Mím je socha v pohybe

, 05.11.2019 16:00
mím Milan Sládek
Mím Milan Sládek Autor: ,

Mím Milan Sládek navštívi 22. a 23. novembra Bratislavu s predstavením Magická štvorka. Číslovka štyri symbolizuje rôzne ideálne zoskupenia. Napríklad štvorlístok, ktorý znamená šťastie.

Toľko je aj základných ľudských typov – sangvinik, cholerik, flegmatik, melancholik. Sládek zahrá všetky, ale sám je vraj melancholik, občas flegmatik. Vie byť údajne aj cholerik. Poznáme ho však predovšetkým ako muža s úsmevom.

K povestným tvorivým šesťdesiatym rokom patrí u nás aj tvár Milana Sládka. Mal ju síce často skrytú za bielou maskou míma, ale bola to veľmi známa a sympatická tvár. Pôsobil čestne, naozaj ako čistá duša, a svojím životom to „vyžarovanie“ potvrdil. Umenie pantomímy bolo v tých časoch veľmi populárne. Možno to súviselo aj so samotnou dobou – pantomíma vyjadrila aj to, o čom sa nedalo, alebo aj nesmelo hovoriť. Dokonca aj inváziu vojsk. Vzťah k pantomíme však ovplyvnil aj populárny román spisovateľa Františka Kožíka Najväčší z pierotov, ktorý bol o živote slávneho francúzskeho míma Jeana Gaspara Debureaua, ktorý sa narodil v roku 1796 v českom Kolíne.

S predstaveniami Dar a Basquiat vystúpil Milan...
S predstaveniami Dar a Basquiat vystúpil Milan Sládek vlani v SND, keď oslavoval svoju osemdesiatku. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Skrátka, pantomíma mala úspech a nielen preto, že dokázala prepašovať na javisko rôzne inotaje. Milan Sládek vedel strhnúť obecenstvo veľkým citom, ale aj intelektom predstavení. Boli o tých najjednoduchších veciach – o láske, bolesti, o pýche a skromnosti, o drzosti aj zraniteľnosti. Ale žánrom pantomímy vedel vyjadriť aj zložité filozofické myšlienky, náročné divadelné námety. Vytváral na scéne poetické podobenstvá, ale aj abstraktné obrazy. Na javisku bola Sládkovou partnerkou napríklad Melánia Jakubisková (sestra režiséra Juraja Jakubiska), s ktorou študoval na škole umeleckého priemyslu. Melánia si vzala za muža výtvarníka Mariána Vaneka, ktorý kreslil vydarené politické vtipy, humorom bavil a stmeľoval národ. Po roku 1968 sa tento umelecký životodarný svet rozbil, všetko sa rozpŕchlo, napríklad Vanek s manželkou Melániou sa presťahovali do Čiech a Milan Sládek odišiel do emigrácie v Nemecku. V Kolíne nad Rýnom založil v roku 1974 svoje divadlo Kefka, čo bolo v tom čase jediné stále divadlo pantomímy v západnej Európe.

A v Kolíne aj stále žije, no v týchto dňoch pricestoval na Slovensko, aby pripravil dve novembrové predstavenia. The Magic Four – Magická štvorka bude mať premiéru najskôr v Bratislave, až potom v Nemecku. Keď mím koncom októbra prišiel na Slovensko, práve sprístupnili výstavu Vincenta Hložníka v Považskej galérii, kde Sládek účinkoval na vernisáži. Obaja umelci pochádzajú od Žiliny a Vincent Hložník Sládka ako trinásťročného učil maľovať. S kreslením začal budúci mím ešte ako štvorročný a jeden z jeho prvých obrázkov boli srnky, ktoré sa milovali, spomína s úsmevom. Rád kreslil tváre, spodobnil celú rodinu a maľoval aj sám seba. Takýmto výjavom raz rozčúlil otca, lebo sa namaľoval nahý. Otec zúfalo vzdychal: Čo na to povie mama?! Otec Milana Sládka pracoval v strojárňach, bol vyučený kováč, neskôr mal na starosti dopravu. Mama bola v domácnosti, starala sa o štyri deti. Talentovaný syn sa kreslenia nevzdal a išiel študovať na strednú školu umeleckého priemyslu. Dostal sa na rezbárstvo. Dnes hovorí, že medzi maľovaním, rezbárstvom a pantomímou je spojitosť. Aj on na javisku fixuje určité zaujímavé tvary, je to výtvarné. A napokon aj reálne stále maľuje, má svojho galeristu. Výstavu jeho diela uvidíme možno aj v Bratislave.

Plytval pohybom

Pantomíma je veľmi tesne spojená s výtvarným umením. Platí to vo všeobecnosti a aj v prípade Milana Sládka: „Výtvarné umenie je pre mňa veľmi dôležité. Často sa cítim ako socha v pohybe, hľadám pôsobivý okamih zastavenia. Keď robím veľké inscenácie, mám javisko ako rám obrazu. Komponujem do toho priestoru. Tento postup som si osvojil vlastne vďaka Vincentovi Hložníkovi a Albínovi Brunovskému.“

A ako je to s vekom v pantomíme? Baletní umelci končia pomerne skoro, Milan Sládek mal už vlani osemdesiat a stále tvorí. Je rozdiel byť mladým a starším mímom? V nemeckej tlači o ňom napísali, že v mladosti pohybom plytval a rokmi má pohyby zrelšie a úspornejšie. Čo to znamená? „ Áno, v mladosti, keď máte plno elánu, tak tou silou plytváte,“ hovorí. „A keď príde zrelosť, ide o to, aby som čo najpresnejšie pomenoval a ukázal javy a veci, o ktorých chcem podať svedectvo. Tiež to porovnávam s výtvarným umením. Keď si totiž zoberiete Picassove kresby, napríklad koridu, všetko podrobne vidno. Aj lopatku toreadora zbadáte, vidíte podrobne nakresleného býka. V staršom veku sa prejav zhutňuje, ale v tej redukcii je niekedy väčšia sila ako v mladistvej mnohosti a podrobnostiach. V zrelom prejave je to síce stručnejšie, ale účinnejšie. Tak je to aj s pohybom.“

Sládek sa už dávnejšie vyjadril, že nechce konkurovať svojmu mladšiemu ja. Ako sa to vôbec dá? „ Marcel Marceau vystupoval v Bratislave, keď bol ešte mladý. Bol som ním absolútne nadšený. Naposledy som ho videl, keď už mal vyše osemdesiat. Robil tie isté pohyby, čo pred rokmi, konkuroval sám sebe, a ja som si na tom predstavení poznamenal, že on napodobuje sám seba. Bolo to smutné. Len sa nikdy neopakovať! Veľmi som sa bál opakovania. Našťastie, sú stále nové impulzy, ktoré ma zaujímajú. A vyzretosť mi pomáha lepšie ich vyjadriť. Určité veci nemôžem robiť tak, ako keď som bol mladý, ale vtedy som zasa nerobil tak, ako dnes. Je v tom rozdiel.“

Vráťme sa však do mímovho príbehu. Prišiel rok 1989 a začali sa diať neuveriteľné veci. Milan Sládek sa vrátil z Kolína nad Rýnom do Bratislavy, dostal k dispozícii zdevastovanú budovu Divadla Aréna, v ktorom hral kedysi, v letnej sezóne 1893, svetoznámy rakúsky divadelný a filmový režisér a herec Max Reinhardt. Aj to Sládka naštartovalo a pustil sa do budovania divadla – súboru aj objektu. Prejavil sa ako schopný organizátor, manažér a zdalo sa, že Bratislave pribudne zvláštna kultúrna inštitúcia. Mali tam byť predstavenia, medzinárodné festivaly, škola. Okolo divadla sa aktivizovali Sládkovi žiaci, napríklad Juraj Benčík. Všetko sľubne klapalo, potom však prišiel zlom. Rozchýrilo sa, že pantomíma nemá publikum, že divadlo nemá zmysel, a to Milana Sládka priviedlo k rozhodnutiu vrátiť sa do Nemecka. Treba však podotknúť, že v tom čase sa do divadiel celkovo naozaj veľmi nechodilo, bolo po revolučnom zemetrasení, každý sedel pri televízii alebo čítal noviny. Utváral sa nový svet a to bolo najzaujímavejšie divadlo.

Bez trpkosti

Milan Sládek sa vývojom udalostí otráviť nedal. Je to človek, ktorý žije s úsmevom. Zatrpknutosť neukáže, vlastne – ani si ju nepripustí. Hovorí, že najprv ho to zabolelo, ale potom si povedal: „Všetci máme problémy, prečo by mňa mali obísť?“ A vydal sa iným smerom. V Nemecku pokračoval vo svojej práci, učil, chodil na festivaly. Mal úspech. Mrzelo ho jedine to, že mohol pracovať v mene Slovenska a úspechy sa mohli viazať k slovenskému divadlu. Aj tak však Milan Sládek zostáva naším umelcom.

Za manželku si vzal Japonku, má syna, dve vnúčatá a s celou rodinou často chodievajú na Slovensko – pri Považskej Bystrici má chalupu. Stále vyzerá výborne. Telo je jeho pracovný nástroj, tak si ho musí pestovať. Nielen vzhľad, ale aj umenie pohybu. Ako mu to ide, môžeme sa presvedčiť práve na predstavení Magická štvorka. Vystúpi spolu s nemeckým gitaristom Wulfinom Lieskem, ktorého si všimol na nedávnom festivale v severnom Taliansku. „Mne sa páčila jeho tvorba a on si všimol na festivale moju produkciu. Pri dobrom víne a jedle sme potom dohodli tento projekt. On zložil hudbu, ale v predstavení aj účinkuje. V istých pasážach je aj na javisku a hrá na gitare. Myslím si, že to je veľmi pekné a zaujímavé.“

Magická štvorka je štvordielna koláž sólistických pantomím, masiek, nečakaných výjavov a krásnej hudby skomponovanej pre tento projekt. Libreto, masky vytvára a réžiu má Milan Sládek, kostýmy navrhol Miroslav Daubrava a hudbu zložil Wulfin Lieske. Účinkovať bude Milan Sládek s gitaristom Wulfinom Lieskem a asistentom Dennapom Khanwichaiom. Predstavenia budú 22. a 23. novembra o 19.00 hodine v historickej budove SND. Pantomíma sľubuje silný umelecký zážitok. Harmónia a súlad je to, čo ľuďom dnes asi najviac chýba. Milan Sládek vždy vycíti, čo práve publiku treba. V roku 1968 to bola radosť z uvoľnenia, na scéne šantil a radoval sa, v sedemdesiatych rokoch vyjadroval ohromenie a sklamanie z vývoja, ale aj odboj. V tejto dobe, keď už je síce vyhraté, ale nepokoj pokračuje, ponúka útechu. Tá je aj v kráse.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#SND #mím #Milan Sládek #Magická štvorka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku