očiach?

Určite. To je akoby zákon. Bez prestávky ho periférne sledujem, to sa musí naučiť každý začínajúci operný sólista. Nie je to ľahké, lebo okrem toho treba na javisku aj hrať, držať postavu. Ak by som dirigenta nevidel, stratím sa. Sluchom sa nedá všetko „vidieť“, orchester počuť slabo, a my ho navyše prehlušujeme decibelmi svojich trénovaných hlasov. Dnes sú už, našťastie, po bokoch javiska aj v hľadisku monitory, na ktorých je snímaný dirigent. Veľmi nám pomáha, že vidíme jeho gestá.

Koľkokrát ste zomreli na javisku?

Asi sedemkrát. Umieranie, pád, postupné odchádzanie života je technicky nacvičené. My basisti nemám toľko šancí – ako tenoristi – na javisku ľúbiť. Umieranie však funguje presne rovnako. Hľadajú sa také výrazové prostriedky, aby mal divák čo najvernejší pocit, aby cítil, že je to skutočné. Jeden kolega raz hral s takým nasadením, že ma takmer napichol na meč. Rozbehol sa a ja som už nemal čas uhnúť. A ja sa zase ako vrah Sparafucile v Rigoletttovi musím tváriť, že vraždím chúďa Gildu. Som rád, že to nakoniec vždy prežije a po predstavení sa poberieme každý pekne domov, k svojim…

Stali sa vám aj iné nebezpečné situácie?

Divadlo je plné nebezpečných situácií. Na vlastné oči som videl, ako spevák padal z javiska celé dve poschodia, pretože niekto tam zabudol dať zábranu. Našťastie, dopadol na ohybnú drevenú dosku, ktorá stlmila jeho pád. Prežil, ale musela ho odviezť záchranka. Kolegyni sa zase ťah, na ktorom sú zavesené kulisy, zastavil tesne nad hlavou. A mne horel kabát – ako Collinovi v Bohéme. Bol som blízko pri stole so sviečkou a už som len počul šepkárku: Peter, horí ti kabát! Bleskovo som ho zhodil zo seba a oheň zadupal. A potom som sa s tým mojím starým, obdratým a obhoreným kamarátom ešte aj lúčil krásnou áriou – „Vechia zimarra senti…“

Spievali ste v drevenom kostolíku v Hronseku aj v pražskom Chráme svätého Víta. Ako na vás vplýva pri speve prostredie?

Každé prostredie, aj sakrálne, je špecifické. Je to pietne miesto, kde sa odohrával určitý typ duchovna vo veľmi šľachetnej forme už počas stovky rokov. My prichádzame s dielom, ktoré by malo to duchovno dozdobiť, stávame sa jeho súčasťou. Pred vystúpením v Carnegie Hall som si napríklad povedal: Tak na tomto mieste vystupoval všelikto slávny a ja tu mám spievať Šostakovičovu Suitu? Veď to je na zbláznenie!

Musí sa spevák učiť po celý život?

Musí. Keď nie učiť nové, tak treba neustále cvičiť, aj reprízované predstavenia. Keď však prídu nové výzvy a tituly, spevák si musí doslova sadnúť nad noty. Ak je to komplikované dielo a ak to hneď nejde, občas si treba aj dobre zanadávať. Ak však spevák niečomu nerozumie, beží za klaviristom, prípadne za dirigentom, aby mu to vysvetlil. Potom príde režisér a obrazne prikáže, aby ste pri speve stáli na hlave a odrážali sa ušami, veru aj niečo podobné sa už v súčasnosti deje. O to viac musí mať spevák part pod kožou. Rozumiem mladým, ktorí dajú prednosť právnickej fakulte alebo práci v banke pred neistou kariérou operného speváka.

Máte sedem študentiek, chlapcov spev neláka?

Operný spev je neustále učenie a mučenie. Nielen seba, ale aj rodiny. Je otázne, či sa úspech dostaví, a ešte otáznejšie, či príde aj náležitá finančná odmena za toľkú drinu. Čo ak sa po piatich rokoch štúdia príde na to, že študentovi chýba potrebná skrutka v podobe koncentrácie, muzikality, pekného hlasu či intonácie? Potom sú to stratené roky. To si rozumný rodič uvedomuje a syna radšej pošle na ekonomickú univerzitu. Moje študentky, o niečo mladšie ako moje dcéry, sú pracovité, baví ich to. Som zodpovedný za ich rast. Isteže, asi by som radšej pracoval s nejakým nádejným basistom, ale momentálne ho niet.

Ako môže bas učiť spievať dievčatá?

Ak by som vám dlhšie rozprával o zákonitostiach tvorenia tónu, o dychovej opore, zistili by sme, že až v deväťdesiatich percentách je to pre všetky hlasy rovnaké. Zvyčajne vravím: Dámy, to, čo vám vysvetľujem, si predstavte o oktávu vyššie. Keďže sú inteligentné, chápu to. K samotnému spevu sa ešte pridáva výraz, frázovanie, štýl, výslovnosť a spolupráca s klavírom.

Rôzne spevácke kurzy sľubujú, že otvoria každú tajnú spevácku komnatu. Naučí sa spievať skutočne každý?

Rád by som navštívil takýto kurz a niečo sa priučil. Netrúfam si to takto narýchlo hodnotiť, spevácke kurzy vnímam trochu ako šou. Sú takí „ pedagógovia“, čo sa vydávajú za spasiteľa spevákov a ich hlasov. Som trochu na pochybách, pretože proces výučby spevu nie je jednoduchý, vyžaduje si more trpezlivosti a výsledok sa možno dostaví až po veľmi dlhom čase.

Foto: Jozef Barinka

Peter Mikuláš Peter Mikuláš ako Sparafucile v opere Rigoletto.

Aj hlas starne? Mení sa vekom?

Určite, najmä u žien. Hormonálne zmeny sú nekompromisné a radikálne. Trochu lepšie sme na tom my basisti a barytonisti. Zostávame v rovnakom hlasovom odbore, ako na začiatku. Pri ženách je dôležité, aby zmenili repertoár a tak im povedzme pribúdali postavy rozsahovo nižšie. Aj my, nižšie hlasy, si musíme dávať veľký pozor, pretože vo vyššom veku už sliznice nefungujú tak ako v mladosti. Sú suchšie a speváckej technike sa treba venovať oveľa intenzívnejšie.

Čo škodí vášmu hlasu najviac?

Únava. Keď to preženiem a veľa spievam. Keď hlas nemá čas na regeneráciu. Navyše bežné zápaly, ktoré mávame aj my, nás niekedy prinútia odriecť predstavenie.

Keď skúšate postavu s časovým odstupom aj niekoľkých rokov, treba si na niečo dávať pozor?

Návraty nie sú až také ťažké, všetko naskakuje pomerne rýchlo, pretože každá opera sa veľmi veľa skúša. Sám si robím záznamy do nôt – kde stojím, kedy a kam prichádzam. Ak mi to nie je jasné, pomôže mi asistent či videozáznam.

A čo v prípade nového naštudovania?

Nové naštudovanie vždy prináša boj s inscenáciou, ktorú som už povedzme robil na domácej scéne. Je dobre, keď je tá nová urobená klasicky, vtedy sú základné postupy dané. V Rusalke z prepadliska vždy vylezie vodník, Sparafucile sa musí oháňať nožom, lebo je Rigolettom zamestnaný ako nájomný vrah. Hosťujúca scéna však prináša nové vzťahy aj logiku. V tom je opera voči činohre úžasná. S tým istým notovým zápisom som schopný vystúpiť v ktoromkoľvek divadle. Inscenácia posunutá do súčasnosti, do modernej štylizácie, sa však musí do detailov naskúšať.

Dávate prednosť klasickému naštudovaniu?

Určite. Aj klasické inscenácie sa dajú posunúť do zaujímavého tvaru, nemusia sa za každú cenu použiť moderné výrazové prostriedky, iné, štylizované. Ak v nich však nájdem výpoveď, ktorá tam patrí v nejakej zaujímavej podobe, som šťastný. Klasická inscenácia má svoje zákonitosti, ale treba dať veľký pozor na to, aby v nej nelietali mole. Aby sme na javisku nestáli ako soľné stĺpy a neprechádzali sa len zľava doprava. Treba, aby bolo predstavenie rozpohybované. Opera sa vymyká z prastarých zvykov, kedy sa len stálo a spievalo. Teraz sa už pokúšame hrať takmer ako v činohre.

Operu režírujú aj činoherní režiséri, ako sa vám s nimi spolupracuje?

Snažíme sa vždy nájsť k sebe cestu. Nie vždy to funguje. Stáva sa to u režisérov, ktorí ešte nikdy nerobili operu. Sú postavení pred veľké plátno, pred obrovský hudobný, výrazový a dejový potenciál. Činohernému režisérovi, ktorý nemá predstavu o tom, čo urobiť s pätnásťminútovou áriou, s recitatívom, ktorý posúva dej a ešte aj nekonečným nasledujúcim tercetom, držím palce. Priznám sa, nie raz som sa stretol s veľkou bezradnosťou. Až takou, že sme mu začali aj my pomáhať. Nie nadarmo sa študuje réžia opery. My sme v tom totiž trénovaní. Stáť, nič nerobiť, len spievať. A len v pravú chvíľu – keď to skladateľ vyžaduje, treba ukázať pointu, napísanú v dramatickom crescende. Toto by mal určite dobrý operný režisér ovládať.

Aké pocity prichádzajú po predstavení?

Rusi si po predstavení vraj spolu sadnú, „sedjat i molčat“. Nechajú doznieť emócie. My sa rýchlo odlíčime, vyzlečieme, naskáčeme do áut a o pár minút je divadlo minulosťou. Možno je škoda, že pocity nenecháme doznieť. Sú síce hrané a nacvičené, ale presne také isté, ako ich práve prežil divák. Aj my herci a speváci sme v podstate len obyčajní ľudia.