Foto: archív
Už na začiatku nášho skamarátenia si ma milo, ale rázne požiadala, ako napokon zjavne každého, aby som Ti hovorila Zuzana, veď si už dospelá a nie malé dievčatko. Poslúchla som, ale vedz, že tajne som zotrvala na svojom. Myslím, že oprávnene. Veď aj Tvoj odchod bol, napokon ako všetko, čo si robila, taký dievčenský aj dospelý zároveň. Celý týždeň si sa ako za starých čias radovala z festivalu Divadla Astorka a v nedeľu si sa uložila spať a si tíško odišla. Tak skromne, nenápadne, ako si žila, tak dospelo.
Stačí si otvoriť čo len Tvoju poslednú publikáciu Čas činohry našich čias (2017), v ktorej si zhrnula vlastnú žánrovo pestrú kritickú tvorbu uplynulého štvrťstoročia (1990 – 2014), aby čitateľ, milovník divadla pochopil, čo meno Zuzana Bakošová Hlavenková pre slovenskú teatrológiu znamená. Že to je nielen meno dlhé, s ktorým sa dobre žartovalo, veď v študentskom prostredí stačí málo, aby sa profesor stal niečím legendárnym, zopár takých pôvabných hlášok v Tvojej súvislosti už kolovalo na FB od tých, čo Ťa mali radi.
Každý, kto vezme do rúk nielen túto poslednú, ale hociktorú z Tvojich kníh, či už o našej milej Zite Furkovej (1999), či o dynastii Kronerovcov (2010, 2012), alebo Divadle Astorka Korzo '90 (2001), zakaždým v názve spresnené o výstižnú, ale neošúchanú metaforu, si uvedomí, že za menom autorky sa neskrýva nič malé a ani nič nezrelé.
V explózii tém a problematík, ktoré nás po páde železnej opony doslova ohlušili a oslepili, si nestratila hlavu a smelo si sa pustila do lúštenia tých najzložitejších hlavolamov. Symbol a symbolizmus, bodylanguage ako chaos a poriadok, slovo tela – telo slova, ND – koncept a model, intermediálny priestor divadla, atď., atď.
Sústredeným štúdiom si hľadala priechody v labyrintoch výziev, ktoré k nám privialo zo sveta slobodného výskumu, aby si pomáhala orientovať sa študentom divadelných odborov, ako aj záujemcom o náročnejšiu teatrologickú reflexiu. Mala si na to, lebo si ovládala viacero svetových jazykov, čo vtedy, v postnormalizačnom období nebolo až také bežné, a v rodinnom prostredí si získala návyky kultúrne a precízne myslieť. Úctyhodný vzdelanostný fundament v adresátovi Tvojich textov nevyhnutne vyvoláva pocit uznania.
Tam, kde je chaos, žiada sa vyvažujúci poriadok. Pre Teba to bola hierarchia hodnôt vyjasnená a pomenovaná v nedlhej histórii slovenského činoherného divadla. Osou a pilierom inscenácie je v našom kontexte herec. Takto si to stanovili otcovia zakladatelia SND aj ich nástupcovia a rozvíjatelia tradícií, v čom sa harmonizovali s hlavným prúdom európskych divadelných dejín. Jedna vec je však mať v štruktúrnych vzťahoch jasno, druhá je uchopovať konkrétnu podobu a premeny fenoménu herec.
Vieme, prečo si publikácii o zakladateľke ponovembrového Divadla Astorka Korzo '90 Zite Furkovej dala podtitul Stopy v prachu hereckých dní. Teória a história divadla, vzhľadom na svoj predmet, patrí k tým najkomplikovanejším disciplínam. Ani divadelná kritika nie je na tom oveľa lepšie, hoci ona má aspoň šancu predstavenie, o ktorom píše, vidieť opakovane na reprízach. No pokúsiť sa o zásadnejšie, vývinovo zamerané a syntetizujúce texty, aby sa uspokojili nároky odboru, to je už výkon, a ak vravíme o herectve, je to tá najnáročnejšia odborná performancia. Idete po stopách v prachu a konfrontujete sa s efemérnom.
Takýto predmet výskumu si si, milá Zuzanka, ako svoju červenú niť zvolila, a zanechala si množstvo štúdií a článkov, kritík a recenzií, ktoré z oných stôp rekonštruujú svedectvo o hereckom umení a prostredníctvom neho o čase nášho žitia. Čas činohry našich čias, príznačný názov Tvojej poslednej publikácie, odkazuje k prchavej povahe divadla aj života. Ale aj k vášni pre divadlo, herectvo a všetko s tým súvisiace, bez ktorej by sa taká profesia, akú si si vybrala ako svoje poslanie a nie iba povolanie, celoživotne nedala vykonávať.
Čo Ťa navyše robilo dospelou, to bol Tvoj zmysel pre zodpovednosť. Od takých „drobností“, ako bola príprava na prednášky, domáce i zahraničné konferencie a kolokviá vrátane logistiky a „postprodukcie“, mám na mysli referovanie v tlači o vedeckom podujatí, čo organizátori, samozrejme, vždy oceňovali. Témy si si volila z aktuálnej slovenskej divadelnej tvorby s presahmi k českému aj svetovému kontextu, a tak si naše divadlo propagovala v zahraničí, v Prahe, vo Varšave, v Montreale, Périgueux, Brne.
Tvoj zodpovedný vzťah k životu, a najmä Tvoj čistý štít, nepatrila si k „nomenklatúre“, inšpiroval Milana Čorbu, prvého ponovembrového dekana vtedy činohernej a bábkarskej fakulty, aby si Ťa vybral ako prodekanku a štatutárnu zástupkyňu (1992 – 1998). Mala si na starosti rozvoj fakulty, a to v tom čase predstavovalo veľké bremeno. Fakulta sa stavala nanovo na základoch nového vysokoškolského zákona a nových učebných programov.
Zišla sa vtedy nielen Tvoja dôkladnosť, to pri takých administratívnych prácach je priam nevyhnutné, ale predovšetkým to, že si bola od svojho absolvovania odboru divadelná veda na VŠMU roku 1970 činná ako kritička, interná hodnotiteľka predstavení a súborov, ale aj predsedníčka porôt na festivaloch, teda mala si začiatkom deväťdesiatych rokov dobrý a odborne fundovaný prehľad o fungovaní nášho divadelníctva, o jeho umeleckých problémoch a konkrétnych podobách.
Úzke prepojenie umeleckej praxe a výučby, ktoré sa na našej škole praktizuje, takúto posilu do vedenia fakulty potrebovalo a Ty si poskytla neoceniteľné služby pri koordinovaní obsahu výučby na rozličných katedrách. A neskôr, v rokoch 2010 – 2013, si ako vedúca katedry divadelných štúdií zasa ťahala „káru“, vzhľadom na pomery v školstve by sa dalo aj napísať, že „káru plnú bolesti“.
Neodmietla si pomôcť ani mimo školy, aktívne si pracovala v profesijných organizáciách, v medzinárodnej asociácii divadelných kritikov AICT, vo FIRT-e – medzinárodnej federácii divadelného výskumu, bola si členkou edičných rád odborných časopisov na Slovensku aj v Českej republike.
Viem, zastávala si názor, že je dobré spájať teóriu s umením. Sama si tak činila, písala si poéziu, spolupracovala si s divadlami ako autorka dramatizácií, dramaturgička, ba i herečka v autorskom divadle Skrat.
Milá Zuzanka, teraz, keď už existuješ v inej dimenzii, sú Ti slová uznania poriadne vzdialené. No len tak pre čitateľov tohto nekrológu by som na záver rada uviedla, že hoci Tvoj odchod bol celkom neteatrálny, diskrétny, jednako kontext má silnú výpovednú hodnotu. Mala si si v nedeľu 27. októbra ísť pozrieť premiéru inscenácie Dnes večer nehráme, spomínanie hercov na november 1989. V oných dňoch si bola veľmi angažovaná, organizovala si aj nás, svoje vtedajšie kamošky, aby sme sa pridali. Na Malej scéne SND sme boli spolu prítomné, keď Martin Huba vyriekol: milí diváci, dnes večer nehráme. Neviem, ako by si bola tentoraz na inscenovanú situáciu zareagovala, to sa už nikdy nedozvieme. Česť Tvojej pamiatke.
V pondelok 28. októbra vo veku 72 rokov zomrela teatrologička a pedagogička Prof. Zuzana Bakošová Hlavenková. Pôsobila na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave, kde prednášala dejiny herectva, metódy a techniky hereckého umenia a aktuálne tendencie súčasného činoherného divadla a jeho premeny doma aj vo svete.
Je autorkou viacerých publikácií, o. i. Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo ASTORKA Korzo ’90 1990 – 2000, 2001, Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci (2010, 2012).
Posledná rozlúčka so Zuzanou Bakošovou Hlavenkovou sa bude konať v pondelok 4. novembra 2019 o 14.45 hod. v obradnej sieni krematória v Bratislave.
