Primabalerína Ľudmila Titovová: Ruský balet má cveng na celom svete

Ruská primabalerína Ľudmila Titovová trávi šesť mesiacov z roka na cestách. Je umeleckou riaditeľkou divadla Moscow State Ballet, ktorého očarujúce klasické balety už obdivovali v 40 krajinách sveta - od Číny a Japonska cez Mexiko až po metropoly západnej Európy.

V októbri Moscow State Ballet, kde hosťujú poprední sólisti moskovského Veľkého divadla a petrohradského Mariinského divadla, prvýkrát zavíta aj do Bratislavy. V AXA aréne NTC v rámci Festivalu ruského klasického baletu odohrajú štyri predstavenia – Labutie jazero, Rómeo a Júlia, Luskáčik a Šípková Ruženka. Ľudmila Titovová tak nadväzuje na slávne Ruské sezóny, ktoré začiatkom 20. storočia v Paríži organizoval Sergej Ďagilev.

Ruská primabalerína Ľudmila Titovová.
Ruská primabalerína Ľudmila Titovová. Autor: SHOW SLOVAKIA

S akými očakávaniami prichádzate na Slovensko? Boli ste tu už? Poznáte slovenský balet, publikum?

Budem na Slovensku tancovať prvý raz. Môj balet prichádza prvýkrát na Slovensko, pre nás je to veľký sviatok, nová krajina. Samozrejme, máme veľké očakávania a ja len dúfam, že nadlho zostaneme v srdciach divákov. Veríme, že si nás zapamätajú a budú chodiť na naše predstavenia aj v budúcnosti.

Vraj Mexičania a Latinskoameričania všeobecne reagujú na vaše vystúpenia veľmi dobre, podobne ako ruské publikum. Od čoho to závisí?

Od našich tanečníkov vždy žiadam, aby boli aj hercami. Ak baletný umelec chápe, čo stelesňuje na scéne, tak tým automaticky žije aj publikum. Ešte neviem, aké emocionálne je slovenské publikum. Uvidíme.

Cítite už počas predstavenia, ako publikum reaguje?

Áno, určite. Profesionálny umelec musí hneď od prvého vstúpenia na javisko zachytiť oči divákov. Z nich hneď pozná, či sú diváci s ním, alebo je medzi scénou a hľadiskom energetická medzera. Je to ako horúca sprcha – alebo aj chladná, ak sa nedarí.

Ruská primabalerína Ľudmila Titovová.
Ruská primabalerína Ľudmila Titovová. Autor: SHOW SLOVAKIA

Hovoríte, že tanečníci musia byť súčasne hercami. Je ťažké nájsť takých ľudí? Musíte si ich vychovať?

Áno, je ťažké nájsť ich, ale s mnohými tanečníkmi dlho pracujeme na tom, aby sa páčili. Aby vedeli zahrať tak, aby diváci tlieskali, aby boli vo vytržení. Na to treba, samozrejme, aj skúsenosť, aj čas. Na začiatku možno nespĺňajú moje predstavy na sto percent, ale učia sa a postupne sa tomu približujú. Veľmi dôležité sú repetície. Niekto potrebuje dva dni, iný dva roky, aby stelesnil to či ono. Samozrejme, charizmatickí ľudia v našom súbore sú, snažím sa s nimi spolupracovať trvalejšie. Mám rada charizmatických ľu­dí.

Aké národnosti sú zastúpené vo vašom súbore?

Takmer všetci sú Rusi. Má to výhodu, že sa s nimi jednoduchšie pracuje, a zhodou okolností je väčšina z moskovských choreografických škôl. Sú mladí, ja rada pracujem s mladými, páči sa mi viesť ich, vychovávať. Sú otvorení. To je veľmi dôležité.

Slávny choreograf Boris Eifman nám hovoril, že je ťažké nájsť umelcov podľa jeho predstáv. On navyše potrebuje špeciálne vysokých tanečníkov. A čo vy?

Absolútne s ním súhlasím. Teraz má ruský balet a dokonca aj Veľké divadlo problémy s hľadaním tanečníkov. Samozrejme, technika veľmi pokročila, nároky na formu sú vysoké, všetky tie roznožky, špagáty, vysoko zdvihnuté nohy… Ale balet je predsa len umenie, nie šport, a to chcem predovšetkým odovzdať svojim mladým umelcom. Chcem, aby pozerali staré nahrávky hviezd z čias Sovietskeho zväzu, lebo to je skutočne veľký balet. Maja Plisecká či Galina Ulanovová zďaleka nemali také baletné schopnosti ako dnešní mladí tanečníci, ale ony hrali svoje úlohy tak, že nimi žili. Dnes je, samozrejme, všetko trochu inak. Ale v mojom súbore sú naozaj ľudia, ktorí žijú baletom.

V jednom interview ste hovorili, že pre vás neexistuje nič okrem baletu. Sú aj členovia vášho súboru takí oddaní baletu ako vy?

V našom kolektíve sú asi štyria takí, pre ktorých je balet tým najdôležitejším v živote. Ostatní sú výborné decká, dobre pracujú, zladene, krásne, snažia sa rásť, rozvíjať sa, zatiaľ v nich však nevidím, že by balet bol pre nich všetkým. Zdá sa mi, že to je všeobecný problém dneška, ktorý pramení z toho, že je príliš veľa všetkého. Je internet, veľa všelijakých kolektívov, súborov, je veľká konkurencia a ak sa človeku nepáči tu, ide hneď inam. Preto sa ich talent nerozvíja a nenapája z jedného žriedla, z jedného prameňa. Každý vedúci má iné požiadavky a iné nároky. Každý umelec vidí umenie svojsky a ak mladí ľudia nepracujú aspoň päť rokov v nejakom jednom systéme, tak v princípe ani nevyrastú. Zastavia sa na úrovni interpreta, ale nie profesionála. Je totiž rozdiel medzi balerínou a profesionálnou balerínou.

V Labuťom jazere uvidíme 17.10. aj Ľudmilu...
V Labuťom jazere uvidíme 17.10. aj Ľudmilu Titovovú. Autor: SHOW SLOVAKIA

Patrí profesia baletných umelcov k elite? Je v Rusku prestížna?

Myslím, že slovo prestíž sa k baletu nehodí. Kvôli prestíži je v balete mnoho ľudí, ktorí tam vlastne nemajú čo robiť. Nie, balet je poslanie. Ruskí ľudia uznávajú balet a smerujú k nemu. Nemyslím si, že by mal niekto robiť balet kvôli prestíži. Balet ideš robiť, pretože ti to ide. Všetci môžu ísť na balet, ale zďaleka nie všetci sa môžu stať baletnými umelcami. A dokonca nie kvôli tomu, že by mali zlé fyzické predpoklady, ale preto, že nemajú dosť charakteru. Dnes má len málo mladých charakter. To je sila vôle, schopnosť premôcť sa, disciplína, stále obmedzovanie sa v niečom.

Koľko ľudí tvorí váš súbor?

Teraz príde na Slovensko 32 ľudí, niekedy nás je 40 až 45 – závisí to aj od pozývacej krajiny, aj odo mňa. To je dostatočne dobrá zostava – na scéne je 20 labutí. My prakticky nemáme baletný zbor, pretože sa nám stále menia sólisti, dnes tancujú v zbore, zajtra majú sólo, preto aj celková úroveň súboru rastie. Preto všetky dievčatá majú nejaké sólové vystúpenia, takisto chlapci. Momentálne máme v repertoári deväť inscenácií. Všetko sú to klasické balety. Teraz uvádzame novú inscenáciu Popolušky s originálnou choreografiou, s originálnymi kostýmami, kulisami ako dvojaktovku v neoklasicis­tickom štýle.

Čajkovského Luskáčik (19.10.) očarí deti aj...
Čajkovského Luskáčik (19.10.) očarí deti aj dospelých. Autor: SHOW SLOVAKIA

Je to tak, že väčšinu roka cestujete?

Zvyčajne pol roka z každého roku, možno aj o niečo viac, lebo mesiac máme prípravu, nejaké dva-tri týždne v roku odpočívame. Asi dva-tri týždne pracujeme v Moskve, tohto roku sme mali dva týždne dovolenku, zvyšok sme skúšali alebo cestovali. V lete pracujeme v Moskve, v auguste sme boli v Soči, začali sme pripravovať predstavenie, tiež sme hosťovali v Číne, teraz ideme do Mexika, potom do Bratislavy, vzápätí na Sibír, potom nás ešte raz čaká Mexiko, Južná Kórea a nasleduje veľké turné po Európe. Devätnásť predstavení do 20. marca.

Práve ste sa vrátili z Číny, ako reagovalo čínske publikum?

Číňania majú radi ruský balet, koná sa tam množstvo masterclassov. Číňania priam prahnú po ruskom balete, opere, ale aj po športoch, ako je gymnastika, krasokorčuľovanie, potrebujú ruských pedagógov, pozývajú stovky až tisíce Rusov. Teraz sme boli v Číne s Rómeom a Júliou. Obyčajne je tam záujem o Čajkovského Labutie jazero. Teraz nešlo o komerčný projekt, tak Číňania chceli nejaké nové predstavenie. Takže sme prvý raz v Číne uviedli balet Rómeo a Júlia. Mal veľký úspech. Napočudovanie, lebo v Číne sú obľúbené baletné sukničky, a zrazu sme zabodovali s dramatickým baletom. Pol druha tisíca divákov zaplnilo dve sály, samí VIP hostia.

Keď tak veľa cestujete, máte čas cudzie mestá aj vidieť?

Snažíme sa, ale nie vždy sa to podarí, lebo máme veľa práce. Závisí to tiež od produkčných, ktorí nám buď chcú ukázať mesto, alebo nechcú.

Zvyknete si hneď na nové javisko?

To už je otázka skúseností. Samozrejme, každý raz robíme skúšky, ale ovládame aj rôzne malé tajomstvá, aby človek na hocijakej scéne vedel, kam si má stúpnuť.

Čo sa deje vo vašom divadle, kým ste preč?

Snažím sa brať všetkých so sebou.

Ste riaditeľkou a súčasne aj tancujete. Ako veľa?

Som riaditeľka a umelecká vedúca, korepetítorka, nejaké inscenácie som tvorila a na niektoré inscenácie som pozývala iných choreografov, v Bratislave budem tancovať v Labuťom jazere, v Luskáčikovi a v Rómeovi a Júlii.

Vy ste umelkyňa, no aj manažérka, ktorá riadi ľudí. Museli ste sa to učiť?

Čo sa týka ekonomiky, využívam služby účtovníckej spoločnosti, právnikov, administrátorov. Konečné rozhodnutia sú však na mne. Viem, čo chcem. Čo stojíme, čo budeme robiť ďalej. Umenie riadiť tiež prichádza so skúsenosťami, s časom. Nie je to ľahké. Človek to musí mať rád. Niekedy nespať, niekedy nejesť, nežiť, a žiť divadlom. To je pravda. Ak chceš niečo urobiť dobre, urob to sám. To je tiež pravda, preto aj všetko robím sama.

Šípkovú Ruženku uvedú v nedeľu 20.10. o 17.h,...
Šípkovú Ruženku uvedú v nedeľu 20.10. o 17.h, aby ju videli aj deti. Autor: SHOW SLOVAKIA

Čo to konkrétne znamená?

V každom predstavení je priemerne sto kostýmov, ani jeden sa neušije bez mojej asistencie a zásahov. Viem, aký chcem kostým, akej farby, akú štruktúru má mať látka, aké kamene na nej majú byť, ako to má vyzerať. Kostýmy kreslíme spoločne s kostymérom. Ani jeden kostým z mojich baletov, a bude ich už deväť, nie je ušitý niekým, koho nepoznám, a nie je na ňom nič, o čom by som nevedela. Takisto sa starám o kulisy. Mám veľmi rada scénografa Alexandra Benoisa, tú epochu umelcov, čo začiatkom 20. storočia spolupracovali so Sergejom Ďagilevom. Takže hovorím so scénografmi, čo chcem vidieť na scéne, aké má byť svetlo, tón, atmosféra a snažíme sa urobiť dekorácie v krásnom, monumentálnom divadelnom štýle. Nemám rada súčasné trendy v scénografii, minimalizmus ma vôbec neoslovuje. Chcem mať veľa nábytku, a to je tiež veľká finančná záťaž, nie vždy sme schopní bez sponzorov vyviezť na pohostinské predstavenie všetko, čo máme. Niekedy sa snažíme niečo si požičať na mieste, ale kostýmy a kulisy kompletne pricestujú z Moskvy.

Mal by byť balet tak trochu rozprávka pre divákov?

Áno, bezpochyby. My nie sme Veľké divadlo, ono nemusí nikam cestovať, všetci chodia doň. A všetci sú v úžase nad jeho veľkoleposťou. Ale my, divadlá s menším rozpočtom a menším počtom ľudí, ktorí prezentujeme ruskú klasiku po Európe, aby žila, musíme predsa len zodpovedať tej rozprávkovosti napríklad Veľkého divadla. Ja nemám také tony materiálu na dekorácie, ale ich farba a kvalita musia zodpovedať, kostýmy tiež, kostýmy sólistov nám robí majster z Veľkého divadla a sú jednoducho identické. To je pre mňa hlavné. Ukázať krásny balet. Aby diváci mali zážitok. Žena v krásnych šatách vyvoláva iste milšie pocity ako pekná žena, ktorá nemá pekné šaty. Nemôžeme nič odflinkať, v balete musí byť krásne všetko.

A na čo sa diváci v Bratislave môžu najviac tešiť?

Všetko, čo som spomenula, môžu vidieť diváci v štyroch rôznych inscenáciách od 17. do 20. októbra. Ani jeden kostým sa neopakuje, preto je dôležité prísť na všetky predstavenia a uvidieť, čím sa odlišuje Luskáčik od Labutieho jazera. Myslím, že balet je veľké vzdelávanie mladej generácie. Tá by mala počúvať hudbu, vidieť tú krásu, gráciu. V publiku by nemali sedieť len mladé baletky, tie už sú s baletom oboznámené. Naším záujmom je, aby prišli všetci, chceme popularizovať ruský balet a ruské umenie. Rozprávkové balety Luskáčik a Šípková Ruženka hráme cez víkend, aby si ich mohli prísť pozrieť aj deti.

Do detských rolí, aké sú napríklad v Luskáčikovi, hľadáte deti na mieste?

Nevozíme so sebou deti, snažíme sa zapojiť deti v mieste, kde vystupujeme, ale nie vždy treba hrať s deťmi. Keď som bola malá, my deti sme tancovali vo Veľkom divadle valčík v Spiacej krásavici. Ale v Labuťom jazere sme nevystupovali, lebo tam sa nevyžadujú detské roly. V operách sme vystupovali v úlohách všelijakých černoškov. V Bratislave však budeme štyri dni a tak som chcela zapojiť aj bratislavské malé baletky, aby mali zážitok z toho, že sa ukážu na jednej scéne s profesionálnymi umelcami, v kostýmoch, v celej tej kráse, lebo to je sen každého malého dievčatka.

Aký balet ste videli ako prvý?

Labutie jazero v televízii. Vystupovala tam Maja Plisecká, na veľkej ruskej baleríne sa mi páčili tie biele ušká, čo mala na hlave. Keď som sa dostala k profesionálnemu baletu, veľmi som sa zlostila, keď sa mi nedaril ten či onen pohyb, a vtedy som mame hovorila, ak si tie ušká nenasadím, umriem. No, mala som ich na sebe. Bola som fanatik.

Trénovali ste osem hodín denne. Aj dnes ešte toľko cvičíte?

Dnes je to menej, nemám toľko času, ale dve – tri hodiny cvičím sama v sále. A repetície s tanečníkmi zaberú ďalšie štyri hodiny.

Máte vôbec čas aj na súkromný život?

Ak sme v Moskve, prichádzam domov veľmi neskoro. Iste, nejaký čas pre seba mám, ale nie je to ľahké. Musíš si vybrať: buď rodinu, alebo profesiu. Hoci baleríny majú deti, buď sú to deti divadla a dieťa nemá detstvo, stále je v rukách babičky alebo pestúnky, alebo v rukách všetkých umelcov divadla. Takže som stála pred otázkou: Čo chceš? Ja nie som proti, ale zatiaľ nie som pripravená mať plnohodnotnú rodinu, lebo moja zodpovednosť mi nedovoľuje odložiť dieťa dokonca ani k mojej zlatej mame. Aký by to malo zmysel? Keď som vytvárala svoj umelecký kolektív, chápala som ho ako svoje dieťa. Teším sa s ním z každého úspechu a nemôžem ho odhodiť. Musím pevne stáť na nohách. Aby som mohla mať rodinu, musím divadlo niekomu odovzdať, niekomu, komu dôverujem.

Rómeo a Júlia - nádherné kostýmy a hudba...
Rómeo a Júlia - nádherné kostýmy a hudba Sergeja Prokofieva. Autor: SHOW SLOVAKIA

Ako často sa stretávate s rodinou?

Každý deň si telefonujeme s mamou, rodičia prežívajú so mnou všetky radosti a strasti môjho života, z čoho sa teším. Nikdy pred nimi nič neskrývam, lebo keď spoločne riešime moje problémy, je to oveľa rýchlejšie, ako keby som to robila sama.

Rodičia boli umelci?

Nie. Nik. Iba mama ukončila hudobnú akadémiu, piano, ale nikdy profesionálne nehrala. Ale v umení sa vyzná. Mama chodí aj na všetky moje predstavenia.

Sú rodičia aj kritickí?

Áno, vždy. Mama mi iba zriedka povie, že sa jej to páči. Vždy, keď začne, vieš, čo ti chcem ešte povedať, nasleduje kritika. Povie také veci, ktoré si nevšímam. Normálne kritiku prijímam bez urážok, ale maminu kritiku nie, urážam sa, potom sa to snažím stráviť a napokon si poviem, čo ja hlupaňa. Otec na predstavenia nechodí, lebo sa bojí, že sa niečo zlé stane, že niekto spadne alebo si zlomí nohu.

Ako malá ste vraj mali rada Michaela Jacksona. Počúvate ho dodnes?

Áno, je môj jediný idol. Keď sa pozerám na jeho vystúpenia, vravím si, hej, tak treba robiť šou. To je umenie. Niektoré prvky prenášam do dramatických baletov, napríklad prestávky, naučila som sa od neho, že aj stojac na scéne si zaujímavý. On je, samozrejme, veľká hviezda, aké sa rodia raz za sto rokov, je to kráľ popu.

A čo hovoríte na obvinenia, že sexuálne zneužíval deti? Aj rádiá preto prestávajú hrať jeho hity.

Všetkých veľkých ľudí obviňujú. Pretože sú veľkí. Nemožno totiž prepáčiť tri veci – talent, peniaze a úspech. Nikdy som nikomu nezávidela. Keď vidím talentovanejšiu, krajšiu, úspešnejšiu ženu, naopak, snažím sa byť pri nej, zoznámiť sa s ňou, nepoužívam slovo ja, je tu slovo my. Ani do Bratislavy by sme neprišli, keby nebolo producenta Vladimira Baryševa a jeho spoločnosti. Čiže čo sa týka Michaela Jacksona, ja vlastne neviem, čo posudzujú a odsudzujú a nezaujíma ma to. Dôležité je to, čo reálne urobil pre pop-music, preto ho aj všetci vykrádajú.

Páči sa nám váš výrok, že najväčšieho konkurenta vidíte v zrkadle.

To je presné. Snažím sa to vysvetliť aj tanečníkom v našom divadle, ale neviem, či mi úplne rozumejú. Samozrejme, cítim, keď sa človek vzpiera alebo keď súhlasí. Alebo keď je človek s niečím nespokojný. To vždy vidieť. Keď pri repetíciách sedím s mikrofónom v sále, vidím, ako tanečníci reagujú na moje poznámky. Hovorím im, vy ste nestihli ani pomyslieť, a ja už viem na čo. Zasmejeme sa a nájdeme kompromis. Ale nie je to ľahké. Každý má svoj charakter, svoju náladu, no musíme sa zosúladiť.

Festivalom ruského klasického baletu chcete obnoviť tradičné Ruské sezóny. Môžete priblížiť, o čo ide?

To vám lepšie priblíži producent Vladimir Baryšev.
Baryšev: Od roku 1907 do 1929 sa v Paríži pravidelne konali Ruské sezóny, ktoré mali predstaviť ruské umenie. Vymyslel ich baletný impresário Sergej Ďagilev, zakladateľ súboru Ballets Russes. Podobne ako on, aj my chceme začať s baletom. Takže sme hľadali dobrý súbor, taký, čo ešte na Slovensku nebol. Niekoľkokrát u vás vystupoval súbor Borisa Eifmana, ale oni sa nevenujú klasickému baletu. Moscow State Balet, ktoré vedie Ľudmila Titovová, je samostatné divadlo, ktoré však na vlastné predstavenia či na turné pozýva aj sólistov Veľkého divadla v Moskve alebo Mariinského divadla v Petrohrade. Okrem štyroch baletných predstavení v NTC organizujeme aj masterclass v Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej.

Ľudmila, existujú dva termíny – sovietsky balet a ruský balet. Aký je medzi nimi rozdiel?

V ruskom balete je aj meč, aj tiara. Sovietsky balet nič také nepotreboval. Jednoducho mal hviezdy. V tom je rozdiel. Dnes ani Veľké divadlo nepotrebuje mená. Potrebuje značku. Divadlo je značkou. Dnes je dôležitá značka, predtým to bol balet. Za sovietskych čias mená vytvárali značku. Umelci boli hviezdy a z nich pozostávalo Veľké divadlo. Dnes Veľké divadlo akoby pohlcovalo svojou veľkosťou tie hviezdy. Preto mladí umelci, ktorí tam vystupujú, sú v podstate neznámi. No dajme tomu okrem Zacharovovej, tá je dostatočne známa. Je tam veľa schopných, krásnych, talentovaných mladých ľudí, ale nikdy sa nestanú hviezdami, pokiaľ sa nevytrhnú z Veľkého divadla. Budú proste umelcami Veľkého divadla. Žiaľ, táto honba za značkou pohlcuje trochu individuálnosť.

Hviezdou sa stal aj ukrajinský tanečník Sergej Polunin, ale asi až vtedy, keď urobil videoklip k Hozierovej piesni Take Me to Church.

Áno, samozrejme, Polunin sa stal hviezdou, pretože odišiel do Covent Garden. Lenže nie je hviezda ako hviezda. Sergej je dobrý baletný umelec, ale pre mňa nie je hviezda. Takisto ako pre iných ľudí v balete. On nie je Vladimir Vasiliev, Polunin priťahuje pozornosť všelijakými škandálmi a škandálikmi. Dobre tancuje, je presný, ale nemá tú charizmu, ako mali Jekaterina Maximovová, Vladimir Vasiliev, Leonid Lavrovskij, Irek Muhamedov, Michail Baryšnikov, Rudolf Nurejev, Galina Ulanovová, Maja Plisecká, to je všetko. Títo tanečníci chápali, čo je to balet.

Kto bol váš vzor?

Neviem, páči sa mi veľa umelcov. Samozrejme, v detstve bola pre mňa rozhodujúca moja učiteľka tanca Tatiana Stepanovna. Je veľmi talentovaná, zaslúžilá umelkyňa Ruska, sólistka sovietskeho Veľkého divadla, tu podčiarkujem rozdiel medzi ruským a sovietskym Veľkým divadlom.

Aké je ruské publikum? Stojí ešte v rade na lístky?

Ruské publikum miluje balet. Dnes však vzniklo mnoho nekvalitných baletných súborov, a tak sa kupuje menej lístkov na skutočne dobrý balet, čo ma veľmi trápi. Cestujeme po mnohých mestách krajiny, aby sme zastavili úpadok záujmu o ruský balet. Lebo si myslím, že Rusko je krajina baletu, umenia, nesmieme dopustiť tento nezáujem o balet. Veď to je súčasne aj nezáujem o veľkých ruských skladateľov. Klasická hudba človeku umožňuje snívať, dostať sa do rozprávky. To niekedy potrebujeme. Prísť, oddýchnuť si, dostať sa do rozprávkového sveta, nasýtiť sa krásou. Potom sa dá ďalší pracovný týždeň zniesť ľahšie. Veď do divadla sa chodí preto, aby sa človek pokochal krásou. Aj deti treba vodiť do divadla, aby chápali, v akej krajine žijú. V ruskej hudbe je silná duchovnosť. Samozrejme, aj v Mozartovi a Bachovi je veľa emócií, no u nich je hudba viac komorná, chladnejšia, ruská muzika je duchovnejšia, je vizuálna, počuješ Čajkovského a vieš, akým pohybom tela môžeš tie melódie vyjadriť. Bez hudby niet baletu. Preto je škoda, že deti chodia málo na balet.

Ľudmila Titovová

Ruská primabalerína Ľudmila Titovová.
Ruská primabalerína Ľudmila Titovová. Autor: Ľuboš Pilc

Narodila sa 9. októbra 1987, študovala na Moskovskej akadémii choreografie Veľkého divadla, tancovala v Kremeľskom balete, v Moscow City Ballet, už v 19 rokoch mala hlavnú rolu v Prokofievovej Popoluške. Ako sólistka tancovala v baletoch Luskáčik, Don Quixote, Giselle, Bolero, Carmen, Rómeo a Júlia, Spiaca krásavica, Labutie jazero. Neskôr sa stala pedagogičkou a tri roky už vedie ako umelecká riaditeľka Moscow State Ballet. V dňoch 17. až 20. októbra možno vidieť štyri predstavenia Moscow State Ballet počas Festivalu ruského klasického baletu v bratislavskej AXA aréne NTC (17.10. Labutie jazero, 18.10. Rómeo a Júlia, 19.10. Luskáčik, 20.10. Šípková Ruženka).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Rómeo a Júlia #Moscow State Ballet #Luskáčik a Šípková Ruženka #Ľudmila Titovová #Labutie jazero
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku