Marián Labuda: Otec mi predpovedal, že z komediantov vyrastiem

, 01.08.2019 14:00
Marian Labuda herec
„V súkromí nie som žiaden extrovert,“ priznáva slovenský herec Marián Labuda. Autor: ,

Dieťaťa v sebe sa zriecť nechce. Možno aj preto sú mu stále blízke predstavenia pre najmenších divákov, ktorí sú podľa neho tými najnekompromisnejšími kritikmi. Marián Labuda (45) najnovšie deťom zahrá a zaspieva v muzikáli Peter Pan, s ktorým bude od septembra putovať po slovenských mestách. V činohre sa však známy slovenský herec teší najmä výrazným charakterovým postavám. Podľa jeho slov mu to predpovedal zosnulý otec, ktorého začína podozrievať, že mu z neba dohadzuje prácu.

V novom spracovaní muzikálu Peter Pan si zahráte zákerného piráta Hooka. Akým spôsobom sa vás však dotýka osud hlavnej postavy príbehu, chlapca, ktorý zostal navždy dieťaťom?

Peter Pan je mi veľmi blízky. Vnímam ho hlavne ako pozorovateľa. Som ním aj ja a môj mladší syn to po mne zdedil tiež. Mám to v sebe odmala. Samozrejme, ako herec sa na javisku stávam niekým iným, no v súkromí, keď som Majo Labuda, nie som žiaden extrovert. To by ste sa čudovali. Rád prezentujem svoju prácu a postavy, ale nie svoju osobu. Do detstva sa vraciam veľmi rád. Mladší syn Paťko má už jedenásť rokov, no vieme sa pohrať, akoby mal päť. Vždy na mňa vysadne a polhodinu tak beháme po byte. Chce sa nosiť ako kráľ a ja mu vždy urobím buď oslíka alebo levíka. Čo sa práve hodí.

Chlapca vo vás si teda stále uchovávate.

Snažím sa o to. Človek by sa mal na svet dívať aj detskými očami. Všetko sa zrazu otočí, najmä ak sa ocitnete v nejakej stresovej situácii. Predstavte si napríklad, že niekde pri turistike na skalách zakopnete. Dospelý by si hneď zanadával, no dieťa sa možno rozhodne bolesť rozbehať. Môj mladší syn to tak robí vždy. Niekedy mám pocit, že mám dušu 16-ročného „pubertiaka“. Aj na Vianoce, keď už sú všetky deti od stromčeka dávno preč, ja sa pod ním stále zabávam s hračkami.

Máte za sebou mnoho rozprávok v Divadle Andreja Bagara v Nitre, v Slovenskom národnom divadle ste účinkovali v predstavení Mechúrik-Koščúrik, hrali ste tiež vo filme Spievankovo a kráľovná Harmónia. Aký je detský divák?

Detský divák je ten najúprimnejší divák, pretože v sebe nemá faloš. Dá vám jasne najavo, keď sa mu niečo páči. Napríklad veľkým potleskom. No a keď sa mu niečo nepáči, tak vás pokojne aj vypíska. A sú dokonca deti, ktoré vyjdú na javisko a poženú vás kade-tade.

Hudobná tvorba pre deti sa na Slovensku všeobecne teší obrovskej popularite. Spomínali ste, že detský divák je veľmi kritický, no dokáže sa sám zorientovať v takom kvante obsahu? Aké slovo by mali mať v tomto prípade rodičia?

Rodičia, ale aj kamaráti, ovplyvňujú dieťa po celý život. Už len tým, ako sa správajú. Hovorí sa – a je to pravda pravdúca – že deti netreba vychovávať. Stačí, ak človek pekne žije a dieťa sa pridá.

Vy ste vyrastali v rodine herca. Teraz ďalšieho herca vychovávate. Snažíte sa svojho syna Richarda usmerňovať?

Otec mi v tomto smere neradil. Vždy sme sa radšej bavili o všetkom možnom, len nie o práci. Obával sa len o môj hlas. Myslel si, že som chorý. Dokonca som preto bol aj u lekára, ktorý skonštatoval, že je to jednoducho moja farba hlasu. Nechcel, aby som ho stratil, a tak mi pripomínal, aby som pracoval na technike. Ani ja sa nesnažím Riškovi radiť. Má už dosť skúseností, prešiel si filmami, seriálmi aj divadlom. Už teraz má toho za sebou viac ako ja v jeho veku. V herectve sa radiť veľmi nedá. Neexistuje tam ani protekcia. Vravím mu: ,Keď chceš ísť na VŠMU, tak choď. Ale musíš byť perfektne pripravený. Meno ti nepomôže.ʻ Tam nemôže zasiahnuť otecko s tým, že jeho synovi to síce dnes nevyšlo, ale nabudúce to bude lepšie. Talent sa oklamať nedá. Buď to tam je, alebo nie je. Otec to však povedal krásne. Konečne vraj máme v rodine niekoho, kto môže hrať princa.

Je pravda, že vás s otcom fyziognómia predurčila na trochu iný typ postáv. Už ste si zvykli na to, že si vás diváci spájajú najmä s komediantmi?

Musím priznať, že po štyridsiatke sa to trošku otáča a od komediálnych postáv sa čoraz viac približujem k tým charakterovým. Otec mi to predpovedal, keď som bol ešte mladý. Hovorieval, že si budem musieť počkať a ono sa to naozaj plní. A hlavne, odkedy zomrel, mám pocit, akoby mi zhora vybavoval prácu. Je to zvláštne. Musím si zaklopať, ale húfne mi začali pribúdať ponuky. Teraz sme napríklad v Česku dotočili film, kde hrám hlavnú úlohu. Stvárňujem tam Emanuela Moravca, kolaboranta počas druhej svetovej vojny. Točili sme v češtine a nemčine s hercami ako Ondřej Vetchý či Viktor Preiss. Film by sa mal k divákom dostať na budúci rok. Nenamýšľam si, že som to dostal na základe výborných hereckých schopností. Zavážila najmä veľká podobnosť s Moravcom.

Jednu z náročných charakterových úloh ste zdedili aj po otcovi. Ako sa vám vžíva do úlohy prezidenta satelitného Slovenského štátu Jozefa Tisa, ktorého stvárňujete v Divadle Aréna?

Tisa hrám už dva roky. Je to náročné predstavenie, no treba ho vidieť. Minimálne z edukačných dôvodov, pretože žijeme v dobe rastúcej vlny extrémizmu. Budem rád, ak sa ľudia dozvedia o tejto kapitole našich dejín viac. Najmä preto, aby sa niečo také už nikdy nezopakovalo. V Nemecku sa takisto musia učiť o Hitlerovi, a aj keď im to nemusí byť príjemné, je to dôležité.

Marián Labuda ml. v monodráme Tiso.
Marián Labuda ml. v monodráme Tiso. Autor: Peter Chvostek

Na Tisa však nechodia ľudia len zo zvedavosti či edukačných dôvodov. Občas sa tam objavia aj jeho sympatizanti.

V tom prípade hru nepochopili. Je napísaná a spracovaná tak, aby si každý mohol urobiť svoj názor. Zahŕňa jeho prednášky, knihy, články, slová, myšlienky… Nie je tam nič navyše. Ja osobne ho ako človeka nechcem veľmi posudzovať. Bol vyučený kňaz a mohol ním zostať. No rozhodol sa inak. Túžba po moci ho dohnala k tomu, že sa stal politikom, a to, aké to malo dôsledky, už všetci vieme.

Keď vám otec oznámil, že budete hrať Tisa, vraj vám skoro vypadla tácka z ruky. Čo bolo náročnejšie? Samotná príprava a učenie textov alebo fakt, že v súčasnosti ide o naozaj citlivú a ostro sledovanú tému?

Jedno s druhým. Zažil som, ako sa na úlohu pripravoval môj otec a zľakol som sa. Či už toho množstva textu, archaického jazyka, formy herectva, vôbec všetkého, čo s tým súvisí. Neviem, či som to nakoniec zvládol, ale zatiaľ to hráme druhý rok a ľudia stále chodia. Niekedy ich však predstavenie dostáva aj do pomykova. Najmä pri „klaňačke“ často nevedia, či majú tlieskať alebo nie. Predsa len, išlo o kontroverznú postavu.

V monodráme ste sa museli vyrovnávať aj s pasážami, pri ktorých vám bolo vyslovene ťažko. Jedným z týchto momentov bol aj Tisov prejav v Holíči v auguste 1942. Ako sa herec s takýmito situáciami vyrovnáva?

Musí sa od toho odosobniť. Takúto emóciu si predsa nemôže brať so sebou do súkromia. Ak by som všetky veci, ktoré sa v rámci profesie naučím, nosil v sebe, zrejme by som z toho časom ochorel. Niektorým hercom sa to na sklonku života stáva. To sú nánosy všetkých tých emócií.

Ako sa z Tisa ventilujete vy?

Idem s kamarátmi na pivo a zahodím všetko za hlavu (smiech). No minule som dostal zabrať. Robili sme záznam pre RTVS, a tak som to musel hrať dvakrát za deň. Predstavenie má 1 hodinu 15 minút bez prestávky. Celkom ma to vyšťavilo.

V Aréne vám zverili aj ďalšiu výraznú postavu, vojaka Švejka. Podľa režiséra predstavenia Jakuba Nvotu ho ľudia často vnímajú ako naivného a trochu slabomyseľného človiečika, on však, práve naopak, trefne pomenúva dobu aj ľudské vlastnosti.

Presne tak to Jaroslav Hašek napísal. Švejk je pre neho jediný, kto vie veci priamo pomenovať. Jediný skutočne normálny vo svete bláznov. V jeho jednoduchosti je krása, v jeho myšlienkach je krása. No o tom netreba hovoriť, to treba čítať a vidieť.

Spýtam sa teda inak. Chýba dnes v čase všadeprítomnej relativizácie pravdy v spoločnosti niekto, kto by veci pomenoval presne tak ako Švejk?

Vždy keď niekto v tejto spoločnosti pomenuje veci presne a priamo, nájde sa milión ľudí, ktorí sa do neho pustia ako osy. Keď už sa však bavíme o tomto, myslím, že celý systém je jednoducho zle nastavený. Predstavte si hypotetickú situáciu, že našu planétu navštívia mimozemšťania a vy im začnete hovoriť, ako to tu chodí. Ukážete im kontinenty a na tých kontinentoch rôzne štáty. Potom im poviete, že niektoré z tých štátov spolu bojujú o moc a niektorí ľudia sa zabíjajú v mene náboženstva. A vysvetlite im, prečo toto robíme, keď máme jednu krásnu spoločnú Zem! Namiesto toho, aby sme sa spájali, hľadáme cesty, ako sa rozdeľovať. Raz mi kozmonaut Ivan Bella prezradil, že pri pohľade na našu Zem a všetku tú krásu nedokázal pochopiť, čo tu dolu vôbec riešime. Vo vesmíre bol taký pokoj a len čo človek zíde dolu, tak počuje len samý hurhaj. Vraj by to želal všetkým vladárom a ľuďom túžiacim po moci. Hneď by začali premýšľať inak. Aj Švejk bol takým kozmonautom, ktorý sa na všetko pozeral zhora a nosil v sebe božský pokoj.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Švejk #Peter Pan #muzikál #Marián Labuda #Divadlo Aréna #Tiso
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku