Niet sa čo čudovať, že Don Quijote inšpiroval mnohých ďalších umelcov. Maľovali ho, filmovali, inscenovali. Populárny je aj balet na túto tému, ktorý mal minulý týždeň premiéru v Opere SND.
Foto: Peter Brenkus
Baletný epos na motívy románu Miguela de Cervantesa naštudovali režiséri a choreografi predstavenia Vasilij Medvedev a Stanislav Fečo. Hudbu zložil Ludwig Minkus, libreto napísal Marius Petipa. Už z týchto mien sa dá vytušiť, že opäť ide o veľkolepé predstavenie, tzv. grand balet, ktoré vychádza z histórie a je poctou jeho premiére pred 150 rokmi. Vtedy, v roku 1869, balet uviedol Marius Petipa vo Veľkom divadle v Moskve, ktoré sa volalo Cárske. Odvtedy sa predstavenie prirovnáva k baletnému šperku a je v repertoári svetových divadiel.
Prečo tvorcovia i publikum tak milujú nešťastníka Dona Quijota de la Mancha? Najmä vďaka tomu, že sa vymykal obyčajnosti, mal ideály, sny, vieru. Veril, že je úžasným rytierom, že má silného koňa, že mu patrí srdce najkrajšej ženy, ale všetko to bol len klam. On však bol šťastný, spokojný a myslel si, že dáva svet do poriadku, všetko videl ružovo. Táto ilúzia o harmónii v pastelových farbách je ideálnym námetom na balet, kde rytierska galantnosť a fajnovosť ovplyvňujú všetko – aj hudbu, aj výtvarnú stránku inscenácie, aj výkony tanečníkov.
Znalci baletu toto dielo dobre poznajú a vraj počas predstavenia očakávajú jednotlivé virtuózne vystúpenia, aby zhodnotili, ako ktorý tanečník obstojí, či dokáže podať nadpriemerný výkon, ktorý sa v tomto balete očakáva. Rátajú sa napríklad otáčky na špičkách zvané fouette, ktorých býva až 32. Je to skrátka divadelná udalosť aj pre „začiatočníkov“ aj pre fajnšmekerov.
Dirigent Dušan Štefánek na tlačovej konferencii poznamenal, že hudobníci sa tiež veľmi snažia. Keď vraj videl výkony tanečníkov, povedal si, že taká musí byť aj hudba. Diváci musia dostať aj do uší takú kvalitu, akú na scéne vidia. Hudba musí byť rovnako dokonalá ako tanec. A zámer sa darí.
Čarovné sú divadelné kulisy, celá scéna, ktorej autorom je Andrej Vojtenko. Je v tradičnom štýle, romantická, z okien domov na nábreží mora vytiahol vietor záclony, divák sa ocitne na nádvorí paláca aj v prítmí lesa. A nechýbajú ani povestné veterné mlyny, s ktorými rytier bojuje. Myslí si, že vyhral nad obrami, ale dostal po hlave. Odmenou mu je však sladké bezvedomie, v ktorom má tie najkrajšie vidiny: samé krásavice, samé baletky, pastelový svet krásy.
Čarovná je úvodná scéna, kde vidíme Dona Quijota, ako si číta rytierske romány. Hltal ich a potom sa celkom vcítil do príbehov, do hrdinov, až mu preskočilo. Spisovateľ Cervantes písal svoj román o Donovi Quijotovi ako paródiu na romány, ktoré heroizovali rytierov. Mala to byť satira, humor.
Táto rovina príbehu sa tiež do inscenácie dostala, ale základom je skôr nežná časť rytierovej duše, ktorý túži po čestných súbojoch, po ušľachtilej láske. Pre túto túžbu po čistote obľubujú čitatelia román a aj balet. Dominanciou tohto motívu sa sám Don Quijote z príbehu trocha vytratil, zostala skôr jeho romantika, jeho rýdzosť. V panoramatických sólových vystúpeniach sa však vyníma aj jeho vysoká chudá postava a je tam s ním aj malý guľatý Sancho Panza. Medzi baletkami im to svedčí.
