V Činohre SND uviedli nové predstavenie v réžii Michala Vajdičku Celé zle, ktoré má až troch autorov: Henry Lewis, Jonathan Sayer, Henry Shields. K názvu sa ešte žiada dodať, že čím horšie, tým lepšie, a to bola pre tvorcov zvláštna výzva.
Divák sa baví na horúčkovitej snahe zahrať dobré predstavenie, ktoré naštudovali ochotníci, lepšie povedané smoliari. Vo svojej horlivosti pôsobia tak, ako to poznáme z grotesiek: horúčkovitá snaha vedie ku galibám.
Koho by nelákalo zahrať si divadlo, odložiť svoj všedný život a byť chvíľu niekým iným? Získať si diváka však nie je ľahké. Obecenstvo bude pozerať, ale – musí to byť dokonalé! Herci sa teda snažia. Skúšajú, nacvičujú, zohrávajú sa, až kým nepríde premiéra. Ľudia už sedia, herci „majú nervy“ a najnapätejší je režisér (v hre Ján Koleník). Súčasťou predstavenia Celé zle je aj táto atmosféra.
Ochotníci sa chystajú na svoje veľké vystúpenie, nakúkajú cez dierky v opone, pobehujú, občas ešte niekto niečo pritlčie, počuť vzrušené hlasy, niečo v zákulisí spadne. Konečne všetko stíchne, opona sa dvíha a na javisku sa začína hrať detektívna dráma Vražda v Havershamovskom sídle. Divák sleduje dej detektívky a zároveň príbeh hereckej družiny, ktorá ju hrá. Zdá sa, že zdolať detektívku je nad sily hercov.
Ochotníci všetko pletú, ale herci Slovenského národného divadla, ktorí ich stvárňujú, sú výborní. Keďže ide o princíp „dva v jednom“, vystupujú aj v dvoch rozličných postavách (každý hrá v detektívke a zároveň v komédii). Pri všetkom zmätku sa dá v hre orientovať, lebo každá postava je výtvarne ozvláštnená. Niektoré tváre sú nalíčené ako herci z grotesiek. Pôvabné je celé javisko, ktoré tvoria klasické kulisy a dekorácie v secesnom štýle. Všetko, čo sa na scéne ocitá, účinkuje spolu s hercami, dáva im podnety na situačný humor, na gagy, grotesku. Herci aj diváci sa na predstavení môžu dosýta nasmiať a vyjašiť.
Hra je však aj dojímavá a nesie posolstvo. Je o veľkej láske k umeniu, o potrebe súhry, o naivnom chápaní dobra a zla, čiže o nevinnosti. Tak to bolo aj v groteskách, ktoré sa prihovárajú divákom cez city. Aj autorov tejto hry inšpirovali grotesky a vôbec umenie nemého filmu. Na scéne sa odohrajú situácie, ktoré pripomínajú tento žáner. Krkolomné pády, šmyky, nadľudské prejavy sily, ale aj rúcanie sa scény.
Vo filme môže pomôcť trik, ale v divadle to musí urobiť herec pod kontrolou publika, priamo na mieste. Žiadne zrýchlenie, žiadne prestrihy, všetko je z mäsa a krvi. Divákov rozosmieva vtip, s akým to tvorcovia riešia, nadchýna ich fyzická zdatnosť a šikovnosť účinkujúcich. Zapája sa aj zákulisie, napr. ručné rozhadzovanie umelého snehu za oknom, manipulácie s nevládnymi telami.
Najsmiešnejšie sú miesta, kde sa objavia nepatričné posunky, gestá, slová, kde herci zabudli text, poplietli postupnosť, všetko padá (aj parochne) a motá sa. Práve tieto časti sú veľmi milé a ľudské.
Hier o hrdinskej dôstojnosti je plno, táto je o ľudskej nedokonalosti. Áno, je to celé zle, ale ideme ďalej, snažíme sa, tešíme sa, pokračujeme! Hra obnažuje slabosti a nebolí to. Presne tak, ako to robili Chaplin, Mary Pickfordová, Laurel a Hardy, Buster Keaton a iní herci z grotesiek (naši herci Diana Mórová, Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Roman Poláčik, Martin Šalacha, Milan Ondrík) sa im v hre podobajú. Pri groteskách sa všetci stávame trocha deťmi a tak je to aj pri tomto predstavení. Fakt nežná očista.
