Z pesničiek a repertoáru Semaforu ľudia čerpali elán, pocit súdržnosti a povzbudenie. Na tomto semafore stále svietila zelená. Pre nádej a voľnosť.
Jiří Suchý má síce už 88 rokov, ale stále rozdáva dobrú náladu. Cítiť to aj v novom filme o jeho živote Lehce s životem se prát. Podľa slov režisérky Olgy Sommerovej plakali pri jeho premietaní aj muži! Niet sa čo čudovať, veď tvorba Jiřího Suchého, „šlitrovky“ a Semafor sú súčasťou života viacerých generácií v Česku aj na Slovensku. Kto by nepoznal napríklad Pramínek vlasů, verše o zasnenom zaľúbencovi, ktorý sa chystá odstrihnúť milej pramienok vlasov, aby si ho schoval pod vankúš. Bude sa ním tešiť, keď ona odíde a on zostane sám v pustom nedeľnom ráne.
Foto: Irena Zlámalová
Tak dobre to poznáme, až sa nám môže zdať, že o téme Suchý všetko vieme. Olga Sommerová však odhaľuje podrobnosti, súvislosti, kompletizuje a prináša nový pohľad na Suchého. Je to skôr uzavretý človek – pokiaľ ide o súkromie – ale Olge Sommerovej sa otvoril. Vo filme rozpráva o úspechoch i stratách. Tie najbolestnejšie boli smrť Suchého syna, „parťáka“ Jiřího Šlitra a napokon smrť milovanej manželky Beliny, ako ju vo filme volá. Smrť dieťaťa je srdcervúca, ale manželka a Šlitr patrili aj do pracovných základov jeho existencie. S nimi vytváral divadlo, bol to jeho najbližší tím. Běla bola výtvarníčka, navrhovala pre predstavenia Semaforu kostýmy, scénu, plagáty, venovala sa voľnej tvorbe. Vo filme divák uvidí aj jej krásne výtvarné diela.
Jiří Suchý rozpráva, ako mal týchto ľudí rád, ale aj o tom, ako sa z tragédií dostával. Bol si vedomý, že musí žiť ďalej, že sa musí odraziť od dna, „vybabrať“ sa z toho, ako sa vo filme vyjadrí. Lenže – ako? Režisérka z divákov robí priamych svedkov tohto snaženia. Tvár Jiřího Suchého je často na plátne vo veľkom detaile, vnímame jeho oči a máme pocit, že to rozpráva iba nám. Tieto časti filmu sú najpôsobivejšie. Niektoré spomienky Suchý aj odohrá. Napríklad v scéne o tom, ako s mamičkou navštevoval klatovskú starožitnú lekáreň, sa skrčí „na malého“ a ukazuje, čo vtedy videl, aký mal obzor.
Nič ho nevytočí
Na filme je podmanivá pohodová atmosféra, ktorá charakterizuje aj samotného hrdinu. O Suchom by asi ani nemohol vzniknúť iný film ako hojivý. On sám je mierny, nič ho nevytočí, nepodlieha veľkým emóciám, v živote hľadá rovnováhu. A nachádza ju najmä v práci: „Som usilovný,“ hodnotí sa v pasáži, kde rozpráva o svojej zosnulej manželke. „Aj ona bola usilovná, aj ja som,“ hovorí. Zaznie to ako posolstvo. Práca naozaj šľachtí človeka a dáva životu pevnú os. Poskytuje a vytvára človeku jeho jedinečný priestor. Ten Suchého najintímnejší priestor vidíme aj v Sommerovej filme. Je tam scéna, v ktorej Jiří Suchý ukazuje svoju domácu knižnicu a v nej svoje diela. Je ich tam požehnane a nie sú všetky veselé. Často sa, najmä v poézii, zamýšľal nad smrťou, nad zmyslom života. Je vlastne vážny filozof. Režisérka Sommerová práve toto chcela v dokumente vyjadriť.
Diváci spozornejú pri scéne, v ktorej sa stretáva Jiří Suchý s Karlom Gottom. Je to naozaj unikát. Títo umelci boli síce, pokiaľ ide o žáner, rozdielni, každý mal iné pole pôsobnosti, ale v niečom sú si podobní: Obaja mali to šťastie, že sa dožili vysokého veku (žiaľ, Karel Gott už svoju púť zavŕšil) a mohli veľa urobiť. Gott bol trubadúrom, Suchý básnikom, obaja však vyšli z jedného bodu: Aj Gotta naštartoval Semafor. Je zaujímavé vidieť ich ako bardov, hlava pri hlave, s úsmevmi poznania na perách. Už vedia, o čom život je.
Foto: Irena Zlámalová
Semafor bol vždy divadlom spriaznených duší. Na predstavenia sa cestovalo aj zo Slovenska. Vo filme o tom rozpráva sám Jiří Suchý. Vraj niekedy, keď sa skončilo predstavenie a išli v noci z divadla, pred vchodom už nachádzali ľudí v spacích vakoch. Tí si prišli kúpiť lístky a chceli mať istotu, že ich ráno dostanú. Komu sa nepodarilo sedieť v hľadisku, počúval Semafor na platniach, čítal texty, sledoval televíziu, filmy a knihy. Je mnoho fanúšikov Suchého a Šlitra, ktorí vedeli spamäti nielen texty piesní, ale aj celé pasáže z predstavení. Však podobne je to aj s naším Radošinským naivným divadlom a nie je náhoda, že medzi Jiřím Suchým a Stanislavom Štepkom vzniklo priateľstvo. Aj Stanislav Štepka sa vo filme objaví a objíme sa so Suchým. Akosi sa na seba až podobajú!
Olga Sommerová hovorí, že cítila pri nakrúcaní veľkú zodpovednosť. Kontakt totiž vznikol cez jej dcéru, Olgu Malířovú Špátovú, ktorá svojho času nakrúcala dokument o predstavení Dobře placená procházka, čo inscenoval Miloš Forman v českom Národnom divadle.
Skladal aj na plavárni
Už vtedy sa začala Olga Sommerová zaujímať o Jiřího Suchého aj filmársky. Čas dozrel, navrhla mu film a on súhlasil. Sommerovej dcéra je vo filme kameramankou, Suchý sa s nimi dobre cítil, vychádzal im v ústrety a tým získava aj divák – dostáva sa do Suchého detstva, je s ním cez Vianoce, dokonca spoznáva aj jeho syna a vnukov v ich domácnosti. K silným pasážam patrí napríklad svedectvo o období, keď sa Suchý stretával so Šlitrom, ako zakladali divadlo a začínali spolupracovať. Vo filme sú vzácne archívne zábery o tom, ako divadlo fungovalo, ako vznikali pesničky.
Suchý napríklad rozpráva práve o romantickej piesni Pramínek vlasů. Bolo to vraj na jednej z pražských plavární, ktoré boli v podobe drevených „pltí“ priamo na hladine v meste. Vraj bola vtedy voda dosť špinavá, do Vltavy ústila kanalizácia, ale ľuďom to neprekážalo. Suchý však do vody nešiel, radšej si písal na brehu báseň o tom pramienku vlasov. A dievča, s ktorým na plaváreň prišiel a ktoré ho inšpirovalo, sa pokojne kúpalo. „Ona plávala v tých hovnách a ja som písal túto báseň,“ spomína s humorom. A aj trocha drsne, lebo príliš veľa sentimentality pokope nemá rád ani on, ani celý Semafor a jeho poetika. Poznali mieru a nikdy nič neprehnali. Takúto cestu volila aj Sommerová – je to vecný dokument, ale divákom vyhŕknu slzy. Niežeby bol taký clivý, to skôr preto, že vo filme stretajú diváci najmä samých seba. Čistých, mladých, s nádejami. A možno niekto zaplače aj nad tým, že prišla doba cynická a zo Suchého férovosti, charakteru a talentu sa dá opäť čerpať.
