Hra patrí k štvorici najhranejších diel A. P. Čechova (Čajka, Višňový sad, Tri sestry), ktoré sa pravidelne vracajú do repertoárov divadiel a sú výzvou pre väčšinu režisérov. Aktuálne sa tejto výzvy zhostil režisér Marián Pecko, ktorý sa na doskách MDPOH predstaví ako režisér prvýkrát. „Ten text má veľmi hlboký ľudský rozmer. Príbeh uja Váňu, ale aj ôsmich ďalších ľudí, ktorí žijú v jednom dome kdesi ďaleko, je nám blízky tým, ako prežívajú svoje životy a trápenia. Dokážu zamestnať aj naše emócie, aj náš intelekt,“ približuje dielo Pecko a k hre dodáva: „Je veľmi plnohodnotná, veľmi obsiahla v rámci poznania a pozorovania ľudí, ľudských duší, osudov a ciest, trápení, dobrých aj menej dobrých vlastností. Je to skrátka veľmi dobre napísaná hra, kde sa hovorí o človeku, a to je vždy zaujímavé.“
Dielo síce vzniklo pred 120 rokmi, ale obsahuje témy, ktorých aktuálnosť a pálčivosť presahuje storočia. Sleduje konflikt medzi ideálmi a skutočným životom, ktorý „človeka uťahá“. Veľké túžby a sny verzus premárnené šance a nenaplnený život, ale aj kríza stredného veku a motív nešťastnej lásky, sú dôverne známe témy, neustále prítomné v našich životoch. Čechov ich zachytáva svojou typickou groteskno-realistickou optikou.
V titulnej postave uja Váňu, celým menom Ivana Petroviča Vojnického, sa predstaví Alexander Bárta. Váňov všedný život na vidieckom sídle po boku netere Sone (Andrea Sabová) a matky (Božidara Turzonovová/Zuzana Kocúriková), naruší príchod jeho švagra, profesora Serebriakova (Milan Bahúl) s krásnou manželkou Jelenou (Kristína Greppelová). Spoločnosť dopĺňa lekár (Peter Nádasdi), schudobnený statkár (Juraj Hrčka) a stará pestúnka (Jana Valocká). Napätie, ktoré v dome s príchodom hostí zavládne, postupne ústi do otvorených konfliktov.
Váňa sa nachádza v zložitom období, v ktorom prehodnocuje svoj doterajší život a premýšľa, čo z toho všetkého, čo prežil, malo zmysel. Hľadá východiská a cesty. „Ale žije v priestore akéhosi nezáujmu zo strany svojho najbližšieho okolia. Je to nezáujem o človeka, o jeho bolesti, nedostatok empatie, hoci všetci žijú vo veľmi blízkom fyzickom okolí a na pomerne malom priestore. Akoby sa však navzájom nevideli o nevnímali. Nevedia si navzájom pomôcť, jeden druhému, ani sami sebe. A možno práve toto má čo povedať aj nám a našim súčasníkom,“ vysvetľuje Pecko. Hru preložil Vladimír Strnisko, scénu navrhol Pavol Andraško, kostýmy Eva Farkašová. Pod hudbu sa podpísal Róbert Mankovecký.